Miesto v galérii významných komlóšskych rodákov z konca 19. storočia a prvej polovice 20. storočia nesporne prislúcha aj roľníkovi, verejnému a cirkevnému činiteľovi Ondrejovi Beňovi. Narodil sa 19. novembra 1880 v roľnícko-remeselníckej rodine.

Jeho otec Ján sa popri menšom roľníckom majetku zaoberal hlavne kolárstvom. Jeho matkou bola Zuzana, rodená Tóthová. Ondrej Beňo s manželkou Máriou, rodenou Hovorkovou, mali 6 detí (dve z nich umreli maloleté, dvaja synovia padli v 2. svetovej vojne). Vo svojom povolaní pokračoval v stopách svojich predkov, ktorí prišli na Dolnú zem v čase feudalizmu a v národno-kultúrnej a duchovnej práci nadviazal na ich činnosť. Už jeho pradedo Pavel Beňo v období zakladania Slovenského Komlóša dovolil postaviť na svojom pozemku modlitebnicu. Pri prvej storočnici osady jeho starý otec Ondrej Beňo s manželkou darovali evanjelickej cirkvi sto centov pšenice a založili pamätnú Zlatú knihu, ktorá slúžila na zapisovanie darov. Ako prvý sám venoval 250 zlatých. Ich potomok Ondrej Beňo si pri rodičoch a starých rodičoch osvojil poctivú roľnícku prácu. Neskôr sa v nej začal špecializovať na zeleninárstvo, ktoré mu prinášalo úspechy. Už ako mladý človek sa aktívne zapájal najprv do kultúrno-výchovnej činnosti medzi svojimi rodákmi v Slovenskom Komlóši a neskôr aj v národno-uvedomovacej práci. Keď sa vrátil ako demobilizovaný vojak z mesta Javorovo v Haliči, už v roku 1906 zorganizoval prvý programový večierok s koncertom. Vďaka svojmu pevnému charakteru, usilovnosti a úcte ho v roku 1907 zvolili za člena vedenia obce, kde zotrval plných šesť rokov. V tom istom roku ho zvolili aj do cirkevného predstavenstva ako presbytera a zorganizoval prvé divadelné predstavenie – bol organizátorom a režisérom veselohry Jozefa Hollého Kubo. Toto divadelné predstavenie sa zakončilo slovenskou veselicou, čo sa od tohto času stalo zaužívanou komlóšskou tradíciou.

Ďalším jeho významným organizátorským počinom v tomto čase bolo založenie cirkevného spevokolu, a to bez pomoci učiteľov a farárov. Jeho spoluzakladateľmi boli Pavel Varga – zvolený za prvého predsedu, Ondrej Hudák st., Ján Hudák ml., Adam Venarčan, Michal Hudák, Štefan Hirka, Matej Bencúr, Ondrej Kulík, Michal Krajčík, Juraj Rusnák, Pavel Bobor, Ján Matajs, Adam Račko a Ondrej Vajda v úlohe zbormajstra. Ondrej Beňo patril v roku 1919 medzi organizátorov akcie Memorandum dolnozemských Slovákov v záujme vytvorenia administratívneho centra na Dolnej zemi, ktoré reprezentovalo 30 tisíc obyvateľov okolia. Za týmto účelom sa uskutočnilo v Békešskej Čabe veľké slovenské ľudové zhromaždenie, kde bol jedným z hlavných rečníkov aj on. Na zhromaždení prijali petíciu a delegáti sa ju pokúsili dostať aj na mierovú konferenciu do Paríža. Keď mal O. Beňo 48 rokov, zisk z úspešného gazdovania, najmä zeleninárstva, sa rozhodol investovať do výstavby nového „sálaša“. V 50. rokoch, keď už žil na Slovensku, v období kolektivizácie poľnohospodárstva nariadili jeho „sálaš“ zbúrať.

V jeho múroch našli Pamätný list zostavený 9. októbra roku 1928 pri príležitosti stavania domu. Napísal ho v spisovnej slovenčine komlóšsky učiteľ Ondrej Vajda na štyroch stranách s ďalšími dvomi prílohami. Dokument obsahuje rodinné personálie, charakteristiku O. Beňa a jeho rodiny, jeho organizátorskú činnosť v kultúrno-spoločenskom, cirkevnom a verejnom živote Slovenského Komlóša, jeho snahy zachovať slovenské národné povedomie a mravnosť. Z textu sa možno dozvedieť aj to, že už v tom čase sa osobne poznal s predsedom Matice slovenskej Jozefom Škultétym, tajomníkmi Štefanom Krčmérym, ako aj s Rudolfom Klačkom, Antonom Granatierom a Fedorom Houdekom. V prvej prílohe Ondrej Beňo konštatuje, že stavba stála päťtisíc pengő, čo predstavuje vtedajšiu cenu 200 metrických centov pšenice. Uvádza tiež, že rok 1928 bol veľmi horúci a ukrutne suchý. Končí peknou poznámkou: „Veru je tu krásne pri tomto našom Íre, a ešte kde sa nachodia takie peknie asi storočnie stromy, ako u mňa. Moji starí dedovia sadili a pestovali zeleninu a ja dom postavým“. V druhej prílohe je okrem iného tento údaj: „Rok 1835, kedy ešte Židom nebolo dovolené zakúpiť grunt, môj praotec zakúpil ten grunt, kde dnes stojí židovský kostol a dovolil Židom komlóšskym, aby si tam postavili chrám. A ony z vďačnosti mu postavili kamenný pomník v starom cintoríne. Starý otec zase daroval pre svoju cirkev Zlatú knihu so základinou 300 zlatých.“ V súvislosti so stavbou nového Beňovho „sálaša“ treba uviesť, že po jeho dokončení Ondrej Beňo zintenzívnil pestovanie zeleniny, k čomu vybudoval na ten čas vysokovýkonné zavlažovacie zariadenie so zakúpeným moderným strojovým vybavením.

