Súčasťou bývalej Peštianskej stolice, teraz župy je aj Slovákmi obývaná obec Jača. Slovákmi bola osídlená už koncom 17. storočia Koháryovcami, súbežne s nimi aj Prónayovcami. Prví slovenskí osadníci pochádzali z Hontianskej, Zvolenskej a Novohradskej stolice.

Dokladajú to nielen zoznamy priezvisk utečencov, ale aj pomiestne priezviská ako napríklad Brusnický, Cerovský, Dobrocký, Nedelický, Ponický, Samporský... Z novohradského súpisu utečencov z roku 1720, na samom konci 17.storočia (1688 – 1695) do Jače, poznáme menovite všetky rodiny, ktoré ušli z Dolných Strhár, Pravice, Ľuboreče, Senného, Slovenských Kľačian, Suchého Brezova a Veľkého Lomu. V roku 1702 si aj barón Gabriel Prónay sem spontánne priviedol ďalšiu väčšiu skupinu evanjelických Slovákov. Už v roku 1636 boli šľachticom k službám evanjelickí farári Ján Fabrici, 1646 Juraj Ostiny, 1657 Martin Francisci, pochádzajúci z Brezna, po ňom do roku 1686 Apoštoli, pokračovali zboroví farári v rokoch 1689 – 1705 Ján Sulovíni, ktorý prišiel z Hornej Mičinej, 1705 – 1717 Pavel Paulíni, 1718 – 1729 Juraj Valaský, 1730 – 1739 Martin Sartorius z Polichna, 1736 – 1756 Samuel Chovan, 1756 – 1772 Michal Pohl, 1772 – 1775 Bohuslav Mudroň zo Štítnika, 1775 – 1786 Ján Straka zo Zlatoviec, 1786 – 1795 Štefan Deluck, 1795 – 1802 Bohuslav Tablic, 1802 – 1810 Michal Martini, 1810 – 1817 Ján Szigeti, 1817 – 1824 Ján Jelšík z Necpál, 1824 – 1860 Karol Braxatoris, 1860 – 1867 Michal Elefant, 1867 – 1902 Július Melcer.

Eviduje sa, že v roku 1728 tu bolo už 62 slovenských rodín a 11 maďarských rodín. Legíndsky farár Ján Sexty (Šesták) bol tu najskôr vychovávateľom detí Gabriela Prónaya, rodový pôvod Slovenské Pravno a Blatnica. Na webovej stránke jačianskeho regionálneho strediska Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku sa nesprávne uvádza, že Prónayovci majú rodový pôvod v Liptovskej stolici, ale pravdou je, že ho majú v Turčianskej stolici. O tom, že evanjelici tu tvorili spoločenstvo od konca 17. storočia, svedčí aj uvedená prítomnosť evanjelických kazateľov, čo už na to poukazuje čiastočný vplyv Prónayovcov, keď ich ochrana svojich súvercov bola nimi zjavná.

Listujem prvú jačiansku evanjelickú matriku narodených a z rokov 1721 – 1723 si zapisujem priezviská narodených: Adamov, Benko, Boboš, Cicka, Darida, Dobrocký, Ďuriš, Freňa, Hrk, Husárik, Kašik, Kolár, Konček, Kondaš, Krajči, Križan, Macko, Masár, Mikuš, Mlinár, Pivarči, Pivovar, Samporský, Toman, Valaský, Valaška, Vaľo, Valent, Vaškor, Vrabec, Vrška... Zaujímavá je tiež jedna z prvých jačianskych matrík sobášených z rokov 1731 – 1733, kde sa objavujú sobáše – ženba vdovcov a to nielen z Jače, ale aj iných obcí seniorátu. V rokoch 1741 – 1742 superintendent Banského dištriktu Samuel Michalides vykonal kanonickú vizitáciu evanjelických cirkevných zborov v békešsko-peštianskom senioráte a v Jači to bolo 17. 6. 1741. Vo vizitačnej zápisnici je záznam, že vizitácie sa zúčastnil patrón cirkvi Gabriel Prónay a prítomný bol aj gróf Adam Vay. Píše sa, že majú kalich, ktorý daroval G. Prónay, ďalej malý a veľký zvon 30 a 60 centový, a že organ zatiaľ nemajú. Predtým tu na skúšku účinkoval farár Ján Sulovíni a Samuel Paulíni, cirkevný zbor má fíliu v Kirti. Teraz je už desať rokov farárom Samuel Chovan, ktorý je aj notárom obce, učiteľom je Juraj Piskatoris. Ďalší deň sa uskutočnila vizitácia superintendentom v „Tótgyurke“ (Slovenská Ďurka, Horná Jurka), teraz Galgagyörk v prítomnosti zemepánov evanjelikov Adama Beneho a Gabriela Darvaša, a reformovaných, Samuela Rajčana, Michala Chorváta, a Štefana Egriho.

