Dňa 29. júla si pripomíname 230. výročie narodenia slovenského evanjelického kňaza, politika, básnika, spisovateľa, predstaviteľa českého a slovenského národného obrodenia, jazykovedca Jána Kollára, ktorý 30 rokov pôsobil v Pešti. Patril k zásadným osobnostiam hlásiacim sa k politickému programu panslavizmu.

Ján Kollár sa narodil r. 1793 v Mošovciach neďaleko Martina v roľníckej rodine. Po štúdiu na gymnáziu v Kremnici si rozširoval vzdelanie v Banskej Bystrici a na evanjelickom lýceu v Bratislave. Jeho gymnaziálne roky sprevádzali finančné ťažkosti, a tak si zarábal na živobytie ako súkromný učiteľ v bohatších rodinách.

Už v tom čase sa zaujímal o slovanské jazyky a literatúru. Záujem o slovanské národy sa u neho prebudil aj vďaka príhode z detstva, keď zažil príchod Suvorovovej ruskej armády bojujúcej proti Napoleonovi a na vlastné oči videl kozákov. Svoje zážitky a epizódy z detstva, mladosti a študentských čias neskôr vykreslil v spomienkach Paměti z mladších let života, ktoré vyšli v roku 1863.

V roku 1817 odišiel na univerzitu do nemeckej Jeny, kde sa začal pripravovať na povolanie evanjelického kňaza. Okrem teológie sa tam venoval filozofii, histórii, estetike a prírodným vedám. V Nemecku sa stretol s významnými osobnosťami kultúry, napr. aj s Goethem. Zúčastnil sa na slávnosti na hrade Wartburg pri príležitosti 300. výročia vystúpenia M. Luthera a zažil atmosféru nemeckého národného hnutia. Všimol si jeho temné stránky ako rozpínavosť, nadradenosť či podceňovanie iných etník a intenzívne si uvedomoval ohrozenie Slovanov v germánskom živle. V Nemecku navyše pôsobil na miestach, ktoré kedysi obývali Slovania, neskôr asimilovaní Germánmi.

V meste Lobeda pri Jene sa zamiloval do dcéry evanjelického pastora Frideriky Wilhelminy Schmidtovej, nazývanej Mína, ktorá sa stala predobrazom mýtickej bohyne Slávy a inšpiráciou pre jeho básnickú skladbu Slávy dcera (1824). Napriek opätovanej láske rodičia nesúhlasili so sobášom. Kollár sa po štúdiách v roku 1819 vrátil do Uhorska, do Pešti, kde – ako uvádza vo svojej štúdii Životopisný náčrt k 160. výročiu úmrtia Jána Kollára (1793 – 1852) Peter Podolan – pomáhal farárovi Jánovi Molnárovi a neskôr sa po dlhších sporoch stal sám farárom. „V tomto prostredí strávil 30 rokov a známe je jeho vyhlásenie – „Mňa Pešť Kollárom urobila“. V cirkevno-nacionálnych sporoch paradoxne neboli jeho protivníkmi Maďari, ale Nemci v spoločnom evanjelickom zbore. Kollár ... etabloval slovenský evanjelický zbor, založil i školu. Zhruba druhú polovicu pobytu mu už ale skutočne „spríjemnilo“ búrlivo sa vzmáhajúce maďarské nacionálne hnutie. Kollár, ktorý sa usilovnou publikačnou činnosťou dostal na čelo slovenských národovcov, sa stal celkom prirodzene terčom nacionálneho súperenia v Uhorsku, ktoré sa zvlášť okato prejavovalo v ešte stále multinacionálnej Pešti ... Peštiansku idylu hrubo narušila revolúcia rokov 1848 – 1849. Kollárovi a jeho rodine išlo doslova o život. Ako „nepriateľ“ maďarského národa bol napriek vynúteným prejavom lojality k maďarskému národnému pohybu (a odsúdeniu slovenských revolučných aktivít) prenasledovaný. Musel sa skrývať, no aj tak ho na konci roka 1848 uväznili. Vyslobodili ho až cisárske vojská na jar roku 1849,“ píše P. Podolan.

Ako o tom svedčí pamätná tabuľa v kostole na Deákovom námestí, kde od roku 1835 Kollár aj býval s Friderikou, ktorá sa po smrti svojich rodičov po pätnástich rokoch odlúčenia napokon stala jeho manželkou, tam pripravoval Alexandra Petroviča (Petőfiho) a Lajosa Kossutha na konfirmáciu.

Podnetom Kollárovej básnickej tvorby bol jeho záujem o slovanskú minulosť, inšpirovaný Herderovou koncepciou dejín, ideálmi humanity a ideou slovanskej vzájomnosti. Vznešenosť týchto tematických okruhov sa v jeho diele spájala s autentickým subjektívnym zážitkom. Kollár sa venoval aj kazateľstvu, vydal zbierku kázní, ako aj zbieraniu ľudových piesní, ktoré publikoval v dvojzväzkovej zbierke Národnie spievanky čili Písně světské Slovákův v Uhrách (1834 – 1835), ktorá inšpirovala nastupujúcu generáciu romantikov.

Svoje názory na Slovanstvo teoreticky rozpracoval v diele O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými (1836). Kollárova koncepcia vychádza z predstavy o jednom slovanskom národe, ktorý hovorí štyrmi hlavnými nárečiami: československým, poľským, ruským a srbochorvátskym. V intenciách týchto názorov ostro odmietol Štúrovo uzákonenie spisovnej slovenčiny a vystúpil proti nemu v diele Hlasové o potřebě jednotného spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (1846).

V roku 1849 sa stal univerzitným profesorom slovanskej archeológie vo Viedni, kde aj v roku 1852 zomrel. Na začiatku 20. storočia jeho telesné pozostatky previezli do Prahy na Olšanský cintorín.