Morena a Kyselica aj v našich obciach

Zimu, tak, ako všetky ročné obdobia, si naši slovanskí predkovia spájali s božstvami, nadprirodzenými a démonickými bytosťami, ktoré vplývali na ich život. Verili, že sú tak ako oni súčasťou prírody, ktorá ich obklopovala a od ktorej boli hospodáriaci Slovania plne závislí. Do tohto duchovného sveta patrila aj Morena – staroslovanská bohyňa zimy, smrti a noci. Stelesňovala predovšetkým negatívne atribúty zimy, ktoré sa preniesli aj do postavy Moreny. Zima bola krutá, spájala sa so smrťou a bola skúškou prežitia. Dlhé zimné noci k tomu pridávali moment strachu a ľudovej mágie. To všetko vplývalo na ľudové predstavy, ktoré vytvorili prenesený obraz charakteru zimy do Moreny. Napriek tomu mala Morena aj isté pozitívne črty. V určitom zmysle symbolizovala obraz zimnej bielej krajiny, pokoja a zároveň času na odpočinok a regeneráciu prírody, ako neustály sa opakujúci cyklus pred príchodom jari. Hlavným motívom našich predkov bol však návrat vegetácie, nového života, ktorý bol spojený s obetami a s neodvratným odchodom zimy. Svetlo reprezentujúce jar v podobe ohňa, malo premôcť smrť, tmu a temnotu. Tento zvyk sa postupne preniesol do obchôdzky, v ktorej je Morena vynesená a zničená resp. obetovaná ako symbol zimy a smrti, čím uvoľnila miesto novému životu stelesnenému v podobe jari. Bol to pôvodne predkresťanský duchovný svet, ktorého hlavným princípom bolo nakloniť si prírodu, čo bolo pre našich hospodáriacich predkov primárnou potrebou prežitia. Aj preto i neskôr ožívajúca príroda hrala jednu z najdôležitejších úloh v živote ľudí tých osád a dedín, ktoré odtrhnuté od života treskúcou zimou a pod haldami snehu, len s obrovskou námahou prežívali so skromnými zásobami v komorách.

Písomné stredoveké informácie o obchôdzke s vynášaním Moreny sú dochované i z kresťanského prostredia slovanských národov už z obdobia okolo 13.-16. stor. po Kr. a ich obsah potvrdzuje pôvod v oveľa starších obradoch.

Typickým znakom archaických duchovných predstáv je vždy prelínanie dvoch rovín. Na jednej strane snaha nakloniť si sily prírody na svoju stranu, na strane druhej s tým spojený neustály boj ako si ich podmaniť. To platí aj pri symbole zimy - Morene, v ktorej ostal zakódovaný znak obety. Pôvodne staroslovanská bohyňa zimy a smrti bola rituálne obetovaná utopením v tečúcej vode uvoľnenej spod ľadov. Pohyb vody odnášajúci Morenu a s ňou i zimu a choroby symbolizoval príchod nového života a nástup jari s prebúdzajúcou sa prírodou na jej uvoľnený trón. Archaický význam a vážnosť obradu dokladá aj pôvodná účasť dospelých ľudí - obchôdzkarov. Naši predkovia si uvedomovali napriek všetkým úskaliam aj prospech zimy pre regeneráciu prírody, čo sa prejavovalo v tom, že si samotnú zimu, ako prírodné božstvo, nechceli rozhnevať. Ako skúsení hospodári si uvedomovali nekonečný prírodný cyklus a teda aj nevyhnutný návrat zimy, ktorú si nemohli znepriateliť. To sa symbolicky prejavovalo aj v spomínanom vzťahu k božstvám i v samotnom obrade vynášania Moreny, ktorého archaická forma zachovaná u východných Slovanov svedčí podľa dobových informácií o snahe časti skupiny obchôdzkarov, zachrániť Morenu pred utopením. Ešte v polovici 20. storočia táto obchôdzka spojená s vynášaním Moreny, mala svoje miesto hlavne vo vidieckom prostredí. Po dedine ju už nosili mladé devy, pretože stelesňovali znaky jari, teda obnovu života, zdravia, plodnosti a krásy. Aj keď postupne táto obchôdzka stratila svoju pôvodnú magickú silu a funkciu, ostal v nej ukrytý moment dramatickosti a strachu, ktorý Morena vyvolávala. Mladé dievky sa skoro ráno vychystali, nezabudli sa umyť tečúcou vodou z potoka a s východom slnka na Smrtnú (čiernu) nedeľu - piatu pôstnu nedeľu, dva týždne pred Veľkou nocou, ktorá je pre kresťanov počiatočným obdobím pripomínania blížiaceho sa utrpenia na kríži a smrti Ježiša Krista, slamenú figurínu Moreny obliekli, do rúk jej dali vreteno a obchádzali s Morenou popred chalupy. Ľudia v domoch s napätím vyzerali, kedy „morenárky“ zazrú v oknách chalúp. Ešte predtým sa najedli, aby získali silu pred chorobami, ktoré mali odísť spolu s Morenou (Marmurienou, Smrťou). Najväčším nešťastím bolo, ak by Morenu, ktorú niesli na čele sprievodu, otočili k hospodárstvu, to by znamenalo nešťastie a choroby pre celé hospodárstvo i jeho obyvateľov. Preto figurínu niesli pomedzi domy otočenú priamo, smerujúc na koniec dediny, či chotára k potoku, kde z nej strhli šaty, hodili do tečúcej jarnej vody a zahádzali kameňmi, aby tak v prenesenom zmysle naplnili podstatu tejto obchôdzky a vyhnali zimu a choroby, ktoré spolu s torzom figuríny odplávali a tá stratila všetku svoju moc. Jej rituálnym zapálením, utopením a odplavením vo vode oslobodenej od ľadov sa uvoľnilo miesto pre príchod jari a znovuzrodenia vo všetkých jeho podobách. Tak bol dokonaný pôvodne starý slovanský rituál vynášania Moreny – bohyne zimy, smrti a noci, ktorého torzo sa zachovalo vo folklóre až do súčasnosti.