V zápisnici sa uvádza, že cirkevný zbor má kalich a oltár, ktorý je s ornamentmi a katedrálou, a že organ nemajú. Zvonica má tri zvony, Medián, 20 a 25 centový. Filiálky má v Boťanoch a Ufalke. Farárom je Štefan Gecsa učiteľom Ján Valaský, ktorý je aj notárom obce. Zo zápisnice jačianskeho zborového výročného konventu z roku 1876 vyplýva, že farárom bol Július Melcer, presbytermi Michal Cerovský, Michal Cicka, Ján Desk, Pavel Husárik, Michal Haviar, Anton Jesenský, Martin Babinka, Matej a František Mičinay. Zborovým dozorcom bol Dezider Prónay, richtárom Michal Burda, kurátorom Ján Varga, kostolníkom Ondrej Vrška.

Predtým niekoľko mladších rodín a osôb usadených v Jači opustilo svoje usadlosti po desiatkach rokov, najmä do Kysáča (ktorý nazývali malou Jačou) v Báčke a Kovačice v Banáte. Následkom migrácie je odysea utečeného Juraja Cicku s rodinou z Dolných Strhár, ktorého súpis novohradských utečených z roku 1720 uvádza: Obec Dolné Strháre, meno a priezvisko hlavy rodiny Juraj Cicka, mená svedkov, ktorých útek potvrdzuje Ján Králik, 70-ročný poddaný Štefana Koháryho, richtár, Ján Petrus, 50-ročný, Martin Petrus, 45-ročný a Juraj Križan, 45-ročný.

Z celkovo utečených dvadsať dolnostrhárskych rodín je piaty v poradí v tabuľke uvedený Georgius Cziczka, Koháryho poddaný. Utiekol pred šiestimi rokmi s 8-člennou rodinou do osady Acsa v župe Pestiensi, od zemepána Štefana Koháryho, ku šľachticovi Kohárymu a rodine Vay. Podľa výpovede svedkov jeho rodina sa mala v Jači usadiť roku 1714 a iste sa tu musela aj po meči rozrásť, keď pri ďalšej väčšej vlne sťahovania Slovákov do Banátu sa do Kovačice roku 1803 vydali z Jače aj dve rodiny Cickovcov. V kovačickom zozname pod číslom 93 je poznačené, že Matej Cicka dostal na obrábanie 48 jutár ornej pôdy, 20 jutár lúky, 2 jutrá pod vinicou – spolu 70 jutár poľnohospodárskej pôdy. Pod číslo 112 je zase uvedený Ján Cicka, ktorý dostal s rodinou 36 jutár ornej pôdy, 15 jutár lúky, 1 jutro pod vinicu – spolu 52 jutár poľnohospodárskej pôdy. Ďalšími z Jače boli rodiny Martina Petríka, Michala Kolára, Ján Čížika ml. a st., Juraja Samporského, Juraja Košúta, Juraja Litavského, Mateja Čížika, Jána Dudášaa Adama Jašku. V Jači dodnes žije ešte šesť rodín s priezviskom Cicka. Pred desiatimi rokmi som prišiel v jednu nedeľu pred jačiansky evanjelický kostol, kde som sa stretol vtedy so 62-ročným dôchodcom, bývalým automechanikom Michalom Cickom. V Jači ma prekvapila výborná znalosť slovenského jazyka všetkých starších cirkevníkov, medzi nimi aj ľudových umelkýň, ktoré mi po bohoslužbe predstavili svoje diela. V ich príbytku mi Zuzana Šinková Beňová a Zuzana Vargová Hevízová predstavili svoje ľudové umelecké výrobky, medzi nimi vyšívané prusľaky, ručníky, obrusy a iné výrobky. Zuzana Šinková Beňová aj krojované bábiky. Je na škodu zanikajúceho jazyka, že sa tu bohoslužby aspoň na cirkevné výročné sviatky nekonajú aj po slovensky. Svojho času už nebohá putujúca evanjelická farárka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Nobiková, mi povedala, že na podnet niekoľkých jačianskych evanjelikov ponúkla miestnemu zborovému farárovi odslúžiť niektorú bohoslužbu po slovensky, ale pán farár mal na to svojský názor, tak sa to neuskutočnilo.

