Bálint Horváth je ekológ s medzinárodným menom. Pre mamičku Júliu Horváthovú, podpredsedníčku Slovenskej samosprávy II. obvodu Budapešti, jedným z troch milovaných synov. Pre stotisíc ľudí vo Vietname alebo pre ďalších mnoho tisíc v Ghane v Afrike je spasiteľ z mäsa a kostí, ktorý im priniesol pitnú vodu a možnosť nebrodiť sa v špinavých splaškoch.

Bálint Horváth je zároveň ekológom telom a dušou, spolumajiteľom medzinárodnej spoločnosti Pureco Kft. so stopercentným maďarským vlastníctvom, ktorá s viac ako desiatimi dcérskymi spoločnosťami vyvíja, vyrába a predáva svoje udržateľné a cenovo dostupné vodohospodárske riešenia, produkty a technológie vo viac ako 20 krajinách 4 kontinentov. Okrem toho riadi niekoľko komplexných projektov vodného a environmentálneho manažmentu od štádia návrhu až po realizáciu. Životné prostredie chráni predovšetkým vlastnými, čiastočne patentovanými produktmi a službami svojej spoločnosti, pričom medzi preferované riešenia patrí aj vytváranie systémov zberu, úpravy, skladovania a recyklácie dažďovej vody, ako aj systémov zberu, čistenia a distribúcie pitnej a odpadovej vody. Je jedným z mála, ak nie jediný maďarský ekológ svetového mena, ktorý má nielen mamičku Slovenku, ale aj vynikajúco a hrdo hovorí po slovensky. V dňoch pred Expom udržateľnosti a svetovým stretnutím ochrany prostredia Planet 21, ktoré sa má uskutočniť v Budapešti na prelome novembra a decembra, sme sa s Bálintom Horváthom rozprávali o všeličom. Napríklad o prednostiach znalosti slovenčiny, ale aj o ďalšej „srdcovke“ presvedčeného ochrancu životného prostredia, o potrebe zodpovedného prístupu k jednému z našich najväčších pokladov – k pitnej vode.

Po slovensky v rodine, aj v Iraku

– Ako to bolo u vás doma? S mamičkou po slovensky, s oteckom po maďarsky?

– Asi tak nejako. Vzhľadom na to, že aj otec sa naučil po slovensky a mamička po maďarsky, hovoríme krížom-krážom. S bratmi sme hovorili po slovensky najmä v detstve, keď sme nechceli, aby nám niekto iný rozumel. Bol to náš jazyk. Keď sme boli kvôli otcovej práci niekoľko rokov v Iraku, priatelili sme sa s poľskými deťmi. Vďaka tomu, že sme vedeli po slovensky, sme mohli hovoriť každý po svojom. Ešte som nechodil do školy, keď Agnieszka bola moja kamarátka a dokonale sme si rozumeli.

– Zišla sa vám slovenčina aj v profesijnom živote?

– Akoby nie! Práve vďaka znalosti slovenského jazyka som bol mimoriadnym uchádzačom o pracovnú pozíciu v jednej rakúskej firme. Práve preto si ma v roku 2001 vybrali, lebo som vedel nielen po anglicky a po nemecky, ale aj po slovensky. Bolo to moje prvé pracovisko po univerzite. O tri roky ma poslali do Bratislavy, videli na mne, že som ambiciózny, motivovaný a ešte som mal aj tú výhodu, že som vedel po slovensky. Preto zo mňa urobili konateľa slovenskej dcérskej spoločnosti a jednateľa českej dcérskej spoločnosti. Čeština mi tiež nerobí problémy. Slovenčina mi veľmi veľa pomohla. Medzitým sme založili s bývalými kolegami vlastné firmy, maďarskú aj slovenskú, preto slovenský jazyk používam neustále. Hoci v mnohých medzinárodných spoločnostiach sa používa angličtina ako hlavný komunikačný jazyk, my často používame slovenčinu. Tú ja potom preložím svojim maďarským kolegom do maďarčiny.

– Som veľmi hrdá, že medzi Slovákmi v Maďarsku je odborník medzinárodného kalibru, ktorý vie odpovedať na otázku, nakoľko si v našich končinách vážime, že nám z kohútika bez obmedzenia tečie pitná voda. Aký akčný plán treba zaviesť, aby sme zachovali kvalitnú pitnú vodu aj pre ďalšie pokolenia?

