S nepriaznivou finančnou situáciou slovenských samospráv spôsobenou meškaním štátnej podpory, ktoré viedlo k zrušeniu financovania kurzu slovenského jazyka vo Vacove, sa jeho študenti vyrovnali po svojom: síce v menšom počte, no naďalej pokračovali v štúdiu slovenčiny ako samoplatcovia a ostali spolu v kontakte.

Naďalej sa navzájom povzbudzujú v neutíchajúcom záujme o slovenský jazyk a Slovensko. Neprestali ani naše poznávacie výlety po Slovensku, ktoré sú zamerané na jeho kultúrne pamiatky a spoločné historické – uhorské dedičstvo. Tento rok sme spoznávali kaštiele v Topoľčiankach a Zlatých Moravciach ako aj slovanské hradisko v Bojnej.

Bojná bola jednou z mála lokalít, kde sa po zničení hradiska ďalej nestavalo, preto je možné plastickejšie si predstaviť, ako tam žili naši predkovia v dobe Nitrianskeho kniežatstva. Dnes je expozícia Bojná – Valy v prírode voľne dostupná a nájdeme tam zrekonštruovaný obranný val aj so vstupnou bránou či slovanské obydlia (zemnice). Pred vstupom na hradisko odporúčame návštevu archeologického múzea priamo v dedine Bojná, ako sme to urobili aj my. Mali sme možnosť takto vidieť napr. aj jedinečné pozlátené reliéfne plakety z prenosného oltára poukazujúce na šírenie kresťanstva už pred príchodom sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Príjemným bonusom bolo pečiatkovanie literami hlaholiky, bez svojho mena v tomto písme od sv. Cyrila a Metoda nikto neodchádzal.

V Topoľčiankach sme sa preniesli do histórie o 12. storočí nazad a ocitli sme sa v klasicistickom kaštieli, ako ho zanechali jeho poslední majitelia – arcivojvoda Jozef August Habsburg s manželkou Augustou, vnučkou cisára Františka Jozefa I. Kaštieľ bol neskôr letným sídlom československých prezidentov, predovšetkým Tomáš Garrigue Masaryk tam trávil celé letné mesiace a prijímal tam aj zahraničné delegácie. Okrem muzeálnej časti sa v kaštieli pravidelne konajú aj svadby či rôzne podujatia. Múzeum aj reštauráciu veľmi odporúčame. Príjemne nám padla aj prechádzka v parku kaštieľa, kde sme videli viaceré jazierka, pávy či poľovnícky zámoček. Nevynechali sme samozrejme ani návštevu žrebčinca, hrdého na chov lipicanov, kde sme sa nielen viac dozvedeli o tomto plemene, ale aj navštívili kone priamo v stajniach a nakukli do jazdiarne, konského kolotoča či na pretekársku dráhu.

Poslednou kultúrnou časťou nášho výletu bol Migazziovský kaštieľ v Zlatých Moravciach, ktorý bol prestavaný do svojej súčasnej podoby jeho najznámejším majiteľom, kardinálom Krištofom Migazzim. Na vstupnom priečelí je dodnes viditeľný jeho erb. Kardinál Migazzi bol najdôležitejší vacovský biskup, za jeho pôsobenia naše mesto prekvitalo. Za 20 rokov pôsobenia na biskupskom stolci venoval svojej diecéze 600 000 forintov a jemu vďačíme za biskupský chrám, biskupský palác či kňazský seminár, dnes slúžiaci ako diecézne múzeum. Žiaľ, kaštieľ je v nedeľu zatvorený a tak sme nemali možnosť navštíviť ho znútra, no zvonku nebol v najlepšom stave. Zdá sa, že historickým stavbám viac prospieva nové využitie na komerčné účely (ako ukazujú Topoľčianky), ako len v budove umiestniť štátne múzeum a kultúrne stredisko s veľmi nízkym rozpočtom. Z druhej strany budovy sme si ešte prehliadli sochu Janka Kráľa, najväčšieho štúrovského búrliváka od sochára Jana Kulicha, ktorého sochu Svätopluka sme mali možnosť vidieť pri našom staršom výlete na Bratislavský hrad. Vedeli ste, že Janko Kráľ bol odsúdený na smrť za svoje burcovanie poddaných na povstanie proti feudálom, no údajne vďaka chorvátskemu bánovi Josipovi Jelačičovi bol prepustený na slobodu a literatúrou sa vlastne nikdy neživil? Bol súdnym úradníkom a ako taký bol často prekladaný. Svoj život strávil na rôznych miestach dnešného Slovenska aj Maďarska. Aj jeho rodina bola bilingválna, slovensko-maďarská.

Výlet sme samozrejme zakončili nákupom slovenských lahôdok, každý podľa svojich priorít: slovenské pivo, korbáčiky, treska či rôzne keksíky sú veľmi príjemným hmatateľným prepojením so Slovenskom.

Martina Pillingová
lektorka kurzu slovenského jazyka vo Vacove 2026

Foto: autorka