Kedy sa vrátia verše do módy?

Sú básne, verše, ktoré sú zabetónované do našich pamätí, a sú aj také, ktoré hľadajú miesto v našich srdciach. Väčšinou sú to nie celé básne, ale skôr útržky, ktoré sa len tak vynoria samy od seba v tých najnečakanejších chvíľach. Stačí pár slov, rytmus, ktorý sa zachytil v pamäti a nechce pustiť.

V škole sme sa učili Mor ho! od Sama Chalupku a Nemzeti dal od Petőfiho. Prvýkrát sme pocítili, že tie slová majú silu a hlbší význam, než ako sa nám pozdáva. Možno neskôr, keď nás zasiahla bolesť z lásky a vynorila sa Válekova Jesenná láska: „Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi, no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi...“ alebo Adyho Őrizem a szemed. A zrazu to dávalo zmysel.

Iné verše sa k nám dostali cez rodičov a starých rodičov, ktorí ich recitovali pri práci či na slávnostiach. Sládkovičova Marína alebo Vörösmartyho Szózat sú viac než len školskou povinnou literatúrou – boli putom s krajinou, minulosťou a našou identitou.

Dnes je to s poéziou rozhodne iné, viacdimenzionálne a zároveň jednoduchšie.

Stačí sa pozrieť na koncerty. Keď tisíce ľudí na festivale spievajú texty aktuálnych interpretov, čo to je, ak nie poézia? Rým, metafora, emócia, príbeh. Len namiesto knižky je stream, namiesto recitácie je aj melódia. Ale aj tie verše v nás ostávajú rovnako hlboko.

A potom je tu poézia, ktorá sa rýmovať ani nemusí. Voľný verš, ktorý dýcha, zastavuje sa, necháva čitateľa aby ho dobehol... Súčasní autori píšu o každodennosti, neistote, vzťahoch, ktoré sa nezmestia do tradičných foriem. A predsa sú to básne.

Tak kde je dnes poézia? Na instagrame v podobe troch veršov pri fotke? V textoch piesní, ktoré si pohmkávame cestou do práce? Alebo ešte stále v zbierkach na knižných pultoch?

Opýtali sme sa našich čitateľov, či čítajú básnické zbierky alebo radšej prózu? Sú také verše (či už z kníh, alebo piesní), ktoré ich sprevádzajú životom?

Ján Benčik, Segedín/Slovenský Komlóš

Keď prídem do kníhkupectva, vždy si prelistujem aj básnické zbierky. Ale čítam ich? Skôr prózu. Básne nie sú na to, aby som ich hltal, skôr aby som sa pri nich zastavil. A to sa v uponáhľanom živote nestáva často.

Napriek tomu mám poéziu strašne rád. A vlastne ma sprevádza celý život. Na základnej škole, na gymnáziu – mali sme výbornú učiteľku – sme sa naučili strašne veľa básní. A tie vo mne zostali. Keď ich dnes niekde počujem, potichu recitujem s interpretom. A častokrát mi napadnú samy od seba. V autobuse, v práci, keď práve niečo riešim... Z ničoho nič príde verš a je to, akoby sa vo mne niečo zastavilo.

Chodil som do maďarskej strednej školy, takže skôr poznám maďarských básnikov. Adyho, Attilu Józsefa, Petőfiho. A našich, Fuhla, Kormoša a samozrejme Ďurka báčiho (Juraj Donozemský) zo Slovenského Komlóša. Tých mám dodnes vo veľkej úcte, hoci by som od nich teraz azda ani jeden verš presne nezopakoval. Ale Ďurka bačiho Júnovú báseň si pamätám: „Zaspieval nám dážď...“ – ďalej už neviem, ale ten obraz vo mne zostal. Je v ňom všetko – príroda, sedliacky život, to, čo on prežil. Je to hmatateľné v každom slove.

A či mám obľúbenú báseň? Takto narýchlo neviem vybrať. Ale viem, čo si rád vypočujem. Na youtube je záznam predstavenia Zoltána Latinovicsa a Evy Ruttkaiovej, myslím, že zo Subotice. To je legendárne. Rôzni autori, krásne verše, krásne podané. Často to počúvam.

Súčasnú poéziu absolútne nepoznám. Nedávno som bol v divadle na predstavení poskladanom z povinných básní, čo sa učia teraz v školách, a žasol som, koľko moderných autorov som nepoznal...

Ale na poézii je najkrajšie práve to, že aj keď si nepamätáte všetky slová, ostane vo vás pocit. A ten vás drží.

