K 210. výročiu úmrtia spisovateľa a biskupa Martina Hamaliara staršieho

Významnou dvojicou – otec a syn, ktorí pôsobili medzi Slovákmi na Dolnej zemi, boli Hamaliarovci. Obidvaja sa síce narodili na území dnešného Slovenska, ale rozhodujúcu časť svojho života a pôsobenia zakončili medzi rodákmi v terajšom Maďarsku a Srbsku. Cirkevný spisovateľ, superintendent (biskup) Martin Hamaliar starší sa narodil 9. 11. 1750 v Bátovciach (Hont) v roľníckej rodine. Základné vzdelanie získal v rodisku a v Devičanoch (vtedy Prandorf) u Juraja Bobora (donát a gramatiku) a v štúdiách pokračoval v Banskej Štiavnici (syntax), Gemeri (rétoriku), Levoči (filozofiu) a evanjelickú teológiu ukončil v Bratislave. Po zložení kandidátskej skúšky dostal 160 zlatých Palmovského štipendia a v rokoch 1774 – 1777 pokračoval v štúdiu v Jene. Medzi tým bol vychovávateľom dvoch synov a troch dcér J. Hellenbacha v Horných Semerovciach. V roku 1778 bol zástupcom riaditeľa na gymnáziu v Banskej Štiavnici a v tom istom roku sa oženil s chovanicou bystrického farára Jána Krištofa Andersa – Zuzanou Chovanovou. O tri roky neskôr bol inštalovaný za farára vo Veľkom Krtíši. Roku 1784 sa vrátil za farára nemeckého zboru do Banskej Štiavnici. Počas pôsobenia vo Veľkom Krtíši sa rodine narodil 17. 10. 1783 syn Martin. Počas pôsobenia v Banskej Štiavnici 1796 – 1803 vykonával funkciu superintendenta banského dištriktu. Počas pôsobenia v Banskej Štiavnici bol iniciátorom založenia kňazského sirotsko-vdovského ústavu. Keď v roku 1803 sa Daniel Bocko vzdal v Sarvaši farárskeho povolania, nastúpil tam namiesto neho Martin Hamaliar. Aj tam až do roku 1806, keď dostal porážku, nepretržite zastával funkciu superintendenta uvedeného dištriktu. Z tohto nového pôsobiska vykonal niekoľko návštev cirkevných zborov v severných stoliciach Uhorska. V kňazskom povolaní pracoval až do svojej smrti, keď mal po svojom boku viacerých kaplánov.

Krátky čas po jeho boku slúžil aj jeho syn Martin. Mladší syn bol lekárnikom v Békeši a jediná dcéra sa vydala za Pavla Kuzmu, farára v Jabloňovciach (vtedy Horný Almáš).

Martin Hamaliar starší bol uznávaným cirkevným činiteľom, výborným kazateľom a náboženským spisovateľom. Svoje práce uverejňoval v latinčine, nemčine a biblickej češtine. Niekoľko diel zanechal v rukopise. V nemčine vydal homiletickú príručku, venoval sa cirkevnému právu o čom tiež vydal knižku. Ďalej vydal Agendu, t. j. Poržádek Prác Cyrkwjch Evagelickych (1788), vydával básne, pastierske listy a náboženské piesne. Pred odchodom na Dolnú zem roku 1803 bol s Bohuslavom Tablicom a Jurajom Palkovičom spoluzakladateľom Katedry reči a literatúry slovenskej na Evanjelickom lýceu v Bratislave. Dva roky predtým sa do dejín slovenského a evanjelického školstva a národného života zapísal obežníkom adresovaným cirkevným zborom, so žiadosťou o podporu na založenie Slovanského inštitútu (Institutum slavicum) a uvedenej katedry, ktorá mala neopakovateľný význam v slovenských národných dejinách. Za prvého profesora osobne vymenoval Juraja Palkoviča. V Sarvaši, kde Martin Hamaliar starší 3. augusta 1812 umrel, zreorganizoval evanjelické školstvo, na základoch ktorého pokračovali jeho nasledovníci.