– Spolu s kolegami zastávame názor potreby čistých riešení pre čistú vodu. Mottom našej inovatívnej spoločnosti je „vážime si čistú vodu“. Mali by sme investovať viac peňazí do rekonštrukcií, lebo vodovodné siete, rúry, čističky, ale aj technológie musíme obnovovať. Žiaľ, nerobíme to tak pravidelne, ako by sme mali. Takže máme veľké rezervy, a to v Maďarsku, aj na Slovensku. Máme čistú vodu a máme tú výhodu, že sme bohatí na zdroje podzemných vôd, ktoré sú takmer čisté, takže ich nemusíme ani priveľmi čistiť. To, že nám z kohútika tečie voda, ktorú nemusíme nijakým spôsobom upravovať, aby sme ju mohli vypiť, je luxus. Existujú také európske štáty, kde nepijú vodu z vodovodu, lebo je zdravotne nevyhovujúca, nekvalitná. Aj v Európe sa musíme starať o zabezpečenie kvality vody a musíme do toho investovať veľa peňazí, aby sme terajšiu úroveň udržali. Dostatok čistej vody je a bude veľký problém aj v Európe.

– Kedy podľa vás začne byť tento problém horúci? Kedy sa budeme chytať za hlavu?

– Všade sa teraz hovorí o nových investíciách, výstavbe nových fabrík, bytov. Časom sa vynorí otázka, ako ich zásobiť pitnou vodou? Infraštruktúru vieme vybudovať, ktorú však bude treba poriadne prevádzkovať. Už teraz pribúdajú problémy, čoraz častejšie sa objavujú poruchy na vodovodných sieťach. Každý rok odstraňujeme o 10, 20 percent viac chýb. Praskne rúra, zastaví sa čerpadlo alebo nastane iná chyba... Tieto zariadenia budú z roka na rok staršie a ak zanedbáme ich údržbu a obnovovanie, najprv sa objavia výpadky pitnej vody v domácnostiach na hodinu, na päť hodín, či na celý deň. Aj keby sa ktorákoľvek vláda rozhodla, či slovenská alebo maďarská, že bude tomuto sektoru venovať zvýšenú pozornosť a vydelí mu viac finančných prostriedkov, bude dlho trvať, kým sa podarí realizovať rekonštrukcie potrebné na to, aby sa zlepšila terajšia situácia.

Druhým veľkým problémom bude nedostatok zrážok. Na jar, v lete, ale aj na jeseň budú čoraz dlhšie obdobia sucha. Máme podzemné vodné zdroje a v povodí Dunaja podzemné rezervoáre nevyčísliteľnej hodnoty. Keď však neprší, v Dunaji je menej vody a poklesne aj hladina podzemných vôd. Aj toto môže byť raz príčina obmedzovania servisu. Najskôr budú znížené dodávky vody pre priemyselné podniky, ale v druhom stupni aj obyvateľstvo dostane vodu len v určitých časových intervaloch, povedzme ráno od ôsmej do desiatej a večer od siedmej do deviatej. My, odborníci, vidíme príznaky, bežní ľudia ich zatiaľ nepociťujú. Do 30. rokov tohto storočia také obdobia určite nastanú, trúfam si to aj garantovať.

Ľudia by mali vedieť, za čo platia a koľko

– Predpokladám, že vy ako ekológ telom a dušou máte reálnu predstavu, ako by sme mali žiť v súlade s ochranou pitnej vody. Môžem sa opýtať, ako to robíte vy vo svojej domácnosti?

