Rozprávame sa s dirigentom Adamom Balážom Galambosom

Od mája tohto roku je Adam Baláž Galambos dirigentom Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena. Zbor ho požiadal o pomoc pri dokončení nahrávania CD-platne Čas radosti veselosti, na ktorej začal pracovať ešte s dirigentom Péterom Pálinkásom. Prácu prerušila pandémia koronavírusu a náhla smrť zbormajstra. V krízovom období sa ujal zboru mladý dirigent, absolvent Fakulty múzických umení Univerzity v Päťkostolí, kde boli jeho učiteľmi Salamon Kamp a Balázs Kocsár. Salamon Kamp bol jeho profesorom aj na Hudobnej akadémii Franza Liszta v Budapešti. Popri tomto štúdiu absolvoval aj pedagogiku na ELTE v Szombathelyi. Prednášal na Univerzite Ferenca Gála v Sarvaši a v súčasnosti je vysokoškolský asistent na Pedagogickej fakulte Univerzity Gašpara Károliho, kde vyučuje teoretické hudobné predmety. Rozprávali sme sa po jubilejnom koncerte Ozveny v Budapešti.

– Ako ste sa stali dirigentom?

– Do svojich 17 rokov som chcel byť lekárom. V tom čase som začal chodiť na koncerty a moje záujmy nabrali iný smer. Vedel som, že sa chcem venovať hudbe, ale v takom veku sa už neoplatí začať hrať na hudobnom nástroji, nie je reálne snívať o kariére hudobného virtuóza. Ale zahĺbiť sa do teórie nie je nikdy neskoro a na čele zboru vieme aktívne formovať hudbu.

– Na to, aby človek viedol zbor, potrebuje sebaisté vystupovanie. Nie je to odrádzajúce?

– Niekedy áno, niekedy nie. V Ozvene nie. Ale keď sa človek dostane medzi profesionálov, tak oni dokážu človeka zneistiť. Ak oproti vám sedia ľudia, ktorí už 20 rokov spievajú a majú patričné hudobné vzdelanie získané na odborných školách, spievali už s najväčšími umelcami a vy sa postavíte pred nich, tak musíte pozbierať všetku svoju odvahu. Ale dá sa to vydržať. Najlepšie na našej profesii je, že drvivá väčšina spevákov je dobromyseľná.

– Ako ste sa dostali do Ozveny?

– Najprv som pomáhal pri jednom zbore v Törökbálinte s korepetítorom Maďarského rozhlasu, ktorého chcela Zuzka (Hollósyová, predsedníčka Ozveny – pozn. red.) po úmrtí Pétera Pálinkása požiadať o vedenie zboru. Napokon poverila mňa. Zo začiatku sme hovorili iba o tom, že pomôžem zboru dokončiť nahrávku novej CD-platne, ale napokon som ostal.

– Akí sú naši speváci?

– Veľmi dobromyseľní, milí, so všetkými chybami a prednosťami vyplývajúcimi z toho, že sú amatéri. Dobre sa s nimi pracuje. Prijmú moje rady a veľmi sa snažia. Práve táto snaha je najväčším kladom. Nedostatkom je, že sa nič nepodarí na prvý raz, iba po viacerých pokusoch.

– Majú veľa piesní v slovenčine a vy nehovoríte po slovensky. Nespôsobuje to problémy?

– Nie, nikdy. Hudba je vždy na prvom mieste. Slovenský text mi preložia, takže viem, o čom sú jednotlivé piesne, ale v popredí figuruje hudba. Takto to vnímajú aj oni a sú veľmi vďační za odbornú pomoc. Dobre, veľa a radi spievajú.

– Zo súčasného repertoáru ktorá je vaša obľúbená skladba?

– Ja som tento repertoár zdedil po Péterovi Pálinkásovi a zrejme s ním budeme ešte istý čas vystupovať. Sú v ňom spracované Bachove chorály, ktoré mám celkom rád, spievali sme aj časti omše od Schuberta, čo bola pre mňa pikantná záležitosť, na cédečku je mojou obľúbenou skladbou dielo Michaela Praetoria In dulci jubilo,ktoré je síce krátke, ale mne sa veľmi páči.

– Keď niekto pracuje so slovenským speváckym zborom v Maďarsku, tak súčasťou práce sú aj vystúpenia na vidieku a v zahraničí. Aké máte skúsenosti z týchto koncertov?

– Zmiešané (usmieva sa). Sú miesta, kde sme sa vedeli sústrediť, na iných miestach zas menej. Prednedávnom sme boli vo Zvolene a veľmi dobre sa nám spievalo. Na týchto vystúpeniach mám rád, že aj keď sa občas nevydaria najlepšie, majú dušu. Niečo sa v nás vždy pohne. V hlave i v duši, naplní nás. S Ozvenou pracujem od mája, začali sme s nahrávkou CD platne, čo sme museli zvládnuť za poldruha mesiaca. Nasledovalo niekoľko vystúpení a koncertov, ktoré vyvrcholili v jubilejnom, pri príležitosti 20. výročia založenia zboru.

– Čo na to hovorí vaša rodina, že ste mali intenzívne skúšobné obdobie, často ste nacvičovali aj viackrát týždenne a cez víkendy ste chodili na vystúpenia?

– Mám veľké šťastie, manželka má pre moju prácu pochopenie. Napriek tomu, že je sama doma s našim trojmesačným synom, chápe a podporuje moju činnosť v Ozvene, za čo som jej nesmierne vďačný. Ešte sa nestalo, že by som niečo musel odvolať z rodinných dôvodov, ale ak by to bolo nutné, tak sme sa dohovorili so Zuzkou, že to zvládnu.

– Máte nejaké plány, ktoré by ste chceli s Ozvenou uskutočniť?

– Chcel by som so zborom nacvičiť po slovensky slovenské piesne, ktoré zozbieral Béla Bartók. Iste existuje veľa zborov, ktoré by ich zaspievali oveľa krajšie po maďarsky, ale aj po slovensky, lež autenticky ich vie predniesť podľa mňa iba slovenský spevácky zbor z Maďarska.

Za rozhovor ďakuje
Eva Fábiánová

Foto: autorka