Uznanie práce slovenčinárok zo škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet

Spoločnosť pre edukáciu a kultúru v Nadlaku (SPEKN), Asociácia slovenských pedagógov v Srbsku a Čabianska organizácia Slovákov (ČOS) v spolupráci so Svetovým združením Slovákov v zahraničí udelili prestížnu Cenu Samuela Tešedíka významným osobnostiam slovenského zahraničia, ako aj rovnomenné pamätné listy, ktoré boli odovzdané na veľkolepej oslave už tradične v rámci Stretnutia slovenských dolnozemských učiteľov, usporiadaného tohto roku už po siedmy raz. Jeho dejiskom bola tentoraz dolnozemská slovenská metropola Békešská Čaba.

V priestoroch Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a kolégia v Békešskej Čabe za účasti významných hostí zo Slovenska, Chorvátska, Rumunska, Srbska a Maďarska po pozdravných slovách moderátorky slávnosti, pedagogičky Libuše Pestiovej so životom a činnosťou menodarcu ceny prítomných oboznámil predseda ČOS Michal Lásik. Rozhodnutie poroty zo 17. septembra 2016 o vyznamenaných oznámila tohtoročná predsedníčka grémia, riaditeľka hostiteľskej inštitúcie Edita Pečeňová. Podľa rozhodnutia Pamätné listy Samuela Tešedíka – ktoré v roku 2016 boli udelené už druhýkrát – získali za prínos a tvorivosť v oblasti výchovno-vzdelávacej práce s deťmi a mládežou v komunitách zahraničných Slovákov Veronika Árendášová z Maďarska a Darina Poliaková zo Srbska, pričom pamätný list bol udelený aj Márii Štefankovej z Rumunska pri príležitosti jej životného jubilea za vzornú reprezentáciu školy v súťažiach národnostných škôl v domovských krajinách alebo v zahraničí a za celoživotný prínos v oblasti výchovy a vzdelávania. Život a činnosť laureátok – ktoré boli pamätnými listami morálne ocenené za ich pedagogickú prácu – predstavila predsedníčka Edita Pečeňová. Slovenčinárka Veronika Árendášová vyše 40 rokov pôsobila na svojom prvom pracovisku, v Základnej škole v Tardoši, v ktorej takmer 20 rokov bola zástupkyňou riaditeľa inštitúcie. O vzťahu k slovenčine bývalých žiakov ocenenej svedčí aj fakt, že mnohí z nich pokračovali vo svojich stredoškolských štúdiách na budapeštianskom Slovenskom gymnáziu. V záujme zachovania identity tardošských Slovákov sa dodnes aktívne zúčastňuje kultúrno-spoločenského života svojej obce a župy, dlhé roky bola predsedníčkou slovenskej samosprávy v Tardoši a bola pri iniciovaní založenia speváckeho zboru Gereče. Ako členka Predsedníctva Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM), kurátorka Nadácie pre nadaných a ako bývalá poslankyňa Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) angažuje sa na slovenskom národnostnom poli na celoštátnej úrovni dodnes. Veronika Árendášová je nositeľkou rôznych vyznamenaní, o. i. aj ceny CSSM Za našu národnosť.

– Pamätný list Samuela Tešedíka mi dáva veľa sily do ďalšej práce, síce už nevyučujem, ale je to pre mňa silný impulz k mimoškolskej práci na národnostnom poli. Učila som veľmi rada, vždy som sa cítila medzi deťmi dobre. Celý môj život som venovala deťom a záležalo mi aj na tom, aby som odovzdala všetkým z nich, ktoré mi boli zverené, aj to, čo cítim voči našej Slovači, voči slovenskému jazyku – vyznala sa nám ocenená Slovenka z Maďarska.

