Povráva sa, že kamenné levy Reťazového mosta zhotovili z oravského kameňa. Aspoň takto mi to rozprávali bratia Tibor a Ján Kičinovci spolu s Petrom Zákom, s ktorými som sa stretla na Pltníckom dni v Nižnej.

Do krásnej osady na Orave som sa dostala vďaka Slovenskej samospráve XIII. obvodu Budapešti, ktorá organizovala v auguste tohto roku študijnú cestu po stopách slovenských pltníkov. O tom, čo všetko sme videli a čo všetko sa naučili, ste sa mohli dočítať v článku v predošlom čísle nášho týždenníka. Tento krát sa s vami chcem podeliť o poznatky, ktoré som získala počas rozhovoru s týmito zaujímavými ľuďmi. Rodina Kičinovcov sa zasadila o to, aby Pltnícky deň v Nižnej vôbec vznikol a Tibor a Ján vždy od rána pracujú na zbíjaní plte, ktorú potom spustia dole Oravou na krátku cestu na pamiatku predkov, ktorí živili svoje rodiny touto ťažkou, ale dobrodružnou robotou.

Iba na šírke záležalo

Historické začiatky pltníctva na Slovensku sa nedajú vymedziť presným letopočtom. K najstarším písomným dokladom o pltníctve na území Slovenska patrí zakladacia listina opátstva v Hronskom Beňadiku z roku 1075, z ktorej vyplýva, že poplatok za drevo plavené dolu Hronom sa mal platiť tomuto opátstvu. Začiatkom 11. Storočia teda už prví osadníci využívali rieku Váh ako dopravnú tepnu a je pravdepodobné, že už vtedy používali plť ako spôsob prepravy dreva i ako plavidlo.

Z neskorších zachovaných správ sa dozvedáme, koľko pltí mali poddaní každoročne dodať určitému panstvu. Napríklad Oravskému zámku poddané dediny dodali v roku 1615 dovedna 386 pltí. Na začiatku však plávali (leteli) plte prázdne, lebo sa použilo len drevo, z ktorého boli zbité.

Pltníctvo dosiahlo vrchol v druhej polovici 19. Storočia pri výstavbe Pešti. Ročne sa po Orave, Váhu a Dunaji plavilo aj sto pltí so stavebným aj palivovým drevom. Denne prešlo plavidlo priemerne 30 kilometrov, do miesta určenia dorazilo spravidla za štyri-päť dní. Nazad išli pltníci na vozoch, vlakom, ale i pešo, pretože i plť sa rozobrala na stavebný materiál. Výstavba železníc znamenala koniec pltníctva ako hospodárskeho remesla, nakoľko po železnici sa rýchlejšie dostal materiál k objednávateľovi.

Plte začali zbíjať hneď koncom zimy a drevo stálo pri brehu dovtedy, kým nezačali jarné záplavy. „Najlepšie sa pohýnalo v daždi, lebo sme vedeli, že bude dosť vody,“ povedali bratia Kičinovci a dodali, že na plavbu plte je potrebná aspoň 30-centimetrová voda.

Čo sa týka veľkosti, záležala na šírke plte, totiž šírka rieky je daná. Boli plte, ktoré merali aj 30 metrov.

Samozrejme, aj medzi plťami boli rôzne typy. „Jedinky“ boli najjednoduchšie, pozbíjané z niekoľkých kusov dreva a vozili sa nimi ľudia alebo menší tovar. Boli zbité z dvanástich až šestnástich kusov a obsluhovali ich vždy dvaja pltníci. Náročnejším plavidlom bola „dvojka“, pozostávala z dvoch pltí a kormidlovali ju dvaja, na ťažkých úsekoch traja muži. Zložitá na stavbu bola „trojka“. Tvorili ju dve „jedinky“, medzi ktoré sa vložila ešte jedna štvorcová alebo obdĺžniková plť. Dlhá bola okolo 30 metrov, riadili ju dvaja až traja pltníci, na náročnom úseku mali i štvrtého. Najväčšou plťou bol „cúg“, pozostával z dvoch vzájomne spojených „dvojok“ alebo „trojok“. Prepravil okolo 180 kubických metrov dreva alebo iného nákladu, kormidlovalo ho sedem chlapov a k dispozícii boli ešte dvaja náhradníci.

Predník, zadník a faktor

Pltníci mali svoju vnútornú hierarchiu. Najdôležitejším bol tzv. faktor, ktorý organizoval prácu ostatných, mal na starosti financie a uzatváranie zmlúv. On vyjednával práce s furmanmi a obchodoval s objednávateľmi. Je zaujímavé, že faktor dostal zárobok vopred, nakoľko on necestoval s tovarom. Faktori boli väčšinou učení ľudia, ktorí ovládali aspoň tri jazyky, jeden z nich musela byť maďarčina – aby sa dohodli s maďarskými pánmi. Inak aj moji respondenti hovorili o maďarčine ako a panskom jazyku, čo bolo pre mňa v 21. storočí veľmi zaujímavé. Faktor vyberal aj drevo na plť a vyberal iba drevo najlepšej kvality. Vymeral ho už na pni a potom aj vyrúbané, aby ho neprekabátili.

