Neviem, koľko miestnych slovenských samospráv sprostredkúva priateľské styky medzi inštitúciami v Maďarsku a na Slovensku z iniciatívy maďarskej strany. Môže sa tým pochváliť Slovenská samospráva VI. obvodu Budapešti, ktorú pred viac ako dvanástimi rokmi vyhľadalo vedenie Gymnázia Pála Szinyeiho Merseho, pôsobiaceho v tejto mestskej časti.

Škola od polovice 90. rokov minulého storočia organizovala pre najlepších študentov výlety do rodného kraja svojho „menodarcu“, do okolia Prešova. Spočiatku smerovali ich cesty na cintorín východoslovenskej obce Jarovnice, kde položili vence k hrobu slávneho maliara a pripomenuli si tam jeho život a dielo. Časom sa dozvedeli, že v miestnej základnej škole vedie učiteľ Ján Sajko výtvarný krúžok, známy v odborných kruhoch hádam po celom svete, a tak sa budapeštianske gymnázium rozhodlo nadviazať styky s tamojšou základnou školou, ktorú navštevujú rómske deti. O pomocnú ruku požiadalo Slovenskú samosprávu VI. obvodu a redakciu Ľudových novín. Z priateľských vzťahov sa v septembri 2004 zrodila spoločná výstava výtvarných diel žiakov dvoch škôl v budapeštianskom Slovenskom inštitúte a mimoriadna hodina literatúry za účasti maďarského spisovateľa slovenského pôvodu Pavla Závadu v priestoroch gymnázia.

Vlani v decembri sa opäť zišli terezínski slovenskí poslanci na čele s Ladislavom Petrom so zástupcom riaditeľa gymnázia Gáborom Jákim a profesorom výtvarnej výchovy Rezsőom Perlayom, aby sa vybrali na dlhú cestu do Jarovníc. Sotva sme stihli zaparkovať pred budovou školy, ktorá má bezmála 1100 žiakov, už nám bežal v ústrety riaditeľ Jozef Bugna. Hneď sme zistili, že je človekom činu – chopil sa jednej z neľahkých škatúľ s darčekmi slovenskej samosprávy a cestou do budovy si stihol oživiť v pamäti niekoľko maďarských slov, ktoré si osvojil, keď ako mladý vodný pólista chodieval hrávať zápasy do Budapešti. Keďže pred sviatkami mal povinností vyše hlavy, sprievodcu nám robil náš dobrý priateľ, pán učiteľ Ján Sajko. Slovenskí poslanci L. Petro, Alžbeta Hollerová Račková a Mária Šutinská navštívili školu po prvý raz, takže sme si pozreli celú budovu. Pre ostatných členov delegácie bola novinkou kontajnerová prístavba, v ktorej sa nachádza 16 tried a kabinety. Ako inak, aj tu sú chodby bohato zdobené výtvarnými dielami nadaných jarovnických detí. Boli sme okúzlení ich farebným svetom, ktorý sa neostýchajú zobraziť a predstaviť verejnosti. Nechcelo sa nám lúčiť s milými hostiteľmi, ani s deťúrencami, ktoré ako húsky kráčali chodbami za svojimi učiteľkami a rad-radom nás hlasno zdravili.

Čas bol však neúprosný a my sme si ešte chceli pozrieť zrenovovaný kaštieľ, kde nás čakala riaditeľka Mária Dobrovičová. V krásne obnovených priestoroch je zriadená galéria - „Maľareň“, ktorú zdobia faksimile, verné napodobeniny obrazov Pála Szinyeiho Merseho, ktoré zhotovili na základe špeciálnych fotografií Maďarskej národnej galérie. Prehliadka vystavených diel bola pre nás skutočným zážitkom vďaka R. Perlaymu, ktorý je vynikajúcim znalcom umelcovho života a tvorby. Okrem knižnice je tu umiestnené aj počítačové centrum. Pred monitormi sedeli dve dievčatká. Na moju otázku, či sa hrajú, zaváhali. Keď som sa prizrela bližšie, pochopila som ich rozpaky. Na prvý pohľad hra, ale v skutočnosti hravé matematické úlohy. Okaté milé dievčatko, nad ktorým som sa skláňala, mi prezradilo, že je piatačka a učí sa na samé jedničky (u nás päťky). Zborovo sme ju pochválili.

Ďalšie príjemné prekvapenie nás čakalo v kúrii, v ktorej žil a tvoril majster na prelome 19. a 20. storočia a kde je v súčasnosti niekoľko tried a pohostinstvo. Pred vchodom práve vykladali z auta tovar a nerobili sme si veľké nádeje, že sa dostaneme dnu. Keď mladý muž zbadal naše rozpaky, s úsmevom nás pozval ďalej. Ukázalo sa, že Kristián Gajdoš je majiteľom baru. Veľmi si váži minulosť a všetko, čo je spojené so slávnym maliarom. Ukázal nám pamätnú tabuľu, ktorú v kúrii umiestnilo maďarské ministerstvo kultúry, ale aj kresby účastníkov výtvarnej súťaže, ktorú pravidelne vyhlasuje a pre ktoré vytvoril v Sinai bare kultúrny kútik. Vyslovene sa tešil z našej návštevy. Je hrdý na to, že budova bola v roku 2013 vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku.

Obohatení takýmito príjemnými zážitkami sme sa vybrali na cintorín, k hrobu Pála Szinyeiho Merseho a jeho najbližších rodinných príslušníkov. Uložili sme naň vence úcty a vďaky a s dojatím sme sa pozerali na prekrásny okolitý kraj, ktorý môžeme obdivovať na jeho obrazoch. Tu som si uvedomila, že nám zanechal nielen prekrásne diela a impozantné budovy, ale aj niečo, čo iste ani sám netušil – pamiatka na neho sprostredkúva zbližovanie pedagógov a detí maďarskej, slovenskej a rómskej národnosti.

Vlasta Zsákaiová Držíková

Foto: Gábor Jáki