Únikové čítanie

Nenahraditeľná vôňa papiera, šuchot strán, príbeh ukrytý v písmenách – to je čaro knihy. Prebúdzanie a obnova prírody, predlžovanie denného svetla, bobtnanie pukov – to je zas čaro jari. Čarovný marec je prvým jarným mesiacom, je aj mesiacom knihy, a prináša nám poklady.

Poklady zeme, rastliny, stromy, živočíchy na jar ožívajú, kým poklady mysle a duše sú prístupné po celý rok, veď aj kniha môže byť pokladom, skutočným dôverným priateľom. Žiaľ, každý rok čoraz menej ľudí číta a navštevuje knižnicu. Ak potrebujeme informácie, skôr ich vyhľadáme na internete, lebo je to rýchlejšie a na jednom mieste. Čítanie zvyšuje schopnosť empatie, veď stotožnením sa s postavami sa naučíme porozumieť iným. Každou prečítanou knihou si zlepšujeme slovnú zásobu a jazykové schopnosti, a v neposlednom rade, podobne ako hra, čítanie umožňuje únik od všetkých starostí, dokáže zvýšiť schopnosť zvládania stresu. Fikcia, či životopisy, historické romány, či básne, písané slovo, alebo v tomto prípade čítané, prináša iba benefity. Spýtali sme sa našich čitateľov, aké knihy čítajú.

Hajnalka Avarová, Érd (Dabaš)

Aké knihy čítam? Dobré.

A väčšinou beletriu, ale teraz mám rozčítanú krásne ilustrovanú knižku nórskej biologičky Anne Sverdrup-Thygeson o lesoch. Je to niečo na pomedzí populárno-náučnej literatúry a lyrizovanej prózy o tom, ako v lesoch pri, na a v stromoch spolu žijú najrozličnejšie živočíchy, ako sa navzájom podporujú a dopĺňajú. A o tom, ako rôzne potreby človeka zmenili pôvodný život a charakter lesov, a ako aj napriek tomu môžeme v nich dodnes nájsť útočisko, krásu, alebo stretnúť nebezpečenstvá či dokonca drámy.

Mám rozčítané aj básne. Z automatu na knižky som si kúpila zbierku s najcivilnejšími básňami o viere, aké som kedy čítala. Napísal ich János Lackfi, ktorého humor, bystré postrehy o najaktuálnejšom dianí som predtým poznala len z internetu. Je to síce lacná knižka do vrecka, ale jej obsah tomu (chvalabohu) vôbec nezodpovedá.

Žiaľ, po slovensky čítam v poslednom čase oveľa menej. Naposledy to bola asi Telesná výchova od Martina M. Šimečku. Ale pravidelne čítam zaujímavé reportáže v novinách (internet je aj preto super vec!), napr. o viacdňovej, vopred neplánovanej pešej túre po Slovensku, alebo o životných osudoch jednotlivcov či rodín. A aj vďaka svojej práci dostávam ďalšie tipy, tak sa už napr. dlho chystám, že si kúpim a prečítam knihu Jozefa Tancera Rozviazané jazyky o medzivojnovej Bratislave a o jazykoch, ktorými sa v nej hovorilo.

Brigita Bálintová Gruberová, Békešská Čaba

Knihy boli pre mňa vždy dôležité. Do školy som nastúpila s radostným vedomím, že sa naučím čítať. Ako dieťa som zvyčajne trávila leto so starými rodičmi z matkinej strany, ktorí mali veľkú knižnicu. Dobre sa pamätám na svoju úplne prvú knihu, pretože som chcela potešiť starého otca, že prečítam tú najväčšiu. Bola to Veľká indiánska kniha od J. F. Coopera. Ako dieťa som mala veľa otázok a so starým otcom sme sa o všetkom rozprávali. Najkrajším darčekom bolo, že mi dal túto knihu.

Čítam takmer každý večer. Niekoľko kníh súčasne. Mám rada knihy o miestnej histórii, histórii, psychológii, záhradníctve, poľnohospodárstve a beletriu. Mám dlhý zoznam toho, čo by som si ešte chcela prečítať. Som hrdá na to, že moje deti tiež veľa čítajú. Momentálne čítam knihu Tamása Vekerdyho Vnútorná sloboda, a knihu Michelle Obamovej Môj príbeh.

Cicero povedal: Izba bez kníh je ako telo bez duše. Rozmýšľam rovnako. Dom, kde nie sú žiadne knihy, je prázdny.

Judita Benyovszká, Stoličný Belehrad (Békešská Čaba)

