(K 160. výročiu narodenia)

Mesto Báčsky Petrovec v Srbsku sa už od počiatkov svojho založenia začal formovať nielen ako kultúrne centrum vojvodinských Slovákov, ale aj ako pôsobisko a napokon aj rodisko mnohých významných slovenských osobností. Medzi takých sa zaraďuje aj spisovateľ a redaktor Gustáv Maršall-Petrovský, ktorý sa tam narodil 23. 3. 1862 v rodine garbiara a obchodníka s kožou. Ľudovú školu navštevoval v Báčskom Petrovci, v rokoch 1873-75 študoval na gymnáziu v Novom Sade, 1875-81 v Sarvaši, 1881-82 na právnickej akadémii v Prešove, 1882-90 štúdium na Lekárskej fakulte vo Viedni nedokončil.

V Prešove medzi slovenskými študentmi sa zdokonaľoval v slovenčine, čítal slovenské noviny a spieval slovenské piesne. Prebudilo sa v ňom silné národné povedomie, stal sa spolupracovníkom redakcie Národných novín, nielen že udržiaval kontakty so študentským spolkom Zora v Bratislave, ale aj sám v Prešove založil a vykonával funkciu predsedu tajného spolku Zora. Po odhalení tohto spolku Gustáva Maršalla z prešovskej akadémie vylúčili a minister Ágoston Trefort ešte spresnil trest, znemožnil mu ďalej študovať na školách a ústavoch v Uhorsku. Rovnako aj počas štúdia medicíny vo Viedni pokračoval v slovenskej spolkovej činnosti. Od roku 1882 bol najskôr členom akademického spolku Tatran a v rokoch 1885-92 bol trikrát zvolený za jeho predsedu. Prostredníctvom neho organizoval literárnu, kultúrno-národnú a osvetovú činnosť slovenských študentov. Roku 1885 bol v redakčnej rade spolku pre vydanie Almanachu slovenskej mládeže, v ktorom bola uverejnená aj jeho poviedka Doma. Názov jeho debutu z roku 1884 má názov Ako sa v P...i divadlo hralo. Roku 1887 nákladom spolku Tatran vychádzajú Novely Gustáva Maršalla-Petrovského a roku 1890 v Pamätnici spolku uverejňuje črty Tri dni z denníka. Aj keď debutoval krátkymi črtami s tematikou života dolnozemských Slovákov, až viedenské obdobie a pôsobenie v Tatrane sa považuje za začiatok jeho spisovateľskej činnosti. Počas viedenského pobytu napísal Praktickú učebnicu slovenčiny pre nemeckých samoukov. Popri tom jeho národnobuditeľské záujmy zostávajú aj tu u neho na prvom mieste. Napríklad pri návšteve domova roku 1890 verejne protestoval proti násilnej maďarizácii v Hložanoch, za čo bol uhorskou vládou obžalovaný za poburovanie. Roku 1891 ho súd v Novom Sade oslobodil, ale ďalší rok pri obnovení súdneho procesu v Segedíne bol odsúdený na 6 mesiacov väzenia a 60 zlatých pokuty. To bol aj jeden z dôvodov, prečo roku 1892 potajme emigroval do USA, kde pokračoval medzi americkými Slovákmi v národnobuditeľskej práci a publikačnej činnosti. Už hneď po príchode bol redaktorom Rovniankových Amerikánsko-slovenských novín v Pittsburgu, roku 1893 spolu so Štefanom Furdekom založili Maticu slovensú v Amerike, v rokoch 1894 – 1901 bol redaktorom a spolumajiteľom časopisu Slovák v Amerike v New Yorku. Potom od roku 1901 s Jánom Pankuchom pracoval v redakcii časopisu Lutheran, neskôr Slovenský hlásnik v Clevelande a v Alleghene. Po roku 1906 sa literárne odmlčal. Roku 1912 sa pokúšal podnikať vo finančníctve, potom sa vrátil k redakčnej činnosti, keď takmer dva roky (1913 – 1914) bol redaktorom Chicagského denníka.

Od začiatku pobytu na americkej pôde sa angažoval aj v kultúre tamojších Slovákov, najmä divadelnom a kultúrnom spolku Slávia, ktorého bol spoluzakladateľom. Slovenským prisťahovalcom do USA radil a pomáhal aj svojimi knižnými vydaniami. Takými boli tituly Radca slovenských prisťahovalcov v Spojených štátoch Severnej Ameriky (1895), ktorý vyšiel vo viacerých vydaniach a Nový slovenský tlumač. V Amerike vyšiel i jeho jediný román Jánošík, kapitán horských chlapcov (1894) a novela Obete čiernych diamantov. Aj keď sa literárne odmlčal po poviedke Prestál próby, predsa roku 1912 vyšla jeho posledná poviedka Poznáš – uznáš, na napísanie ktorej ho inšpirovala biografia básnika, dramatika a filozofa Daniela Záboja Laučeka, žijúceho od roku 1893 v USA. Ako redaktor venoval sa aj publikačnej činnosti, napísal niekoľko biografických portrétov a článkami s politickou a kultúrnou tematikou obohatil slovenskú tlač a kalendáre vychádzajúce pre krajanov. Posledné dva roky žil za veľkou mlákou bez zamestnania a čoskoro, 15. 6. 1916 v Chicagu umrel.

Ján Jančovic

Foto : autor a archív autora