Jeho pokračovateľom medzi Slovákmi na Dolnej zemi bol syn Martin Hamaliar ml., ktorý sa narodil (17. 10. 1783), ako je už uvedené, vo Veľkom Krtíši. Základnú školu navštevoval v Banskej Štiavnici a ďalej študoval na Evanjelickom lýceu v Banskej Bystrici, reformovanej akadémii v Lučenci, Evanjelickom lýceu v Bratislave, od roku 1805 na univerzite v Jene. Po skončení štúdia bol najskôr kaplánom v Sarvaši a roku 1807 bol pozvaný za prvého farára do Slovákmi novozaloženej Padiny, ležiacej na Vojenskej hranici v Banáte. Martin Hamaliar hneď po svojom príchode tu vynikal horlivosťou a už roku 1808 vymohol od vojenských a štátnych vrchností, že sa sem mohlo prisťahovať ďalších 80 slovenských evanjelických rodín pochádzajúcich z viacerých stolíc. Príchod Martina Hamaliara do Padiny znamenal aj položenie základov cirkevného zboru, ktorý bol dovtedy dva roky administrovaný farárom zo susednej Kovačice, jeho upevnenie a istotu, že tunajší ľud bude mať záruku slobodného vyznávania náboženstva v slovenskom duchu.

Ďalšou zásluhou tohto veľkokrtíšskeho rodáka bolo, že počas návštevy arcivojvodu Ľudovíta (Ludwig), ktorý vtedy navštívil neďaleko sídliaci vojenský regiment, Martin Hamaliar ho oslovil a požiadal v mene slovenských osadníkov, ktorí tu trpeli nedostatkom vody, aby im boli na náklady štátu vykopané hlboké studne. Táto požiadavka bola splnená až po roku 1814, keď Martin Hamaliar nastúpil za farára do Kovačice a jeho miesto v Padine zaujal farár Ján Stehlo. V čase pôsobenia v Padine sa Martin Hamaliar stal v roku 1810 členom Tablicovej Učenej spoločnosti banského okolia. V Kovačici pôsobil 21 rokov a v rokoch 1816 – 1820 bol aj školským dekanom a až do svojej smrti (1835) konseniorom békešsko-banátskych evanjelických cirkevných zborov. V zápisnici z kanonickej vizitácie vykonanej roku 1818 superintendentom Adamom Lovichom sa okrem iného píše, že vo svojich kázňach vždy dôsledne napísaných, cirkevníkov nabádal k pobožnosti, poslušnosti, mravnosti a hriešnikov rázne napomínal. Všetky náboženské obrady a vyučovanie konfirmandov vykonával vzorne. Zo zápisnice ďalej vyplýva, že bol učeným, výrečným a uctievaným mužom, ktorému jeho otec zanechal veľký vzor nasledovania. Superintendent A. Lovich po návšteve všetkých banátskych zborov vyzdvihol zásluhy a schopnosti Martina Hamaliara a odporúčal ho zvoliť za zástupcu seniora. Potom, keď sa ním roku 1820 stal, zásluhou neho Kovačičania začali stavať nový kostol. Keď sa v októbri roku 1824 kládol základný kameň kostola, cirkevníci spievali Hamaliarom pre túto príležitosť zloženú pieseň. Rovnakú pieseň zložil aj pri posvätení chrámu roku 1828, ktorú vydal tlačou. Zložil i nápis na chrám, ktorý dlho stál na ňom. Jeho zásluhou bol roku 1836 zriadený aj samostatný banátsky evanjelický seniorát, ktorého sa už Martin Hamaliar ml. nedožil, lebo rok predtým, 13. 9. 1835 v Kovačici umrel. O autorovi knižne vydaných dejín kovačického evanjelického zboru z roku 1828 Jánovi Čaplovičovi sa žiadalo v nich napísať: „Jeho hrob sa nachodí niekde v starom cintoríne, bez pomníka, zabudnutý, ale jeho pamiatka nemôže zapadnúť do zabudnutia. Veď chrámom si postavil pomník, ktorý si kovačický zbor postavil najviac jeho pričinením a pod jeho vedením“.

Ján Jančovic

Foto: autor a archív autora