Prezentácia publikácie Klenoty našej doliny v Maglóde

Spolok pripeštianskych Slovákov Dolina (SPSD) sa tohto roku rozhodol usporiadať svoje tradičné Páračky netradičnou formou. Tentoraz sa totiž nekonal bál, ale početnému publiku v Maglóde, v tzv. Dome Zrnko (Magház) predstavili novú publikáciu Csabu Ondreja Aszódiho a Gábora Lukicsa s názvom Klenoty našej doliny.

Po pozdravných slovách predsedníčky Slovenskej národnostnej samosprávy v Maglóde Kataríny Hajduváriovej primátor hostiteľského mesta Pál Tabányi zdôraznil, že v okolí Pešti práve naši predkovia boli tí, ktorí po spustošení Turkov opäť zaľudnili a zveľadili tento kraj. „Na to, čo tu vytvorili, môžeme byť oprávnene hrdí a o vitalite komunity svedčí aj to, ako sa stará o toto dedičstvo. Práve aj táto publikácia – vďaka nej aj široká verejnosť bude mať možnosť spoznať nás - je dôkazom starostlivosti o dedičstvo, ktoré nám zanechali naši predkovia,“ dodal P. Tabányi. Rad významných hostí privítali predsedníčka SPSD Zuzana Szabová a zástupkyňa vedúceho Regionálneho strediska Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku (ÚKSM) v Ečeri Katarína Szabová Tóthová, ktoré sa poďakovali okrem autorskej dvojice každému, kto sa nejakým spôsobom pričinil o zrod cennej, bohato ilustrovanej publikácie predovšetkým o stavanom dedičstve Slovákov z okolia Pešti. Slávnostnému otvoreniu prezentácie sa ujala predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbeta Hollerová Račková, ktorá tiež prízvukovala, že v novej publikácii sa autorom podarilo na vysokej úrovni sprostredkovať tie klenoty jednotlivých obcí, ktoré zdedili po svojich predkoch. Zároveň sa s uznaním zmienila o obrovskej práci, ktorú vykonali zostavovatelia knihy a dodala, že publikácia bude vhodným darom aj pre návštevníkov slovenskej komunity v Maďarsku, veď vypovedá práve o nás, Slovákoch.

Následne podpredseda SPSD, autor knihy Csaba Ondrej Aszódi pozval obecenstvo na virtuálnu prechádzku po jednotlivých obciach, po ktorej odzneli rovnako všeobecne známe informácie z histórie týchto slovenských dedín (Ečerská svadba, kvetinový koberec pri príležitosti sviatku Božieho tela v Čemeri atď.), ako aj širšej verejnosti zatiaľ neznáme detaily dedičstva Slovákov tohto kraja. Spomeňme z nich aj my niektoré. Cinkotu obišla v polovici 18. storočia veľká morová epidémia vďaka tomu, že vedenie obce dalo vybudovať okolo dediny kordón, ešte ani farára nepustili do susedných osád – pritom v tých časoch bola Cinkota centrom evanjelikov v celej peštianskej oblasti –, ešte aj krstiť mohli iba cez tento „plot“. Zaujímavé je – ako uviedol rečník –, že až na dve z katolíckych dedín regiónu v každej je soška sv. Jána Nepomuckého, najstaršia z roku 1771 sa nachádza v Čemeri, a to v časti dediny s názvom Straňa, ktorú pritom obývali evanjelici. Aj v hlavnom meste bolo známe, že sa tam urodia najlepšie paradajky, Slováci z okolitých dedín ich preto volali „paradičkármi“. Autor ďalej vyzdvihol, aké dojímavé bolo počuť starších Kerestúrčanov, ktorí hovorili o svojom rodisku, o svojej dedine, ako keby ešte stále existovala, pritom už dávno bola zdemolovaná a na jej mieste vybudovali sídliská, paneláky. Z jazykového hľadiska je raritou jav v Peterke, kde miestni Slováci nápis nad vchodom do kostola DEO (latinský názov Boha) si vysvetľujú ako skratku slovenského výrazu Dom evanjelického obdobia. V Šáre – v ktorej aj podľa autora knihy dodnes neustále počuť na ulici, z každého dvora slovenské slovo – sa nachádza zaujímavá ľudová sakrálna pamiatka. Modrú búdku dali postaviť rodičia prespatej dievky, podľa miestnej legendy soška Panny Márie v búdke má na hlave veniec, ktorý pôvodne rodičia pripravili pre túto dcéru. O Čomáde by sme mali vedieť, že iba v tejto obci našli autori informácie o vysťahovalcoch do Ameriky, viacerí z nich sa však vrátili do svojej rodnej dediny už ako zámožnejší ľudia. Kto chce spoznať slovenské obce v okolí Budapešti, nemal by vynechať návštevu Tárnoku, kde sa nachádza pôvodný, upravený Starý cintorín s početnými náhrobnými kameňmi so slovenským nápisom.