Plť riadil najschopnejší a najskúsenejší pltník, tzv. predník, na zadnej časti plavidla bol menej skúsený pltník alebo začiatočník nazývaný zadník. Boli to väčšinou rodinní príslušníci – zväčša otec a syn, lebo pltníctvo sa dedilo z otca na syna. Keď sa plť vydala na kratšiu cestu, často ani nebol potrebný zadník, ale aj vtedy museli byť na nej dvaja ľudia. Ak otec ešte nemal dosť starého syna – s pltníčením začínali od dvanástich rokov – a nechcel sa podeliť o svoj zárobok, priviazal o zadné „kormidlo“, teda zadnú latu, iba slamenú bábku, ku ktorej, ako mi to rozprával Peter Zák, sa prihováral, akoby bola živá: „Ty teraz neťahaj, ťahám radšej ja!“ zakričal pltník, keď uvidel žandárov pozdĺž rieky, aby ho neprichytili pri nedodržaní pravidiel.

Plte sa plavili celý deň a ak svietil mesiac, tak aj v noci. Pred zotmením plť pribili k brehu a tam prespali, v chladných mesiacoch spávali u krčmárov alebo v maštali.

Predník bol teda najzdatnejším pltníkom. Svoje remeslo však vykonával s pokorou. Voda je živel, ktorý sa mení zo dňa na deň a treba vedieť sa mu prispôsobiť. Vie vás pohladkať, ale svojou silou vie preniesť aj najťažšie kamene. Práve preto pltníci museli dobre poznať svoju cestu a poznatky odovzdať svojim nasledovateľom. „Vymysleli si vlastné mená pre jednotlivé úseky, ako napríklad Markova skala pri Oravskom Podzámku, pri ktorej zomrel istý pltník, ktorý sa volal Marko,“ rozprávali mi moji informátori. Najznámejšími skalami pri Váhu sú Margita a Besná, o ktorých písal vo svojej balade aj Ján Botto, ale pltníci pomenovali z hľadiska plavby významnejšie časti aj na najkratšom úseku.

Zvyky nás držia nad vodou

Ako každé remeslo, aj pltníctvo má osobitú kultúru, charakterizovanú vlastnými zvykmi a slovesnou umeleckou tvorbou (pltnícke piesne, povesti).

O tom, ako sa lúčili s odchádzajúcimi pltníkmi, sme sa dozvedeli na Pltníckom dni, kde členovia Folklórneho súboru Oravan predviedli zvyky. Nebola to však iba ukážka, ako sa to robilo voľakedy, lebo ráno pozbíjanú plť, ako aj pltníkov, ktorí sa s ňou vydali na cestu, miestny farár požehnal podobne ako to bolo voľakedy. Medzitým ženy spievali pltnícke piesne a dievčatá hodili do rieky vence kvetov.

Ako vyzeral najstarší zachovaný zvyk z Hubovej (dávnejšie Gombášu), charakteristický pre všetky pltnícke osady? V pltníckych rodinách bolo tradíciou, že najstarší syn bol pltník. Už od detstva ho otec brával na pltiská, aby ho zasväcoval do tajov remesla. Odchod mladého pltníka na prvú plavbu sa v Hubovej spájal s osobitným obradom, ktorý mal zabezpečiť šťastie a nakloniť vodné sily a živly, aby ho ochraňovali. Mať zarezala osobitne chovaného čierneho kohúta a jeho krv zachytila do pripravenej nádobky. V peci upiekla posúch (poplanok) a najbližšie príbuzné uvili brezový venček. Otec vzal do krpky pálenky a išli na pltisko, aby mladého pltníka predstavili vodníkom a vodným pannám. Mať vyliala do Váhu krv zo zarezaného kohúta a hodila do vody aj posúch, to bola obeta vodníkom na ich udobrenie. Dievky hodili do vody venček pre vodné panny. Nakoniec otec ponúkol budúcemu pltníkovi krpku s pálenkou, aby si odpil a stal sa smelý a silný, lebo v Hubovej a na okolí bolo pravidlom, že s bôrgom a pálenkou sa pltník narodil, žil aj zomrel.

O pltníkoch a pltníctve by som vám vďaka mojim výborným informátorom vedela napísať hoci aj knihu. Napríklad o tom, ako Ctibor počas stavania Beckovského hradu zohnal lacnú pracovnú silu spomedzi pltníkov, ktorých nepustil ďalej, ak neodpracovali na stavbe aspoň 8 dní. Ale musím vám zodpovedať aj otázku položenú v nadpise. Počas našej študijnej cesty sme sa dozvedeli, že pltníci mali vyhovieť niekoľkým kritériám, v ktorých ale nebolo, že by museli vedieť plávať. Väčšina z nich ani nevedela, preto často havárie pltníkov končili tragicky.

Čo sa týka kamenných levov pri Reťazovom moste, tie síce pochádzajú zo slovenského prostredia, ale my vieme, že nie z Oravy, lež zo Šóškútu. Sú vykresané z tamojšieho vápenca.

Eva Fábiánová

Foto: autorka, Tibor Lantos, Beáta Tamášová