Je pozoruhodné, že popri náročnom a úspešnom gazdovaní si našiel čas aj na národnobuditeľskú činnosť. Svedčia o tom hlásenia Vládneho komisára pre veci Tótov v Maďarsku Adolfa Pecháňa (1859 Ilava – 1942 Budapešť) o Beňovom zapájaní sa do viacerých zápasov za národnostné práva Slovákov. Napríklad tento vládny donášač strážiaci maďarské vlastenectvo v hlásení z 30. apríla 1930 okrem iného v správe ministerskému predsedovi Istvánovi Bethlenovi píše o charakteristike podozrivých osôb v Komlóši aj toto: „Koľkokrát je len reč o nejakom národnostnom pohybe, vždy je tam meno Ondreja Vajdu, ktorý zorganizoval a vedie v Tótkomlóši evanjelický spevokol. Popri tomto mene sa často objavovalo aj meno Ondreja Beňu. Aj tento človek rád veľa hovorí a budí v človeku dojem akéhosi obšťastňovateľa ľudu“. V iných hláseniach A. Pecháň spomína Ondreja Beňa, že v roku 1930 sa snaží na Slovensku preskúmať možnosť presídlenia sa na „Felvidék“. K Adolfovi Pecháňovisa žiada dodať, že ako horlivý maďarizátor slovo Slovák a slovenský nikdy nepoužil, jeho slovníkom bolo výlučne „tót“, „tótsky“. V medzivojnovom období bol Ondrej Beňo aj funkcionárom a predsedom Roľníckeho spolku v Slovenskom Komlóši a spoluzakladateľom ilegálneho spolku Kultúrna jednota Slovákov v Maďarsku. V rokoch druhej svetovej vojny sa zapojil do ilegálneho odboja a vytvorenia skupiny Slovenská brigáda, ktorú po oslobodení regiónu premenovali na Klub slovenských demokratov, ktorému bol predsedom. V januári r. 1945 po vytvorení Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku sa stal jeho podpredsedom. V tom čase prispieval aj do časopisu Sloboda, periodika Slovákov v Maďarsku. Ondrej Beňo bol známy aj ako verejný rečník. Pamätné je jeho vystúpenie na manifestačnom zhromaždení Antifašistického frontu v Békešskej Čabe, kde prehovoril za Slovákov prihlásených na presídlenie. To bola už nová významná etapa v jeho živote. V roku 1947 sa na výzvu Mať volá! na základe Dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva presídlil s celou rodinou na Slovensko a usadil sa v Galante a Matúškove. Už predtým, v r. 1946, keď sa v Slovenskom Komlóši pripravovali osláviť dvojsté výročie založenia lokality, uverejnil v ročenke Almanach oslobodeného ľudu fundovaný príspevok o minulosti a prítomnosti svojich rodákov a nutnosti presídliť sa do krajiny svojich predkov. Po presídlení pracoval naďalej ako poľnohospodár. Stal sa spoluorganizátorom tamojšieho cirkevného zboru a spolupracovníkom predsedu Osídľovacieho úradu evanjelickej cirkvi Júliusa Dérera. Keď sa na južnom Slovensku po presídlení vytvorilo 23 nových presídleneckých cirkevných zborov, na konvente ich nového Dunajského evanjelického seniorátu konaného v roku 1949 v Komárne prehovoril ako jeho zvolený administrujúci dozorca a v tejto funkcii zotrval tri roky. V rokoch 1948 – 1954 bol poslancom SNR a podpredsedom Osídľovacieho úradu SNR. Báťa Ondrej, ako ho jeho známi volali, umrel 29. januára 1961 v Galante a pochovaný je v Matúškove. Ondrej Beňo v obidvoch prostrediach, v ktorých žil a pracoval na národnom poli, si za svoje národné, kultúrne, cirkevné a hospodárske snaženia zaslúži úctu Slovákov na obidvoch stranách Dunaja. Aj z toho dôvodu nedávno jeho rodáci pôsobiaci a žijúci v Galante pripravili o jeho živote a diele výstavnú expozíciu a predstavili ju záujemcom v Galante a v Bratislave.

Ján Jančovic

Foto autor a archív autora