Reč, ktorá sa vygumuje

Prečo?

O tom, že nárečia pomaly miznú a že médiá namiesto pestovania jazykového dedičstva skôr pomáhajú asimilácii autentického jazyka, sme už písali aj vlani v sérii úvodníkov Päť pilierov našej slovenskosti, ktorú sme otvorili práve témou jazyka ako základu nášho bytia. Pripomenuli sme vtedy aj komlóšske nárečie a prednedávnom sa v Slovenskom Komlóši oslavoval Deň kultúrneho dedičstva Slovákov v Maďarsku.

Tam som sa dopočula nemilosrdné klebety o tom, prečo na Dolnej zemi ľudia radšej hľadeli vojvodinské slovenské vysielanie a čítali ich noviny ako naše. Lebo tomu ešte rozumeli, bolo im familiárne, blízke, bezpečné. Ako mi na Komlóši hovorili, odkedy je slovenské vysielanie Maďarskej televízie, spisovná slovenčina prebrala prvenstvo a naši predkovia sa začali hanbiť za svoj jazyk, za svoju identitu, čo ich odlišovalo od majority materskej krajiny. Mnohí sa báli prehovoriť pred kamerou či mikrofónom, argumentujúc, že oni nevedia hovoriť tak ako redaktori (aj napriek prehováraniu, že práve tak je to pekné a správne – pozn. red.), a tak sa pomaly ale isto do našich masovokomunikačných kanálov dostala sterilizovaná slovenčina. Tlak pritom neprišiel s audiovizuálnymi prostriedkami masovej komunikácie. Už aj v novinách sa dôsledne prepisovalo nárečie do správnej slovenčiny. Lenže, čo znamená pre nás „správne“? To, čo používame v rodinnom kruhu, čomu ešte rozumejú v našom rodisku a okolí, alebo čo nás naučili v škole? Básnická otázka, niet dobrej odpovede, pravda s krivdou chodí.

Nárečia aj napriek naozaj dobromyseľným didaktickým snahám šíriteľov literárneho jazyka nevymizli. Nevládnu však aktívne a hrdo, skôr ako tichá druhá koľaj, ktorou sa uberáme, keď sme v bezpečí medzi svojimi. Ich ústup je už nezvratný, preto je asi zbytočné plytvať výskumami na túto vyžmýkanú tému. Kým si štúdiami snažíme zachovať už neexistujúcu reč predkov, naše deti si budujú nový slovník z TikTokov a sociálnych sietí. Preto by sme sa mali sústrediť na súčasný stav jazyka, ktorý sa denne mení, žije, čo naše deti konzumujú na sociálnych platformách, aby sme im rozumeli, lebo ony na zvučné ale mŕtve archaické výrazy len pokrčia plecami. Ich život je úplne o niečom inom.

Predsa sme sa spýtali našich čitateľov, či používajú ešte doma staré nárečie alebo slová, ktorým dnešná mládež nerozumie, a či je dôležité zachovať reč našich predkov, alebo je prirodzené, že sa jazyk mení a unifikuje. Hľa, odpovede...

(ik)

Oszkár Hajdu, Maglód

– My doma ešte používame slovenské nárečové výrazy, to je prirodzené, ešte aj moje deti sa ich naučili. Takéto sú napríklad kasnička, misnička, alebo z koláčov – syrovníka, makovníka, kapusníka. Keď ich deti počuli po prvýkrát, nerozumeli im, ale vysvetlili sme im to. Aj niektoré kusy kroja nazývame po slovensky, ako pruslik, čepjec alebo kacamajka. Aj ja, aj moja manželka – ktorá pôvodom nie je z Maglódu – máme kompletný maglódsky kroj, ktoré si pri sviatočných príležitostiach oblečieme. Aj toto pokladám za veľmi dôležité. Ja mám z obidvoch strán rodičov slovenských predkov, za detstva som počul ich a príbuzných okolo seba hovoriť po slovensky. Môj otec so svojimi rodičmi hovoril iba po slovensky, môj prastarý otec ani nevedel po maďarsky. Ja už žiaľ neovládam slovenčinu, máločo rozumiem. Veľmi ľutujem, že mňa už nenaučili po slovensky a tu u nás v Maglóde za mojich čias ani v škole nebola výučba slovenčiny. Keďže už ani mňa nenaučili po slovensky, ani ja som nevedel naučiť moje deti. Podľa mňa, proti tomu, že sa jazyk asimiluje už nevieme veľa spraviť, ale kým môžeme, si tieto nárečové výrazy zachováme a odovzdáme mladším. Tým si spomíname na našich slovenských predkov a zachováme si aj identitu. Toto pokladám za veľmi dôležité aj napriek tomu, že my doma už hovoríme po maďarsky.