– Najdôležitejšie je, aby ľudia vedeli, akú hodnotu má pitná voda, ktorá nám tečie z kohútika. Koľko energie, koľko práce investujú odborníci, aby sme mali komfortné domácnosti. Na druhej strane si ľudia kupujú nekonečné množstvo fľaškovaných vôd, minerálok. Tri veci robia pritom zle. Nechcem zovšeobecňovať, ale musíme priznať, že minerálky nie sú až také kvalitné, ako sa hovorí v reklamách alebo píše v rôznych propagačných materiáloch. Existujú štúdie o kvalite, ktorá je naozaj nízka. V Maďarsku platíte zhruba 500-600 forintov za kubík vody, čo je 1000 litrov. To znamená, že liter dostanete za 60 filierov, 0,6 forinta. Minerálku kupujete v plaste v priemere za 100 forintov liter. Nech plastová fľaša stojí 5 forintov, voda v nej ďalších 5, dobre, aj plnenie a distribúcia niečo stoja. Túto vodu prevážame nákladiakmi, kamiónmi a potom svojimi dopravnými prostriedkami, ktoré znečisťujú životné prostredie, pričom prázdne fľaše idú medzi odpad. Nuž to je vlastne prvá vec, ktorú robíme zle. Druhá vec: v prípade fľaškovanej vody nemáte možnosť overiť si jej kvalitu. Naopak, kvalitu vody vo vodovodných sieťach každý deň kontrolujú, je to najprísnejšie kontrolovaná oblasť v Maďarsku a na webovej stránke si hocikedy môžete pozrieť aktuálne údaje. Napríklad voda z okolia Tatabáne je jedna z najlepších v Európe, do podzemných rezervoárov presakovala 60 rokov. Tretia vec je, že vodárenské spoločnosti v Maďarsku majú nízky celkový obrat z bežného servisu (voda, splašková voda pre domácnosti a pre priemysel), pričom my si kupujeme plastové minerálky. Ak by sme tieto peniaze, alebo len časť z nich platili pre vodárenské spoločnosti, tak ony by vedeli riešiť rekonštrukcie a my by sme ešte aj ušetrili.Ľudia sa sťažujú, koľko platia za pitnú vodu, za odpadovú vodu, za služby, a pritom zaplatia mnohonásobok, vlastne stonásobok za fľaškovanú vodu. Ja pijem vodu z vodovodu. My máme doma kvalitnú vodu, ani ju nemusím dočisťovať. Všade, v práci, aj medzi ľuďmi hovorím o tom, že sódu si vieme urobiť aj ináč, než aby sme ju kupovali v plastovej fľaši.

– Mali by sme teda zodpovednejšie pristupovať k otázke pitnej vody?

– Áno, určite. A šetriť vodou, energiou. Pitnú vodu by sme mali používať naozaj na pitie a nie na polievanie. Mali by sme zachytávať dažďovú vodu. Ľudia by si mali jasne uvedomiť, koľko platia a za čo.

Viera v ekológiu

– Nazdávam sa, že zodpovedný prístup k otázkam ochrany životného prostredia je záväzný pre všetkých, nielen v Afrike, ale aj v Európe.

– V Afrike, kde sme vybudovali čističky vody, vedia, prečo je to dôležité. Potrebovali len odborné znalosti a technológie. My tam ideme, postavíme zariadenie a naučíme ich prevádzkovať ho. Je to obrovská výzva, ale to je budúcnosť. Medzinárodná konferencia a výstava, ktorá sa bude konať v Budapešti, bude miestom, kde sa stretnú politici, investori, odborníci aj záujemcovia o podobné technológie. My predstavíme svoje znalosti a technológie. Veríme, že nám dajú ďalšie šance na spoluprácu.

– Budem neslušná, keď sa opýtam, či je to len dobrý biznis, alebo prejav vášho ekologického prístupu k prostrediu?

– Verím v to. Ale musíme aj zarobiť peniaze, ktoré potom môžeme investovať do nových znalostí, zamestnávania ďalších kolegov, ktorým poskytneme prácu, do nových technológií, ktorými vieme pomôcť ľuďom žijúcim v Afrike alebo Ázii. Na miestach, kde je nedostatok čistej vody. Okrem úspešného biznisu máme aj dobrý pocit z osožnej práce. Z oblastí, ktoré trpia nedostatkom čistej vody, kde je problém s čistením odpadovej vody, ľudia odchádzajú. Dokonca to môže byť jeden z dôvodov migrácie obyvateľstva, čo je v súčasnosti aktuálna otázka. Problémy treba riešiť tam, kde vznikajú. Aj preto je potrebné zabezpečiť finančné zdroje, aby sme predišli ťažkostiam vyplývajúcim z nedostatku pitnej vody.

Erika Trenková

Foto: B. Horváth na vodnej Expo v Káhire