V polovici 19. storočia v Jači žilo 1068 obyvateľov, z ktorých bolo 850 evanjelikov (rozumej Slovákov), 150 rímskych katolíkov a 68 izraelitov (Židov). V roku 1880 tu narátali 641 Slovákov z 1041 obyvateľov (61,5 %). V Jači pôsobili významní slovenskí farári a učitelia, ktorí dbali o zachovávanie národnej identity. Súkromne a v pokoji tu roku 1771 dožil svoju starobu farár a superintendent Michal Pohl. O rok neskôr tu bol zvolený za farára neskorší superintendent Krištof Lyci. Na prelome 18. a 19.storočia bol tu farárom spisovateľ a zakladateľ Učenej spoločnosti banského okolia Bohuslav Tablic, rodák z Českého Brezova (Novohrad). Svoju rozlúčkovú kázeň z Jače vydal roku 1802 tlačou. Rodák z Bodoňa (1808) Ondrej Vengerický bol v Jači vychovávateľom u baróna Kolomana Prónaya. V nepokojných rokoch 1840 – 1850 tu bol učiteľom Jozef Alexa, prenasledovaný pre slovenčinu, odberateľ slovenských novín a časopisov. V novinách sa ho zastal pitvarošský farár Ján Kutlík. V rokoch 1879 – 1885 v presbyterskom zbore boli Adolf Rakšáni, notár cirkvi, Matej Mičinay, zástupca notára, František Mičinay, zverolekár, Štefan Imro, richtár, Michal Burda, zástupca richtára, Ján Antalič – kurátor, Pavel Husárik mladší, Michal Haviar, bývalý richtár, Michal Babka, bývalý richtár, Ján Varga mladší, bývalý kurátor, Michal Molitoris, Pavel Tisovský, Pavel Blaktin, Michal Decka mladší, bývalý kurátor a Michal Balkovic. Kostolníkom bol Michal Brusnický, Ján Antalič kurátorom a Michal Nedelický zástupca kurátora.

Roku 1890 mal cirkevný zbor v Jači 850, vo fílii Kirt 300 a v Pišpeku 40 členov. Farárom bol Július Melcer, učiteľom – kantorom v Jači Ján Liptai a v Kirti Juraj Gálovský. Na webovom portáli jačianskeho Regionálneho strediska Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku sa uvádza, že v roku 1990 žilo v Jači 1461 obyvateľov, z ktorých sa 109 hlásilo k slovenskej národnosti, 297 hovorilo po slovensky. Ale už v roku 2011 sa v Jači k slovenskej národnosti prihlásilo 92 obyvateľov. Predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy je Erika Zemenová Palečková.

Ján Jančovic

Foto: autor