(la-)

Foto: autor

Zuzana Mátraiová, Budapešť/Répašská Huta

– Pochádzam z Bukových hôr, z malej slovenskej dedinky, Répašskej Huty. Založili ju majstri, ktorí tam prichádzali za prácou do sklárskej huty z rôznych severných stolíc Uhorska. Obec si dodnes zachovala slovenský ráz. Funguje tam Slovenská národnostná samospráva, Slovenský klub, spevácky zbor a Tanečná skupina Veľká Bukovinka. Slovenskú reč som v detstve počula aj doma, nielen v škole. Bolo zvyčajné, že keď prišli k nám starí rodičia, príbuzní, alebo susedia, všetci hovorili po slovensky, a je tomu tak ešte aj dnes. Spisovnú slovenčinu sme sa začali učiť v materskej, potom osem rokov v základnej škole. Keďže po skončení základnej školy som pokračovala na Slovenskom gymnáziu v Budapešti, potom na univerzite, videla som, že tá slovenčina, ktorú používajú doma, nie je celkom spisovná, ale je blízka k stredoslovenskému nárečiu. Nikdy pre mňa nebol problém, aby som rozlíšila, čo sa používa len u nás, a čo je spisovné. Takto sa rozprávajú v dedine aj dnes. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby sa to zachovalo. Mladšia generácia sa tiež učí po slovensky, v škôlke a na nižšom stupni základnej školy doma, a na vyššom stupni pokračujú v susednej Novej Hute (Bükkszentkereszt). Aj táto generácia pozná slovenčinu, ktorú používajú v dedine. Máme živé družobné kontakty aj na Slovensku. Répášhuťania tam chodia do táborov, na tanečné kurzy, kde sa učia nové choreografie, vystupovať, a aj k nám chodievajú hostia zo Slovenska. Takže sa zachovávajú aj kultúrne tradície aj jazyk. Žiaľ, po ôsmej triede, na strednej škole sa neučia slovenčinu, ale viacerých som pripravila na jazykovú skúšku, lebo si mysleli, že keď sa už osem rokov učili, treba to využiť. Takže okrem domácej slovenčiny sa museli naučiť aj spisovnú slovenčinu. Ale podľa môjho názoru sa má zachovať aj svojráznosť nárečia.

(zm)

