Keď už mali sarvašskí Slováci postavené v meste domy, začali si príbytky s hospodárskymi stavbami zakladať priamo v chotári, na pridelenej pôde, ktorá bola vzdialená aj niekoľko kilometrov od ich stáleho bývania. V šírom poli stavali Slováci jeden príbytok za druhým a tak tu vznikali celé ulice, ktoré poznáme ako radové sálaše.

Kým zo začiatku takéto stavania slúžili len sezónne, neskôr ich budovali aj na trvalé bývanie a hospodárenie. Z niektorých takýchto samôt potom vznikli aj samostatné dediny, ako napríklad v rokoch 1870 – 1875 Kondoroš a po roku 1945 Irminčok a Kardoš. Vedci uvádzajú ako dôvod ich zakladania možnosť voľného gazdovania a roľníčenia. Dokazuje to skutočnosť, že na „taňách“ neboli na poli len zvieratá, ale v ich okolí sa nachádzali aj obrábané polia. Samuel Tešedík o tom píše: „Sedliaci zistili, že je výhodné stavať si hospodárske obydlia v blízkosti role; preto si aj pri dome postavili maštale a sýpky, kde si pozvážali úrodu.“

V polovici 18. storočia sa sálaše stali už normálnymi usadlosťami. Počet domov na sálašoch neustále rástol, čo možno postupne pozorovať na mapách týchto oblastí. Vznikali tam aj škola, obchod, krčma, mlyn a remeselnícke dielne. V rokoch 1851 – 1857 sa otvorilo v sarvašskom chotári 11 sálašských škôl. Prvé spoľahlivé údaje o rozšírení radových sálašov v chotári Sarvaša sa nachádzajú na mape z roku 1873, keď v tom čase v intraviláne mesta bolo okolo 500 sálašov a na okraji honov v radovom usporiadaní celkom 300 budov. Počet sálašov sústavne rástol a rovnako aj počet roľníkov na stále obývaných salašoch, ktorí v meste nevlastnili žiadny majetok. V rokoch 1920 – 1930 bolo takýchto v Sarvaši dve tretiny. Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1910 žilo 12130 obyvateľov Sarvaša na sálašoch, a to predstavovalo takmer polovicu v meste žijúceho obyvateľstva.

Donedávna bol ešte najtypickejší „Bakuľov šor“, pomenovaný podľa majiteľa. Táto rodina tam žila šesť generácii. Naposledy tam býval Ondrej Bakuľa so svojou manželkou Alžbetou, rodenou Čankovskou. Ich dom bol postavený v roku 1925, hneď vedľa pôvodného z roku 1834. Mal typické rozdelenie – izbu, kuchyňu, komôrku a v strede ohnisko s komínovým otvorom. Vo vnútri zachované písmo značilo, že dom bol postavený Jurajom Bakuľom. Okrem tohto domu počas mojej cesty roku 1982 tu ešte stálo 67 takýchto samôt – „taní“. Aj keď sa veľa sálašanov presťahovalo do mesta, život Bakuľovcov bol dlho spätý s týmto obydlím. Zachovávali staré zvyky, mali zariadené po staroversky izby, pece, kde piekli vlastný chlieb a chovali veľa domácich zvierat. Všade dookola bolo u tamojších ľudí zreteľne vidieť slovenský roľnícky pôvod a spôsob života, charakteristický pre obyvateľov žijúcich na samotách.

Slováci nespokojní s prídelom pôdy v Sarvaši rozšírili svoj chotár južnejšie ku kondorošskej pustatine, kde v roku 1876 pokračovali v stavaní nielen samôt, ale založili si terajšiu veľkoobec Kondoroš. Priezviská obyvateľov Kondoroša, sú väčšinou aj dnes slovenské a sú nápadne zhodné so sarvašskými. Keď koncom 19. storočia slovenskí roľníci zo Sarvaša zaľudňovali túto pustatinu, okrem už vtedy chýrnej kondorošskej čárdy a kaštieľa grófa Batthyányiho, tam nestál žiadny iný objekt. Prichádzajúci Slováci si v rokoch 1870 – 1877 stavali nové gazdovské domy a hospodárstva v samotnej osade, ale najmä v šírom poli uprostred získanej pôdy, čiže na samotách. Po tridsiatich rokoch osídlenia Kondoroša žilo v obci a na samotách už 2500 roľníkov. V kondorošskom chotári ešte pred založením roľníckeho družstva žili a pracovali ľudia na 834 fungujúcich samotách, ktoré sa ťahali ako radové sálaše, od Kondoroša až po Sarvaš, každý so svojim pomenovaním v podobe ulíc, ako napríklad Dlhý šor, Čipkárka...

Po skončení druhej svetovej vojny sa sálašania v roku 1949 začali spolčovať, postupne do konca roku vzniklo dvanásť družstiev. Družstvo a obec mali partnerské styky s obcou Tekovské Lužany, kam sa presídlilo niekoľko rodín z Kondoroša. V roku 1981 som mal možnosť byť súčasťou delegácie z Lužian na návšteve v Kondoroši. Predsedom kondorošského družstva bol vtedy 59-ročný Slovák Michal Ladnyik a patrilo medzi popredné v Békešskej oblasti. Počas návštevy som sa mal možnosť stretnúť a po slovensky komunikovať nielen s funkcionármi družstva, ale aj s jeho členmi v obci a rovnako aj na samote Dlhý šor, kde žila rodina Čičeľovcov, ktorých som odvtedy viackrát navštívil a napísal som o ich živote a práci viaceré články. V kondorošskom chotári, ktorý siaha až po Sarvaš, ešte po skončení II. svetovej vojny bolo 834 sálašov, ktoré si stavali postupne slovenskí prisťahovalci.

Pavol Čičeľ, počas mojej návštevy už 63-ročný dôchodca, žil na sálaši s manželkou Annou, rodenou Melišovou, a synom, ktorý dochádzal do práce v Békešskej Čabe. Sálaš postavili roku 1890 Pavlovi rodičia a on tam býval od svojho narodenia. Až do odchodu do dôchodku pracoval v družstve a o sebe mi povedal: „Od mladosti som gazdoval, kone som tak ľúbil, že som pre ne zanechal aj školu. Hospodáriť som neprestal ani ako penzista. Družstvo nám pridelilo 60-árový pozemok, kde si dorábame krmoviny pre ovce, ošípané a kravy.“ Pozrel som si ich gazdovstvo, ktoré sa od toho tradičného zo začiatku 19. storočia líšilo. Na sálaši už mali elektrinu, vodovod, strojové dojenie dvoch kráv, v dome kúpeľňu, televízor a ich spojenie s obcou už nebolo záprahom, ale na mopede Jawa, a to denne s odvozom nadojeného mlieka. Na dvore nechýbala stavaná pec, a naokolo ovocné stromy a vysadená zelenina. Každú sobotu chodili do dediny na trh, kde najnutnejšie pre hospodárstvo kupovali a niečo aj predali. „Kým nebola televízia, spevácke a zábavné vystúpenia sa bez našej účasti v dedine nemohli uskutočniť,“ s úsmevom pripomenul môj hostiteľ, samozrejme, že vždy len slovensky. Žiaľ, to je už len pekná spomienka na to čo bolo a už nejestvuje.

Ján Jančovic

Foto autor