Ján Palárik bol slovenský katolícky kňaz, spisovateľ, dramatik, publicista a organizačný pracovník. Narodil sa 27. apríla 1822 v Rakovej. Pochádzal z učiteľskej rodiny, a tak počiatočné klasické i hudobné vzdelanie dostal od rodičov. V klasickom vzdelávaní pokračoval v Prešove, Kecskeméte, teológiu študoval v Ostrihome, Bratislave a Trnave. Počas svojich teologických štúdií musel neraz kráčať i „tŕnistou cestou“ a bojovať s prekážkami.

Obvinenie z panslavizmu

V trnavskom kňazskom seminári sa stretol s Jozefom Karolom Viktorinom. Obaja sa so svojím prospechom a postavením čoskoro dostali na čelo študentského života. J. K. Viktorin bol najlepším študentom v seminári, takže ho zvolili za predsedu študentskej spoločnosti. V správe seminára voľba Viktorina za predsedu študentskej spoločnosti vyvolala rozmanité ohlasy. Viktorina a Palárika začali veľmi pozorne sledovať, zbierať o nich informácie, väčšinou cez iných študentov. Na toto neľahké obdobie Viktorin takto spomína: „...Zaopatrili sme si časopis Květy ako i mnohé inšie slovanské spisy. Ostatne ale sme sa celkom do náboženských skúmaní pustili...Medzitým ako však hovoria, klinec z vrecka vždy vykukne a tak aj nás, trebárs sme sa ukrývali, mnohí do podozrenia vzali. Predsaj ale na svetlo nič nevyšlo, iba na konci roku, keď totižto istý zradca, ktorému sa Palárik zveril, všetko pred vrchnosťou vyjavil. Bolo to potom vyšetrovania. Ja som bol prvý citovaný . Po mne bolo zvolaných mnoho, až prišiel poriadok na Palárika. Tento si vedel poradiť, čo sa dalo utajiť – utajil. Zradca ostal v hanbe... Teraz sme si s Jankom pozreli do očú a povedali, že máme byť opatrnejší, bo veru málo chybovalo, že sa palica nad našimi hlavami nezlomila.“

Táto nepríjemná skúsenosť ich však neodradila od ďalšieho štúdia filozofických spisov, viac sa však začali venovať národnostným otázkam. Postupne sa k nim pridávali ďalší mladíci.. „Podľa sľubu teraz sme sa najmä národnosti oddali. O krátky čas prirazilo k nám aj viac šľachetných šuhajcov, kterí tou istou cestou, ktorou my, kráčať si zaumienili. Ako sme sa my ale takto rezkejšie za našu reč a jej práva zaujali, tu sme zas upadli do druhého zlého, totižto do podozrenia z panslavizmu.“

Prvotné náznaky toho, že čosi opäť nie je v poriadku, ich veľmi neznepokojovali, napriek tomu, že aj rektor seminára Jozef Krautman bol obom mladíkom naklonený. Situácia sa vyostrila po jeho odchode. Novým rektorom sa stal Juraj Szemes. Opäť sa našli medzi študentmi „horlivci“, ktorí Viktorina a Palárika očierňovali. U nového rektora boli úspešnejší, pretože ten všetkému uveril a všetko prísne prešetroval.

V treťom roku štúdia získali titul „vicedoktor“. Tento titul síce dávali najlepším študentom teológie, čo obaja aj boli, napriek tomu na základe nepríjemných skúseností z obdobia druhého roku štúdia, keď boli sústavne obviňovaní, vyšetrovaní, mali dojem, že vedenie seminára im ho udelilo preto, aby ich získalo na vlastnú stranu. Ich cieľom však bolo pokračovať v začatej činnosti – v rozširovaní idey slovenského národného povedomia. Obaja priatelia boli veľmi opatrní a tak sa dlho nedokázala pravdivosť ich obvinenia z panslavizmu. Problém však na seba nedal dlho čakať.

V tom období vyšla brožúra Reflexiones, ktorej čítanie bolo pre študentov kňazského seminára prísne zakázané (týmto dielom autor bojuje proti maďarizácii v seminároch, zároveň zastáva aj kritické stanovisko voči cirkevnej šľachte). Jánovi Palárikovi sa podarilo túto knižočku zaobstarať a práve ona spustila lavínu problémov.

Palárik ju požičal Viktorinovi, ten ďalším študentom, čo sa dostalo čoskoro na vedomie správe seminára. Toto obdobie popisuje Jozef Viktorin vo svojej autobiografii: „...Túto brožúru dal doniesť Palárik a mne ju zaraz zdelil. Medzitým ale ja som s ňou neopatrne zaobchádzal, takže sa o nej jeden Pseudomaďar dozvedel, ktorý chtiac sa tým zavďačiť vrchnosti a mne ako Slovanovi nohy podraziť udal ma u predstaveného. Tento ma hneď volá a knižočku mi odoberie. ..Na druhý deň ma dá rektor zavolať. Ja som však musel mlčať, lebo v Trnavskom seminári to ináč nešlo. Potom dal zavolať Palárika. Vyčítal nám, že vraj my, čítajúc zakázané knihy nie sme hodní, aby sme dáke verejné úrady zastávali, za to že sme od tej chvíle z vicedoktorstva vylúčení a aby sme sa mali na pozore aj s našim panslavizmom... To bola klauzula. Tak sme my 7.februára 1845 boli kasírovaní (pozn. autora: vylúčení), na čom sa nielen celá mládež seminára, ale aj väčšia stránka vrchnosti pohoršila. Medzitým ale my sme si z toho toľko nerobili, dobre sme vedeli, že to bola pomsta už dávno chystaná a teraz len príležitostne použitá. Vedeli sme aj to, že Slovan napospol iba horké odmeny očakávať má. Uspokojili sme sa a zabudli na krivdu nám urobenú...“

