Prezentácia najnovšej publikácie Moniky Berényiovej Lamiovej

Najnovšiu publikáciu Moniky Berényiovej Lamiovej s názvom Ľudový odev na hornom povodí Galgy prezentovali záujemcom začiatkom apríla v knižnici Základnej školy Jozefa Beneho v Pišpeku. Na podujatí hostí, predstaviteľov slovenských komunít z Čuváru, Ďurky, Guty, Jače, Vacova, Veňarcu a, samozrejme, z Pišpeku, pozdravila predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Emese Gimesiová Sokolová. K privítacím slovám predsedníčky slovenského zboru sa so slovenskými a maďarskými melódiami pripojili aj harmonikári školy, ktorí pracujú pod vedením hudobníka Lajosa Pála.

Predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková vyzdvihla význam novej knihy aj preto, že v poslednom desaťročí akoby poklesol počet našich slovenských, resp. dvojjazyčných publikácií. Informovala prítomných, že náš najvyšší volený zbor sa rozhodol, že tohto roku zo súbehov našich kolektívov podporí predovšetkým tie nové publikácie, ktorých minimálne polovica bude v slovenčine. Zároveň dodala, že výskum Moniky Berényiovej Lamiovej je aj preto chvályhodný, lebo napriek tomu, že v regióne horného povodia Galgy najstaršie ženy ešte aj v súčasnosti nosia krásny, farebný ľudový odev, je pravdepodobné, že o niekoľko rokov umelecké súbory budú môcť zrekonštruovať kroje už iba podľa takých diel, akým je aj nová kniha pišpeckej autorky, dcéry renomovaného etnografa, nebohého Štefana Lamiho. Venovanie univerzitnej profesorky Anny Divičanovej v jej neprítomnosti prečítala miestna učiteľka slovenčiny Erika Zemenová Palečková. Anna Divičanová vyzdvihla, že „... v Novohrade a na severe Peštianskej župy (...) najpestrejšie varianty odevu sa zrodili v rokoch 1949-1959. Opis tohto neskorého prekvitania ľudového odevu patrí medzi najcennejšie časti knihy Lamiovej-Berényiovej.(...) Patrí vďaka autorke za to, že zachránila v slovenčine – v miestnom nárečí – výpovede svojich informátorov. V textoch sa zachovali cenné slovenské pomenovania jednotlivých častí kroja.“

Publikáciu s bohatou prílohou archívnych fotografií predstavila publiku vedúca Regionálneho centra Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku vo Veňarci Terézia Nedeliczká. Ako uviedla, autorka už v úvodnej časti si kladie najdôležitejšie otázky Prečo? a Ako?, a pozorný čitateľ po preštudovaní výskumného materiálu aj nájde adekvátne odpovede na tieto otázky. Zvláštnosťou krojov piatich dedín (Čuvár, Ďurka, Guta, Jača a Pišpek) je – ako uviedla rečníčka –, že by sme ich mohli rozčleniť na 4+1 dedín, pretože kroj v Pišpeku sa v značnej miere líši od ostatných štyroch obcí. Čím to je? Pravdepodobne vyplýva to jednak z inej konfesie, pretože kým ostatné štyri dediny obývali a obývajú predovšetkým evanjelici, Pišpek je katolícky, dedina nemala zemepána, ale patrila pod vacovské biskupstvo. Ďalším možným dôvodom je, že v Pišpeku sa usadili okrem Slovákov vo väčšom počte aj Nemci, ktorí sa síce časom poslovenčili, ale motívy ich kroja badať na ľudovom odeve Pišpečanov. Terézia Nedeliczká zároveň kroje skúmaných piatich dedín hodnotila aj v širšom kontexte, veď horné povodie Galgy a južná časť Novohradu v etnografii Slovákov v Maďarsku tvorili a tvoria takmer kompaktný celok, v rámci ktorého napríklad z hľadiska krojov existujú tzv. podskupiny. Rukolapným dôkazom prepojenosti jednotlivých obcí, resp. vzájomného vplyvu pri zhotovovaní krojov je napríklad skutočnosť, že dievčatá z Veňarcu chodili slúžiť do kaštieľa Prónayovcov – Patayovcov do Jače. Osvetárka ďalej vyzdvihla prudké zmeny v podobách krojov následkom rozvoja priemyslu, napríklad objavenie sa modrotlače (v nárečí regiónu farbiarka), premeny ktorej znázornila na rôznych veňareckých zásterách a sukniach. Práve aj tieto rýchle zmeny vyzdvihla autorka novej publikácie. Ako uviedla, podľa dobových fotografií zrekonštruovali pišpecký kroj z prvej tretiny 20. storočia, na čo najstaršie miestne ženy zareagovali, že takýto kroj v Pišpeku nikdy nenosili, pretože od tej doby sa už natoľko zmenil ľudový odev, že sa už ani ony nepamätajú na zrekonštruované formy kroja. Monika Berényiová Lamiová popri ďakovných slovách podporovateľom vydania knihy zdôraznila aj to, že pokračuje v šľapajach svojho otca, po ktorom už ťažko nájsť novšie informácie, pretože veľmi dôkladne spracoval národopis a ľudovú slovesnosť regiónu, do ktorého patrí aj rodná dedina otca, aj dcéry.

Prezentáciu spestrili aj miestne slovenské a maďarské melódie v podaní ľudovej kapely Csibaj banda, čo pre autorku novej knihy bolo o to vzácnejšie, že v nej účinkujú jej syn i vnuk.

CsL

Foto: autor