Zaujímavé detaily z histórie, zvykov a z hmotného dedičstva jednotlivých obcí spestrili ukážky slovenských ľudových a náboženských tradícií v podaní ich pestovateľov. Pravidelní účastníci slovenských podujatí v tomto regióne sa mohli vyžívať v známych rezkých tancoch folklórnych skupín z Čemeru, Ečeru, Kerepešu, Maglódu, Malej Tarče, alebo v pásmach spevákov z Cinkoty, Dabašu-Šáre, Kerestúru, Peterky, Tárnoku a z Veľkej Tarče. Našli sa však v kultúrnom programe aj prekvapenia, ako napríklad slovenské tance z Išasegu v podaní tamojšej Tanečnej skupiny Tuláci (Csatangolók), alebo sólový spev Alžbety Pintérovej z mesta Piliš v harmonikovom sprievode Alexandra Nagya, resp. slovenské evanjelické náboženské piesne, ktoré kedysi v Albertirši naučil Slovákov duchovný Mihály Roszík a na prezentácii zazneli v podaní Ženského speváckeho zboru Campanello. Medzi jednotlivými kultúrnymi číslami sa autori poďakovali ich pomocníkom a informátorom. Lektorka publikácie z etnografického hľadiska, riaditeľka ÚKSM – inak čestná členka SPSD – Katarína Király vo svojom prejave vyzdvihla, že autorom patrí veľká vďaka hlavne preto, lebo odhalili pre nás, čo všetko sa skrýva za naším budovaním prostredia, že stavby, okolo ktorých denno-denne prejdeme často aj bez ich povšimnutia, boli dejiskami, resp. „svedkami“ rôznych dôležitých historických udalostí. Pritom toto stavané dedičstvo, ktoré si už privlastnil väčšinový národ, uchováva aj pamiatku Slovákov a práve preto je veľká zodpovednosť miestnych slovenských komunít, aby si aj prostredníctvom týchto architektonických pamiatok posilňovali svoju identitu. Prekladateľka publikácie, tiež čestná členka SPSD Etelka Rybová zasvätila obecenstvo do niektorých tajov prekladateľskej práce. Zároveň sa priznala, že pôvodne už po skončení s prekladom tejto knihy chcela prestať s prekladaním, ale na prezentácii dostala chuť opäť sa dať do spracovania nejakého zaujímavého, náročného textu. Obecenstvu sa prihovoril aj druhý člen autorskej dvojice, fotograf Gábor Lukics, ktorý uviedol aj zaujímavé štatistické údaje z tvorby publikácie: obsahuje 304 fotografií zo 17 obcí. Jeho práca trvala 2,5 roka a bola taká obec, ktorú musel navštíviť až 11-krát, kým bol spokojný so svetelnými pomermi. Počas svojej práce prešiel 6500 kilometrov, čo je viac, než cesta do Jeruzalemu a späť. Pritom prezradil aj takú „zaujímavosť“, že pri fotografovaní istej starej budovy krčmy ho chceli zbiť, návštevníci pravdepodobne si mysleli, že práve zhotovuje kompromitujúce obrazy.

Na záver oficiálnej časti programu, pred besedou, autorom zagratulovali predstavitelia ečerskej slovenskej komunity, ktorí oprávnene môžu byť hrdí na svojich rodákov. Csaba Ondrej Aszódi a Gábor Lukics totiž touto novou publikáciou v obrovskej miere prispeli do zmapovania minulosti Slovákov v Maďarsku a vytvorili novú, trvalú hodnotu, ktorá bude slúžiť ešte mnohým ďalším generáciám pri získavaní poznatkov o nás.

Cs. Lampert

Foto: csl