24. 02. 2022
Zobudila som sa ako vždy a zišla dole, kde v kuchyni sedeli moji rodičia a o niečom živo diskutovali. Pozrela som sa do ich tvárí – boli úplne bledí. Po krátkom pozdrave mi povedali: „Vojna sa začala“. Bola som šokovaná a neverila vlastným ušiam. V hlave sa mi miešalo tisíc myšlienok: „Ako je to možné?“

27. 02. 2022

Je tretí deň vojny a ja stále nemôžem uveriť, že sa to všetko naozaj deje. Ľudia začali panikáriť, všetko nakupujú vo veľkých množstvách do zásoby. Pulty v obchodoch sú takmer prázdne; rady na čerpacích staniciach dosahujú takmer 500 metrov. Vládne chaos.

01. 03. 2022
Prišla jar a s ňou aj nové problémy. V Užhorode je veľa IDP, ktorí pochádzajú z „horúcich miest“ na Ukrajine. Niekto odíde do zahraničia, niekto zostane tu. Čo je IDP? An internally displaced person – ľudia, ktorí sú nútení migrovať medzi mestami. Aby som nejako pomohla našim vojakom a krajine, išla som robiť dobrovoľnícku prácu: vypletať maskovaciu sieť.

03. 03. 2022
Môj mozog jednoducho nemá čas spracovať toľko správ. Stále sa zdá, že je to len nočná mora, ktorá sa čoskoro skončí. Z médií počúvam: Nepriateľská armáda len bezcitne zabíja ľudí. Ak sa ich jednotky skôr pokúsili zničiť vojenské zariadenia: strieľali na vojenské základne a letiská, teraz jednoducho ničia budovy, zabíjajú civilistov. Útočia na detské domovy, školy, škôlky, internáty pre deti so sluchovým postihnutím a strieľajú na „spacáky“ – oblasti, kde žijú iba civilisti. 1. marca strieľali na pôrodnicu v Kyjevskej oblasti. Straty, ktoré nám spôsobujú, sa jednoducho nedajú vymenovať a nejde len o peniaze. Ale čo je najdôležitejšie, nepriznávajú sa, že bezostyšne ničia, vraždia ľudí, tvrdiac, že to sú iní aktéri a oni nás „zachraňujú“, alebo ako niektorí vojaci, ktorí boli zajatí, hovoria: „Prišli sme na vojenský výcvik...“.

07. 03. 2022
Som unavená z týchto správ a už ich nesledujem, pretože ich počuť zovšadiaľ: z rádia, televízie, sociálnych sietí, napokon aj od okoloidúcich na ulici. Všetci ľudia utekajú do úkrytu, pretože mnohí z nich zostali bez všetkého, čo mali. Keď som kráčala po ceste v meste a prechádzala okolo detí, bolo mi smutno, keď som zistila, že sa hrajú „na vojnu“. Dievčatko začalo kričať: „Letia bomby – všetci do úkrytu!“ A deti, ktoré sa s ňou hrali, podliezli pod lavičku. Myslím, že to boli miestne deti, ktoré túto hrôzu nevideli na vlastné oči, ale len niečo počuli od svojich rodičov, ktorí teraz len o tom rozprávajú…

09. 03. 2022
Správy z médií. Jednotky agresora dosiahli novú úroveň nemorálnosti. Ničili „zelené koridory“, čím bránili evakuácii ľudí a humanitárnej pomoci. Strieľajú do vlakov a iných dopravných prostriedkov; strieľajú lekárov, kňazov a dobrovoľníkov, znásilňujú ženy...

Som nekonečne vďačná, že žijem v západnej časti Ukrajiny, v Užhorode, a nemusím prežívať celú tú hrôzu.

Júlia Starčuk

Foto: Erika Fajnorová, Júlia Starčuk