Podľa rozhodnutia poroty Cena Samuela Tešedíka tohto roku bola udelená za vynikajúcu pedagogickú, organizátorskú, riadiacu a vedeckú prácu v oblasti slovenského národnostného školstva v zahraničí Pavlovi Hlásznikovi z Rumunska; za vynikajúcu pedagogickú a vedeckú prácu v oblasti slovenského národnostného školstva v zahraničí Jaroslavovi Miklovicovi zo Srbska; za mimoriadnu voľnočasovú činnosť vyvíjanú pre deti a mládež v slovenských komunitách v zahraničí Vlatkovi Miksádovi z Chorvátska a za celoživotné dielo, ktorým sa vytvoril významný príspevok trvalej hodnoty pre rozvoj slovenskej vzdelanosti v zahraničí Anne Molnárovej z Maďarska. Laudáciu ocenenej predniesla predsedníčka Organizácie komlóšskych Slovákov Marianna Bajczerová. Ako uviedla, Anna MolnárováSlovenskú základnú školu skončila vo svojej rodnej dedine, kde ju zasiahli prvé dôležité impulzy a kde sa stretla s takými učiteľmi, ktorí boli pre ňu vzorom a počas neskoršej svojej pedagogickej činnosti sa snažila kráčať v ich šľapajach. Stala sa učiteľkou slovenčiny a maďarčiny základnej školy na vyššom stupni. Od roku 1957 až do dôchodku pracovala ako učiteľka slovenčiny najprv v Čanádalberti a od roku 1963 v Pitvaroši. Rečníčka vyzdvihla, že „...v takýchto malých dedinkách byť učiteľom je to najkrajšie a najťažšie poslanie. (...) Naša vyznamenaná viac ako 30 rokov vštepovala deťom lásku k materinskému jazyku, oboznamovala ich s hudobnou a tanečnou kultúrou našich predkov. (...) Od začiatku svojho pôsobenia sa zapojila aj do verejnej činnosti dolnozemských Slovákov. V Čanádalberti pracovala na doškoľovaní dospelých, usporiadala rôzne kultúrne podujatia a zapojila sa do práce slovenského ochotníckeho divadla. V Pitvaroši bola členkou slovenského speváckeho zboru a vedúcou slovenského klubu. (...) Bola medzi tými osobnosťami, ktoré položili pevné základy slovenského národnostného školstva v týchto obciach, ktoré sú ho schopné zachrániť aj za nepriaznivých a ťažkých okolností. Aj ako dôchodkyňa pracovala veľmi aktívne, vyučovala slovenčinu v Čanádalberti a v Pitvaroši. Od roku 1996 sa aktívne zapojila do verejnej činnosti komlóšskych Slovákov. Stala sa členkou Slovenského klubu a členkou pobočky ZSM. V roku 1998 ju zvolili za vedúcu tejto pobočky, ktorá funguje od roku 2002 ako Organizácia komlóšskych Slovákov. Stala sa jej poprednou osobnosťou a pod jej vedením sa stala táto organizácia hlavnou silou svornosti a pilierom komlóšskych Slovákov. Dodnes aktívne pracuje v záujme slovenskej národnosti, dlhé roky bola členkou speváckej skupiny Rozmarín, teraz je speváčkou Mandolínového súboru Tremolo, zapojila sa aj do práce slovenského ochotníckeho divadla....“. Pritom poskytla obrovskú pomoc pri zostavení publikácií o hmotnom a duchovnom dedičstve Slovákov v Slovenskom Komlóši. Jej činnosť na národnostnom poli ocenili početnými vyznamenaniami, je tiež držiteľkou ceny CSSM Za našu národnosť.

– Bola som veľmi prekvapená, keď som sa dozvedela, že mi udelia túto cenu. Ja som robila vždy len to, čo moje srdce odo mňa žiadalo, čo mi šepkalo, že to treba robiť. Vieme dobre, že v maďarskom prostredí sa naša slovenskosť akosi vytráca, takže človek, ktorý sa narodil v slovenskom prostredí, v slovenskej rodine, nemôže zostať pasívny a nedbanlivý. Naši rodičia nás tak vychovávali, že pre spoločnosť treba robiť, keď chceme niečo dosiahnuť. To som si ja dobre zapamätala a žila som podľa toho. Zakiaľ budem mať ešte silu pokračovať v tom, to neviem, ale sľubujem, že Komlóšanov ja nenechám v hanbe – uviedla vo svojom príhovore tohtoročná laureátka Ceny S. Tešedíka z Maďarska Anna Molnárová.

Na záver odovzdávania cien, ktorých udeľovanie je jedným z najdôležitejších spoločných dolnozemských slovenských projektov, nasledovali gratulácie a príhovory vzácnych hostí zo spomínaných štátov.

„Kto chce vychovávať osobnosti, musí byť osobnosťou sám, a to ste vy (...) a Slovensko je hrdé na vás...“ – zdôraznil vo svojej gratulácii predseda Výboru Národnej rady SR pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport Ľubomír Petrák. Slová uznania predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Jána Varša v jeho neprítomnosti prečítala Libuše Pestiová. Oslavujúce plénum pozdravili aj predsedníčka Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku Anna Tomanová Makanová, predsedníčka Matice slovenskej v Srbsku Katarína Melegová Melichová, ako aj tajomníčka SPEKN a generálna tajomníčka Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Bianca Unc.

– Za slovenskú komunitu v Maďarsku považujem za dôležité na tomto mieste a pri tejto príležitosti povedať: veľmi sa teším tomu, že naše ocenené učiteľky pôsobili celý svoj život v škole, kde sa vyučuje slovenčina ako predmet (...) Aj pitvarošská, aj tardošská škola vďaka nim bola a je tým, čím je, – prízvukovala vo svojom prejave predsedníčka CSSM Alžbeta Hollerová Račková.

Cs. Lampert

Foto: csl