Na slovíčko s Jánom Farkasom, Komlóšanom z Horných Salíb

Ján Farkas sa narodil v Slovenskom Komlóši v roku 1955. Pochádza zo slovenskej rodiny. Jeho rodičia pracovali v miestnom poľnohospodárskom družstve. Bolo samozrejmosťou, že ho zapísali do školy s vyučovacím jazykom slovenským. Žiaľ, malo to aj nevýhodu, lebo veľa rovesníkov nepoznal, keďže oni chodili do početnejšej maďarskej školy. Potom pokračoval po stopách svojho brata, odišiel študovať do budapeštianskeho slovenského gymnázia. Po jeho úspešnom absolvovaní študoval v Moskve na Univerzite petrochemického a plynárenského priemyslu, kde si slovenčinu precvičoval so študentmi z Československa, hlavne pri spoločných návštevách ambasády, kde čapovali dobré české pivo.

Osud zariadil, že sa zamiloval do Slovenky z Československa, dcéry bývalých presídlencov zo Slovenského Komlóša. Hneď na začiatku museli riešiť jednu zásadnú otázku: kde budú bývať.

– Som rád, že som poslúchol manželku a na jej návrh sme sa rozhodli žiť v Československu a následne po rozdelení štátu na Slovensku. V súčasností bývame v Horných Salibách, kde sa v rámci presídľovacej akcie koncom 40. rokov usadila aj časť Komlóšanov. Rozhovor medzi mojou mamou a dcérou niekedy prinášal aj komické situácie, ako napríklad túto. Moja mama sa opýtala vnučky: – Krístína, keľko je fokov? A ona na to: – Naďmama, čo sú to foke? – No foke sú foke. – Naďmama, stupne? – Nie, stupne sú pod cieňou. Chvíľu trvalo, kým si vyjasnili, čo je čo. Ale sú to pekné spomienky.

– Keďže od roku 1995 žijete mimo Maďarska, akým spôsobom prispievate k pestovaniu tradícií slovenskej národnosti v Maďarsku?

– Aktívne sledujem na spoločenských stránkach internetu dianie v rôznych slovenských spolkoch, školách, aktivity v kultúrnom a spoločenskom živote Slovákov v Maďarsku. Som rád, keď vidím ich snahu udržať si jazyk, kultúru, hodnoty našich predkov. Jediné, čo ma znepokojuje, je to, že na týchto rôznych akciách, spomienkových podujatiach vidieť prevažne ľudí patriacich k staršej generácii. Takisto ich komentáre k jednotlivým publikáciám sú už, žiaľ, v maďarčine a nie v slovenčine. Z toho dôvodu mám obavy, čo bude o štvrťstoročie, alebo o polstoročie, či po nás, Slovákoch, zostane niečo na Dolnej zemi, alebo sa zachová len slovenský duch. Vlastne by mi to mohlo byť aj jedno, ale predsa.

– Ako vznikla myšlienka založiť Občianske združenie Apovka Mamovka?

– Otec tohto nápadu, pán Miroslav Lóci, mal sen a v srdci si povedal: „Svorne poďme a stvorme zvláštnosť, ktorou si budeme pripomínať zvyky, kultúru a folklór našich predkov.“ Preto vzniklo Občianske združenie (OZ) Apovka Mamovka. Pán Lóci, ktorý je jeho predsedom, od samého detstva so svojou babkou často diskutoval o dejinách a precítil krivdy spáchané na slovenskom národe. Touto myšlienkou sa rozhodol v dobrom spojiť našu minulosť.

– Aký je hlavný cieľ vášho OZ a akú funkciu v nej zastávate?

– Sme skupina nadšencov zo Slovenska, ako aj z celého sveta. Nechceme zabudnúť na tradície, zvyky, kultúru či folklór svojich predkov. Naopak, naším cieľom je ich obnova a šírenie po svete. Preto organizujeme verejné kultúrne podujatia, či ľudové zábavy, na ktorých si toto kultúrne dedičstvo pripomíname. Mapujeme a poznávame slovenské regióny, aby sme oživili ľudové tradície tam, kde sa na ne už zabudlo. Zároveň spolupracujeme s regiónmi, v ktorých je folklór stále aktívny. Stretávame sa s inými nadšencami, remeselníkmi, či hudobníkmi, aby sme naše hmotné aj nehmotné dedičstvo upevňovali a šírili ďalej. Svedčí o tom aj spolupráca so Slovákmi žijúcimi v zahraničí. Nezabúdame ani na prospešné aktivity, ako sú výchova a vzdelávanie detí a mládeže, športové aktivity, ochrana a rozvoj zdravia a v neposlednom rade oblasť ekológie a ochrany prírody. Venujeme sa aj obnove a zachovávaniu tradičných ľudových krojov.