30. apríla 1846 nastali nezhody medzi maďarskými a slovenskými študentmi pre spôsob organizácie rektorovho mena. Tradíciou trnavského seminára bolo, že na oslavu rektorovho mena sa každoročne vypracovávala óda. Víťaznú ódu vytvoril študent maďarskej národnosti, ktorý bez toho, aby sa poradil s ostatnými študentmi, prebral organizáciu celého podujatia do vlastných rúk. S vedomím asi desiatich maďarských študentov dal Ódu vytlačiť a rozmnožiť, nedbajúc na náklady a možnosti ostatných študentov spolupodieľať sa na vzniknutých nákladoch. Chudobnejší – prevažne slovenskí – študenti vyjadrili znepokojenie nad týmto spôsobom organizácie, čo vyvolalo sériu rozporov. V spore nešlo o vyjadrenie negatívneho postoja voči rektorovi, len o vyjadrenie nespokojnosti so vzniknutou vysokou finančnou čiastkou na zabezpečenie akcie. Nespokojná hŕstka samozvaných organizátorov jednému z profesorov prerozprávala svoju verziu príbehu, že mládež seminára sa vzbúrila proti rektorovi a odmieta platiť za vytlačenú Ódu. Profesor zaplatil náklady spojené s vytlačením a rozmnožením Ódy a všetko rozpovedal rektorovi. Pre slovenských študentov nastalo opäť ťažké obdobie.

Dňa 30. apríla 1846, keď boli všetci študenti na vychádzke, dal rektor násilím otvoriť Viktorinove a Palárikove truhly a stolík a následne skonfiškoval všetky listy a knihy, ktoré v nich boli nájdené. Takto zhabali asi 200 listov obsahujúcich korešpondenciu s rôznymi slovenskými a slovanskými literátmi. 4. mája 1846 na zasadnutí maďarskej študentskej spoločnosti sfanatizovaní študenti za rektorovej prítomnosti obvinili Viktorina a Palárika, že dávajú prednosť láske k materinskej reči pred láskou k vlasti, že ich treba odsúdiť a vylúčiť z ďalšieho štúdia. Vyšetrovanie v snahe potvrdiť vinu oboch naďalej pokračovalo, 19.októbra vikár Jozef Kunszt oznámil, že nie všetci študenti budú prijatí do kňazského stavu. O niekoľko dní si dal zavolať vikár Viktorina a Palárika na vypočutie k uvedenej veci. Pre oboch nastali dni neistoty, strachu. Za oboch sa prihovorili vysokí cirkevní hodnostári József Kopácsy a János Simor, ktorí zohľadňovali ich správanie a vynikajúce výsledky počas celého štúdia.

Kňazská dráha Jána Palárika

15. januára 1847 bol Ján Palárik v Ostrihome vysvätený za kňaza. Po vysvätení pôsobil v Starom Tekove, vo Vindšachte a v Banskej Štiavnici. V rokoch 1852 – 1862 pôsobil na nemeckej fare pri Kostole sv. Terézie v Pešti. V roku 1862 sa s pomocou ruskej kňažnej Oľgy Bezobrazovej a Heleny Eszterházyovej dostal na majcichovskú faru v blízkosti Trnavy. Od 23. novembra 1862 vykonával funkciu administrátora farnosti v Majcichove a po svojej inštalácii (uvedení do úradu) 19. mája 1863 sa stal farárom majcichovskej farnosti.

Na jeho slávnostnej inštalácii odznelo viacero slávnostných príhovorov, ktorých súčasťou bolo i pripomenutie 1000. výročia príchodu Cyrila a Metoda. Súčasťou slávnosti bola výstava slovenskej knihy. Miestnym občanom bola odovzdaná do užívania novozaložená knižnica. Ján Palárik si zakladal na zachovaní cyrilometodských tradícií, čomu nasvedčoval celý priebeh osláv, ktorých slávnostnú atmosféru umocňoval aj spevokol vedený učiteľom Michalom Žáčkom. Ani v repertoári spevokolu nechýbali piesne venované pamiatke Cyrila a Metoda. Na záver osláv na Viktorinov podnet odznela pieseň Kto za pravdu horí.

V Majcichove pôsobil až do svojej smrti. Spolupracoval pri zakladaní Matice slovenskej, bol činný aj v periodikách; vydával časopis Cyrill a Method a v neskoršom období redigoval Katolícke noviny. Ján Palárik sa svojimi literárnymi dielami zaradil medzi úspešných slovenských dramatikov. Až do svojej smrti aktívne spolupracoval s významnými osobnosťami slovenského kultúrneho života.

Ján Palárik je pochovaný na mieste svojho posledného pôsobiska, v obci Majcichov v Trnavskom kraji, kde sa nachádza aj pamätná izba, sprítomňujúca jeho život a dielo.

Helena Rusnáková

Foto: autorka

Sken z listov Jána Palárika J. K. Viktorinovi, zdroj: ALU SNK Martin