Teda „chceme Ondreja L. Áchima za čestného občana Békešskej Čaby!“ môžeme sa dočítať vo výzve Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe. Minulý rok sa pre pandémiu neuskutočnili žiadne programy, takže tento rok je spomienkovým rokom Áchima.

Nultý bod podujatí bol vo februári – odovzdanie obnovenej Áchimovej siene Slovenského oblastného domu. V rámci toho sa časť výstavy „Objektívne o Áchimovi“ presunula z Munkácsyho múzea do siene. Pri ceste do Csanádapácu stál kedysi Áchimov kríž, o ktorom hovorí anekdota, a ten by mal byť znovu inštalovaný na Wenckheimskej turistickej a cyklistickej trase pri banských jazerách ešte v tomto roku. Okrem toho bola spustená petícia za posmrtné ocenenie O. L. Áchima titulom čestný občan mesta.

Určite chceme, aby Ondrej L. Áchim dostal čestné občianstvo, ktoré si zaslúži. V lete sme začali zbierať podpisy pod petíciu, ktorá bude vo forme návrhu predložená mestskému zastupiteľstvu do 30. novembra, – povedal predseda samosprávy. Porozprávali sme sa s Ondrejom Kiszelyom.

– Mnohí čestní občania Čaby tu nežili. Prečo ho dostal napríklad Lajos Kossuth?

– Po jeho smrti sa objavili tendencie, aby sa Kossuthova pamiatka zveľaďovala, aby sa všade stal čestným občanom. U nás k tomu prispela aj skutočnosť, že bol evanjelik, navyše slovenského pôvodu.

– Napríklad Michal Schéner ho dostal ešte za svojho života. Ako vznikol nápad dať ho Áchimovi? Je na mramorovej doske stále prázdne miesto?

– Ak by to tak nebolo, aj tak by sme začali. Osobnosť O. L. Áchima je aj 110 rokov po jeho smrti veľmi zložitá. Veľkosť historických osobností sa vo všeobecnosti nedoceňuje v ich vlastnej dobe.

– Predbehol svoju dobu.

– Rozhodne! Na začiatku minulého storočia bola éra, keď ruka ruku umývala ešte v plnom prúde. Naopak, objal chudobných a bojoval za kolektívne politické kultúrne práva Slovákov. Dalo by sa povedať, že bol mužom ľavicového zmýšľania, ale veľký význam prikladal aj pestovaniu roľníckych a evanjelických tradícií. Vo voľbách v roku 1990 mohol byť členom ktorejkoľvek politickej skupiny: bol maloroľníkom, sociálnym a kresťanským demokratom.

– Má teda svoje miesto na mramorovej tabuli.

– Za posledných 300 rokov sa v Čabe vystriedalo mnoho hrdinov, ale žiaden z nich nebol medzi miestnymi obyvateľmi taký obľúbený. Od stredných vrstiev smerom nadol mal podporu veľkej väčšiny obyvateľstva. Keď zomrel, ľudia okolo neho vytvorili kult osobnosti. V tom čase sa v starých roľníckych domoch nenachádzali žiadne obrazy, iba v bohatších rodinách. Ale po jeho smrti sa jeho obraz vystavoval v každej domácnosti. Na jeho pohrebe vo Veľkom evanjelickom kostole sa zúčastnilo okolo desaťtisíc ľudí.

– Prečo ho zavraždili?

– Ešte pred svojou smrťou viedol so Zsilinszkým súdny proces, a to nielen verbálne, ale aj v tlači. V jedno nedeľné ráno vtrhli dvaja synovia Endreho Zsilinszkého do domu Áchima, ktorý sa ráno pripravoval na veľkú slovenskú bohoslužbu. Bol sám doma, pretože jeho rodina bola v Pešti. Áchim ich chcel po veľkom boji poslať domov...

– Jednoznačne sa ho chystali zabiť?

– Je to veľmi podobný prípad ako úkladná vražda: v nedeľu ráno sa vlámali do jeho domu, mali palicu a zbraň. Potom ho strelili do chrbta...

– Mohol útočníkov prebiť?

– Pravdepodobne. Koniec koncov, bol to vysoký muž s veľkou fyzickou silou. Nie ten typ roľníka, ktorý by nechal zhromaždiť ľudí na poliach a pozoroval ich pri práci, ale nádenník.

– Bol teda ľudský.

– V posledných desaťročiach sa mu mnohí ľudia bez ohľadu na stranícku príslušnosť snažili získať titul čestného občana, ale vždy ho nejako odmietli. Tentoraz ako čabianska slovenská samospráva nielenže predložíme návrh v novembri, ale pokúsime sa získať aj niekoľko stoviek podpisov obyvateľov Čaby.

Myslím si, že Áchim je jedným z najväčších rodákov mesta. Pokiaľ ide o mňa, nebudem ho pred nikým uprednostňovať. Najlepšie by bolo, keby mesto malo rovnakého čestného občana Ondreja L. Áchima ako bol jeho dobový oponent Ľudovít Žigmund Szeberényi. Pretože práve títo dvaja muži sa v živote venovali nášmu milovanému mestu Békešská Čaba a službe jeho obyvateľom.

Tomáš Such, sprac. (BPL)

Foto: Bence Püski-Liker, archív