Foto: archív respondentky

Kata Némethová, Veľká Tarča

– Podľa mňa sa nevylučujú, veď bez minulosti niet budúcnosti. K tomu, aby sa niečo zmenilo, rozvíjalo, musí mať určitý základ. Okolo nás sa všetko mení, nie je výnimkou ani jazyk, to je nevyhnutný proces. Dôležité je, aby sme si zachovali aj nárečie, to sme zdedili od našich predkov. Je dobré, ak sme si vedomí toho, že čo a ako bolo kedysi. Pokladám to za veľkú hodnotu. A to nielen z akejsi nostalgie, ale aj preto, aby sme vedeli odkiaľ prichádzame a kam smerujeme. V mojej rodine už iba moja mama a moja teta hovoria miestnou slovenčinou, ktorej aj ja rozumiem, občas sa im aj ja tak prihováram. Keď hovoríme po maďarsky, aj vtedy používame veľa výrazov v slovenčine, ako napríklad miska, mištička, hrniec a iné. Názvy zložiek nášho kroja tiež označujeme v miestnom nárečí, dokonca nielen my, ale aj tie členky nášho ženského speváckeho zboru, ktoré nemajú slovenský pôvod. Takéto sú napríklad pruslík, čepjec, šata, fertuška. Približne pred desiatimi rokmi som sa zúčastnila jedného cirkevného tábora v Rumunsku a bola som veľmi prekvapená, že sme sa dostali do takej oblasti, v ktorej sa kedysi usadili tiež Slováci, bola to dedina Čerpotok. Síce hovoria iným nárečím, ako my, Veľkotarčania, ale veľmi dobre sme si rozumeli. Bolo to pre mňa obrovským zážitkom, nikdy by som si nepomyslela, že raz budem v Rumunsku hovoriť po slovensky. Mne pomohlo v tom aj to, že ovládam aj spisovnú slovenčinu a napriek tomu, že ju veľmi nepoužívam, postupne som si oživila svoje poznatky. Boli sme siedmaci, keď u nás vo Veľkej Tarči zaviedli výučbu slovenčiny, s jednou spolužiačkou sme po ôsmom ročníku pokračovali vo svojich štúdiách na Slovenskom gymnáziu v Budapešti. Keďže my sme sa predtým iba dva roky venovali slovenčine, bola to pre nás obrovská výzva, ale nevzdali sme sa. Dokonca obidve sme získali diplom slovenskej učiteľky pre materské školy na Vysokej škole pedagogickej v Sarvaši. Žiaľ, iba niekoľko rokov som mala možnosť učiť malých škôlkarov po slovensky doma, vo Veľkej Tarči. Neskôr sa môj život vybral iným smerom.

(la-)

Foto: autor

Marka Szláviková, Medeš

– Patrím k tým, ktorí sa slovenčinu – presnejšie čabianske nárečie usadené v Medeši – naučili doma od svojej mamičky. Pre mňa bolo prirodzené, že predmety, rastliny a zvieratá v domácnosti a okolo domu mali maďarské aj slovenské pomenovanie. Je to akoby sme sa vďaka bohatšej slovnej zásobe dokázali vyjadriť s jemnejšími odtienkami. Citovo znamená niečo úplne iné variť v „lábosi“ (hrnci) a iné nechať zovrieť v „pavnyčke“; po našom je ten zážitok o niečo dôvernejší a hrejivejší. Iný odtieň má zvolanie „Édes Istenem!“ a iný „Bozse moj szlatkí!“. Pre mňa je hrejivým pocitom používať a počúvať výrazy, ktoré som počula od svojich rodičov a starých rodičov. Keď sa stretnem so známymi, pozdravíme sa po slovensky a k slovným obratom sa pridá aj sprisahanecký úsmev: vtedy naozaj cítime, že sme medzi svojimi, že sme doma. Je dôležité zachovať jazyk našich predkov? A ešte ako! Je to neodmysliteľná súčasť našej histórie, presne tak ako naše architektonické dedičstvo, náš kostol, škola, tkané a vyšívané obrusy, jedlá pripravené podľa tradičných receptov, ich chute, melódie a tance. Do akej miery sme nechali jazyk našich predkov upadnúť do zabudnutia? Žiaľ, veľmi. Podobne ako minulý rok, aj tento rok však pre deti organizujeme slovenský jazykový a tradičný tábor. Náš program zahŕňa základné jazykové znalosti, miestnu históriu, hru na citaru a spev, ľudový tanec, remeslá a národnostnú gastronómiu. Táto pestrá ponuka ponúka deťom z našej obce skvelú príležitosť spoznávať krásy slovenského jazyka v dobrej nálade. Aj takto sa pričiníme o to, aby sa náš spoločný poklad – dedičstvo našich predkov – nestratil.

Greguš

Foto: archív respondentky