Daniela Onodiová, Budapešť/Bratislava

Pravdu povediac, k poézii som sa upínala skôr v mladosti, ale ani vtedy som ju neuprednostňovala pred prózou, ktorú som mala jednoducho radšej... aspoň takto to zostalo v mojej pamäti. Počas gymnaziálnych rokov, a predovšetkým v štvrtom, maturitnom ročníku, sa moja pozornosť upriamila na francúzskeho básnika Jacquesa Préverta, už naozaj neviem, prečo... Dosť na tom, že jeho básne tvorili kostru kultúrneho programu našej stužkovej, ktorý som dávala dokopy. Mala som však rada aj našich romantických básnikov, Štúrovcov, Janka Kráľa, Jána Bottu, a najmä ich balady, nehovoriac o Andrejovi Sládkovičovi. Keď počujem jeho slávne verše: Marína moja! teda tak sme my ako tie božie plamene, ako tie kvety na chladnej zemi, ako tie drahé kamene....veru, dodnes ma dojímajú. Zo slovenských básnikov 20. storočia ma najviac oslovil Miroslav Válek. Jeho obľúbenú báseň Len tak som počula veľakrát aj na recitačných súťažiach, možno sa niekomu zdá už „otrepaná“, ale mne sa nezmenene páči, podobne ako Jesenná láska, ktorú preslávil aj môj obľúbenec spevák a skladateľ Miro Žbirka. Po príchode do Budapešti, najmä prostredníctvom mojich detí, som začala spoznávať aj maďarskú poéziu. K mnohým básnickým zbierkam, ktoré si priniesol z domu môj manžel, pribudlo dielo mnou „objaveného“ Gyulu Juhásza, to som už kúpila ja. Zaujali ma tiež viaceré básne slovenských básnikov v Maďarsku. Po poézii teda dnes siahnem zriedkavejšie ako po próze, ale ak ma niekto na nejakú báseň, resp. autora upozorní, rada si prečítam.

Snažím sa aspoň trochu sledovať súčasnú slovenskú literatúru, ale nových autorov je tak veľa, že je to neľahká úloha. Moja sestra o tom vie, a tak mi vždy na Vianoce kúpi nejakú novú slovenskú, prípadne českú knihu, za čo som jej veľmi vďačná. Momentálne sa nedostanem často do Bratislavy, ale keď som tam, len málokedy sa stane, aby som nezašla buď do kníhkupectva Martinus alebo Pantha Rei, a hoci si vždy prisahám, že si nekúpim knižku, neodolám... Naposledy som si prečítala nový román českého spisovateľa a režiséra Patrika Hartla Manželstvo, no, to bolo také ľahšie čítanie, ďalej zbierku slovenských poviedok rôznych žánrov Kúsok nádeje a pravdivý príbeh Učiteľa Auschwitzu anglickej spisovateľky a novinárky Wendy Holdenovej. Rada by som sa vrátila k Hemingwayovi a Remarqueovi, ktorých som zamladi hltala. Nuž, a dlhujem si prečítanie diel starších slovenských prozaikov, ale nebudem na seba prezrádzať...

Marika Tóthová, Slovenský Komlóš

Na túto otázku by som jednoznačne odpovedala, že môjmu srdcu sú bližšie básne. No, a keďže som Komlóšanka, mám rada básne Juraja Dolnozemského, alebo ako ho tu na Komlóši nazývame, Ďurka báčiho. Moja najobľúbenejšia jeho zbierka je „Srdce a osud“ (2023). Srdce a city sú veľmi dôležité pre každého. Ďurka báči o tom v tejto zbierke veľmi pekne píše. Mojím obľúbeným citátom je „Chráňme to, čo zo srdca vyrástlo“ z básne Už aj preto. Je to o citlivosti človeka, naše srdce usmerňuje náš život a naše myšlienky. Básne v tejto zbierke mám rada aj preto, lebo svedčia tiež o dôležitosti minulosti, básnik pekne sformuloval aj príklady. Musíme sa pripojiť k svojej minulosti, aby sme mohli vytvárať súčasnosť. Aj medzi generáciami je potrebná prepojenosť, aby mladšie generácie spoznali hodnoty minulosti a aby tie neskôr aj ony odovzdali svojim potomkom. A v tomto procese máme všetci dôležité úlohy a veľkú zodpovednosť.

Na druhej strane, keďže som učiteľkou, mám rada aj detské básne. Na vyučovacích hodinách pracujem s rôznymi z nich, ale tiež ich rada čítam iba tak pre seba. Moje najobľúbenejšie sú diela Daniela Heviera. Jeho básne sú vhodné pre deti, sú zrozumiteľné a ich reč je žiakom blízka. Sám básnik sa o tom vo svojej zbierke „S deťmi sa dá dohodnúť“ vyjadril takto: „...dôležité je, že poznám ja vás. Ako je to možné? Nuž tak, že aj ja som bol kedysi presne taký, ako vy.“

(do, ik, la-)

Foto: autori, respondenti