Slovensko je malá krajina, ale má bohatú kultúrnu históriu. Či už ide o farebnosť a motívy na krojoch, tradičné jedlá, nárečia alebo piesne. Máme jedinečný kultúrny poklad, ktorý si musíme chrániť. A preto „synko moj, diovka moja, nezabúdajme na tradície našich starých rodičov“.

Ako som už uviedol, na čele OZ Apovka Mamovka stojí predseda pán Miroslav Lóci, potomok presídlencov zo Slovenského Komlóša. Ja som bol pri zakladaní združenia a od začiatku som jedným z členov jeho Výkonného výboru, orgánu, ktorý riadi a koordinuje naše aktivity.

– Ako vnímate byť Slovákom v Maďarsku a byť Slovákom na Slovensku, kde teraz žijete?

– Slováci v Maďarsku, žiaľ, ako keby sa sami vzdali svojej národnosti, svojho jazyka. Samozrejme, k tomuto nepriaznivému stavu v nemalej miere prispela aj výmena obyvateľstva medzi Maďarskom a bývalým Československom. Ďalšia nevýhoda je migrácia ľudí za lepším zárobkom, zmiešané manželstvá, nedostatok učiteľov slovenského jazyka atď. Dobrým príkladom je rumunský Nadlak, ktorý nepostihla výmena obyvateľstva, alebo slovenské osídlenia vo Vojvodine, kde prekvitá slovenčina aj napriek tomu, že sú ďaleko od materského štátu. Samozrejme, veľa znamená aj to, že srbský a slovenský jazyk patria do skupiny slovanských jazykov. Byť Slovákom na Slovensku? Aký je to pocit? Nuž fantastický, tak som si tu zvykol, ako keby som sa tu bol narodil. Zo začiatku mi bolo všetko trochu čudné, v aute som si vždy naladil obľúbené maďarské rozhlasové stanice, večer som si pozrel správy maďarskej verejnoprávnej televízie, večer nejaký film po maďarsky, ale tie časy sú už dávno preč. Síce v predplatenom balíku televíznych staníc máme aj maďarské, ani neviem, kedy som naposledy prepol na maďarskú televíznu alebo rozhlasovú stanicu, ani mi to nenapadne. Už som aj uvažoval nad tým, že by som si mal dať upraviť predplatné, určite by som na tom ušetril zopár eur.

– Stretli ste sa na Slovensku s tým, že sa z vás snažili „urobiť” Maďara?

– Vo firmách, v ktorých som pracoval na Slovensku, bol môj pôvod len výhodou, ľuďom, s ktorými som prichádzal do styku, bolo sympatické, že ako občan Maďarska tak dobre ovládam slovenčinu. Na juhu Slovenska bolo len výhodou ovládanie maďarského jazyka, keďže som sa vedel dohovoriť s ľuďmi v ich materinskom jazyku, čo vždy prispelo k vytvoreniu dobrých partnerských vzťahov a k uzavretiu obchodných dohôd. V dedine, kde žijeme, sú v prevahe občania maďarskej národnosti. Nikdy som nebadal nejakú národnú či národnostnú nevraživosť. Musím pochváliť občanov maďarskej národnosti, lebo slovenčina im ide naozaj dobre. Ja sa snažím vyjsť im v ústrety a o kom viem, že je Maďar, tak sa mu pozdravím po maďarsky, alebo sa bavíme po maďarsky, mne to nerobí problém.

– Zapájate sa do slovenského života Slovenského Komlóša?

– Žiaľ, v poslednom čase už chodím zriedkavejšie do môjho rodiska. Moja mama už pomaly deväť rokov býva u môjho brata v Budapešti, po dovŕšení 90 rokov by už bolo riskantné nechať ju doma samu. Keďže naše rodiny tak z otcovej, ako aj z maminej strany boli mnohopočetné, mám na Komlóši ešte veľa rodinných príslušníkov, sesterníc, bratrancov z prvého a druhého kolena a ich potomkov. Keď som chodieval častejšie na Komlóš, tak som im nosieval slovenské časopisy, rozprávky na DVD, hlavne pre deti, aby dostali chuť na slovenčinu. Myslím si, že Slovensko by sa malo viac starať o Slovákov v Maďarsku, posielať do škôl detské časopisy, organizovať tábory na Slovensku, pre staršie generácie zabezpečiť bezplatné sledovanie slovenskej verejnoprávnej televízie v Slovákmi obývaných obciach a mestách. A hlavne slovenský štát by mal zabezpečiť dostatočný počet hosťujúcich učiteľov slovenského jazyka v školách s vyučovacím jazykom slovenským, ale i v školách, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet v Maďarsku.

(DČ)