Čítať som začala v detstve, a to aj ťažšie knihy, napríklad ruských klasikov. Našťastie, s rodičmi som sa vždy mohla porozprávať o týchto knihách. Ako žiačka čabianskej slovenskej základnej školy som mala blízky vzťah ku knižnici v meste, ktorá bola vybudovaná práve v čase môjho detstva. Keďže som vtedy bola samotárkou, bola pre mňa útočiskom. Už ako študentka FFUK v Bratislave odboru slovenčina-angličtina som veľa čítala aj okrem povinnej literatúry, tak v slovenčine, ako aj angličtine. Vždy som mala sklon čítať abstraktnejšie veci, rada čítam experimentálne knihy, ktoré sa trošku hrajú s textom, so slovami. Mám rada, ak text nie je lineárny, ale pohybuje sa v čase a priestore. Keďže k televízii som nikdy nemala žiadny vzťah, knihy sú pre mňa jedným z najdôležitejších prameňov získavania vedomostí, poznatkov a múdrosti. Po večeroch je mojou najobľúbenejšou zábavou jednoznačne čítanie. Keď som sa po štúdiách vrátila do Maďarska, začala som sa venovať aj súčasnej maďarskej literatúre. Ako posledný ma zaujal román Andrása Viskyho o deportácii intelektuálov v Rumunsku v polovici minulého storočia. Čítam aj veľa poézie, sledujem hlavne poetky, ako Anna Szabó T. alebo Kriszta Tóth. Momentálne čítam veľmi napínavý, akýsi denníkový záznam od Jany Beňovej s názvom HoneymOon, ktorý je zaujímavý aj z jazykového hľadiska, samozrejme má svoj príbeh, ale sú v ňom aj vnútorné monológy, takže čitateľ musí odhaliť viac vrstiev. Nedávno som opäť objavila spisovateľku Petru Finy, ktorú som poznala ako spisovateľku pre deti, čítala som od nej svojim deťom, keď boli malé. Dozvedela som sa, že píše aj pre dospelých a cez jej diela som si pripomenula svet môjho detstva, zaujímavo spracovala obdobie neskorého socializmu. Rada siahnem aj po knihách autorov, ktorí boli ocenení nejakou cenou. Nedávno som čítala dielo spisovateľky z Južnej Kórei Han Kang, ktorá v minulom roku získala Nobelovu cenu.

Ocenených nečítam z akéhosi snobizmu, ale myslím si, že kto získa nejaké prestížne ocenenie, jeho dielo má určite istú úroveň. V poslednom čase mám rada aj dokumentárny žáner, teraz sa chystám prečítať si memoáre bývalej nemeckej kancelárky Angely Merkelovej.

Anna Korčoková Vargová, Békešská Čaba

Čo sa týka čítania kníh, nemám sa čím pýšiť. Kým som vyučovala, aby som bola „v obraze”, vždy som prečítala znovu tzv. povinnú a navrhovanú literatúru. Teraz čítavam zväčša len noviny a časopisy. Svojim vnúčatám rozprávky, riekanky, uspávanky. Asi pred mesiacom som prečítala knihu Lányos apák od Krisztiána Grecsóa, ktorý pár rokov žil a študoval aj na Čabe a dnes je uznávanou osobnosťou maďarského literárneho života. Spoločenské dianie sledujem večer v televízii a na telefóne niekedy aj cez deň, a aby som sa ukľudnila, čítam humoristov: Tibora Bödőcsa, Zoltána Kőhalmiho, Györgya Nádasa. Tvorbu Bohumila Hrabala som doteraz poznala len z filmov, ktoré boli natočené podľa jeho diel. Teraz čítam jeho poviedky, bola som totiž zvedavá, prečo Tibor Bödőcs napísal svoju diplomovú prácu práve o Bohumilovi Hrabalovi. A ešte niečo, čítam aj básne. Magdaléna Péliová nás každé ráno poteší na Facebooku básňami známych, pre mňa niekedy menej známych tvorcov.

Nikolett Patocskaiová, Šóškút

Knihovníctvo ma lákalo už od strednej školy, mala som v pláne študovať na vysokej škole knihovníctvo, ale v roku keď som maturovala, neotvárali externé štúdium v tomto odbore, takže som sa stala kultúrnou manažérkou. Až teraz sa mi splnil sen z mladosti, vyštudovala som knihovníctvo a pracujem v knižnici. Som medzi knihami a keď aj nepriamo, svojou prácou v knižnici Starobudínskej univerzity pomáham ľuďom dosiahnuť ich vlastné ciele (pri písaní diplomových, dizertačných, doktorandských prác). Mali sme doma veľa kníh, podobne ako moja mamka, aj ja som veľa čítala. V detstve mládežnícku literatúru, sériu bodkovaných a prúžkovaných kníh som mala veľmi rada. Ako dospelá už žiaľ nemám na čítanie tak veľa času, veď „svätá“ trojica ženy – práca – deti – domácnosť – zaberá veľa času, ale vždy si nájdem chvíľu na dobrú knihu. Čítam romány, biografickú literatúru, ale zaujímam sa aj o knihy s náboženskou tematikou. Nie som vyberavá, čítam aj o holokauste, židovských sviatkoch, moslimskej tematike, ale aj iných náboženstvách. Tým, že s manželom obaja radi čítame, aj našim dcéram sme sa snažili vštepiť lásku k literatúre, čo je v dnešnej dobe nemalá úloha. Vždy sme im čítali rozprávky, aj slovenské a potom kratšie detské romány, kým sa nenaučili aj ony čítať. Najstaršia má vlastnú knižnicu, sama si kupuje knihy, veľmi rada číta, pri menších sme už mali ťažšiu úlohu, ony sú už online generácia, ale patria medzi deti, ktoré majú klasickú knihu vždy v taške. Dokonca čítajú bez problémov aj v angličtine, naposledy stredná dcéra čítala Orwellov román 1984. Čo sa týka vytvárania textov pomocou umelej inteligencie, nie som v téme zbehlá. Viem, že u nás na univerzite pri diplomových prácach používajú program na kontrolu plagiátorstva, ale aj na to, či práca bola písaná s pomocou AI. Dúfam, že ani intelektuálna tvorivá práca, ani ozajstné knihy nevyjdú nikdy z módy.

(csl, Greguš, ik)

Foto: autori, archív