Podoby tohto zvyku poznali aj v rôznych našich obciach, v niektorých z nich dokonca v posledných rokoch tento zvyk aj obnovili. V polovici marca v pilíšskej slovenskej obci, v Číve, sa už tradične schádzali ľudia v krojoch na dvore Obecného múzea, kde obliekli bábku do čiernych šiat. Túto „starú tetku“ niesli dievčatá v početnom sprievode po uliciach dediny až na dvor základnej školy k brehu potoka. Tam sa konal tradičný, krátky slovenský kultúrny program, v ktorom deti zaspievali miestne piesne na danú tematiku. Následne vyzliekli a spálili Morenu a zahodili ju do potoka, aby im zahnala zimu.

- Tento zvyk u nás vymrel pravdepodobne už v prvej polovici 20. storočia, našli sa takí, ktorí počuli o chodení s Morenou v dedine, ale sami ho už nezažili. Asi pred desiatimi rokmi sme obnovili tento zvyk, podľa slovenského zvykoslovia vždy „na Čérnu nedeľu“. Spojili sa Kultúrny dom, miestna slovenská samospráva, materská a základná škola a na základe zbierky znalca pilíšskeho slovenského folklóru Bélu Kálmánfiho, pomocou vedúcej pávieho krúžku Rozálie Keleczovej sme zrekonštruovali lúčenie so zimou a vítanie jari. Dnes sa stala takou našou atraktívnou aktivitou, že tohto roku prišlo do dvesto záujemcov, a to nielen z Čívu, ale aj z okolia, napríklad z Dorogu. Po samotnom vynášaní Moreny pritom máme v Kultúrnom dome spoločné posedenie pri čaji a mastnom chlebe. Obnovenie zvyku prispelo aj posilneniu súdržnosti – informovala nás riaditeľka Kultúrneho domu B. Kálmánfiho v Číve Katarína Čapuchová.

V Dabaš-Šáre podľa starších obyvateľov tento zvyk sa zachoval od príchodu Slovákov až do súčasnosti bez prerušenia. Šárania sa tiež v pôstnom období, dva týždne pred Veľkou nocou, zišli na spoločnom dvore miestneho Oblastného domu a Domu závinov, aby sa potom vybrali s Kyselicou – ako tu nazývajú do kroja oblečenú bábku – až na druhý koniec dediny k potoku. V sprievode členov rôznych miestnych kultúrnych telies a početných záujemcov sa okrem postavy Kyselice objavili aj ku konskému záprahu pripevnená ženská a mužská figurína tzv. „čertovo koleso“. Šárania pri potoku za sprievodu slovenských ľudových piesní vyzliekli Kyselicu a jej „kostru“ zapálili a hodili ju do potoka. Takto sa symbolicky lúčili so zimou, zničili choroby, zlo a nešťastie. V Šáre súčasťou tohto zvyku je aj symbolické máčanie konôp, ktoré tradične vykonávajú deti. Prostredníctvom každoročného vynášania Kyselice sa aj Šárania posilňujú vo svojej slovenskosti a tento zvyk je aj pre nich vhodnou príležitosťou na upevnenie komunity a nabitie sa navzájom energiou.

Na základe výskumu etnografa Kysuckého múzea v Čadci Mgr. Pavla Markecha:

Darina Hnidková - csl

Foto: facebook, KČ