Hovorí sa, že nikto nemôže byť doma prorokom. V Čabačude je to práve inak.

Čabačudský folklórny spevácky spolok a citarový krúžok sa tento rok dožil krásneho jubilea. Súbor rozdáva radosť vo svojom blízkom i vzdialenejšom okolí 20 rokov. Formácia sa zrodila pred dvoma desaťročiami, aby zachovávala tradície, aby zachraňovala jazyk predkov. Stalo sa tak za neúnavnej pomoci a podpory učiteliek na dôchodku, Judity Oláhovej Kušnjaroveja Alžbety Majorovej Gyekiczkej. Súbor je natoľko populárny, že i napriek viac ako 70-ročnému priemernému veku jeho členov, vyspevujú a vyhrávajú, jednoduchšie povedané: koncertujú, priemerne každý druhý víkend. Ku koncu roku sa program pravidelne nahustí, ale aj jar mali pernú. Zúčastnili sa aj stretnutia Slovákov z celého sveta v Detve začiatkom júla. Síce tam boli ako hostia a nie ako speváci, ale neviem si predstaviť, že dokázali celý víkend nespievať.

Obec oslávila narodeniny súboru za výdatnej asistencie Slovenskej národnostnej samosprávy na XIV. Slovenskom dni. Organizátori pod vedením Michala Válkovszkého veľmi dôsledne dbali o to, aby celé popoludnie i večer posilňovali slovenskosť podujatia. Na úvod odovzdali tohto roku založené ocenenie Slovenskej národnostnej samosprávy Za čabačudských Slovákov. Samozrejme, ako inak, prvé vyznamenanie dostal jubilujúci súbor. Predstavitelia miestnej slovenskej národnostnej samosprávy si pripomenuli kyticou ruží tých, ktorí už spievajú v chóre anjelov a preto nemôžu už byť s nami. V programe vystupovali najprv maličkí a vzápätí trošku väčší nasledovatelia miestnych slovenských tradícií. Potom obsadili javisko spriatelené telesá z okolia, Kétšoproňu, Kondorošu, Poľného Berinčoku. Vystupujúcim tlieskali priatelia z týchto i ďalších okolitých dedín, Čorváša, Irminčoku, Kardošu, Sarvaša a Veľkého Bánhedešu. Svoje umenie ukázali, dokonca viackrát, mladí talentovaní muzikanti Domicián Poljovka a Ján Litauszký, ktorí hrali tu na citare, tam na harmonike, či práve na klarinete. A nielen ľudové pesničky, vypočuli sme si v ich podaní napríklad i temperamentné a clivé argentínske tango.

Slávnostné popoludnie, ktoré sa skončilo tombolou a tancovačkou v Kultúrnom dome Józsefa Eötvösa v Čabačude, trvalo do neskorého večera. Bola aj torta s ohňostrojom a trojlitrovým sektom. Tento cenný mok v extra veľkom balení zatiaľ čaká v chlade, kedy bude možnosť ho otvoriť, nech si môžu vypiť aspoň za pohárik všetci členovia súboru, aj tí, ktorí obyčajne šoférujú. Zatiaľ nebola príležitosť.

Teta Jutka Oláhová si na zakladanie súboru zaspomínala takto:

– V roku 1997 sme s niekoľkými penzistkami založili spevokol. Pôvodne nás bolo šesť žien. V tom mi bola nápomocná Alžbeta Sivoňová – Kišová a Alžbeta Majorová Dekiczká, učiteľka na dôchodku, ktorá sa stala vedúcou zboru. Keď ostatní videli, že sa dobre bavíme, tak sa viacerí pridali. Aj pán Major prišiel za manželkou so svojimi hudobnými nástrojmi, potom aj iní doniesli svoju citaru. Ani sme sa nenazdali a bolo nás 24. Najskôr sme spievali iba pre vlastné potešenie. Potom nás pozvali do susedných obcí, ba z celej župy, kde len Slovač žije. Prihlásili sme sa na kvalifikačné skúšky – a zaraz sme získali strieborný stupeň. Výzva Zväzu Slovákov v Maďarsku pre slovenské spevácke zbory Zlatý škovránok nás podnietila. Aj my sme sa zúčastnili a odniesli sme si najkrajšie ocenenie, Zlatého škovránka. Naša pieseň „Tubu, tubu, holub biely” očarila porotu. Naučili sme sa ju od 84-ročnej pani Šutinskej, len tak, pre radosť. Člen poroty Juraj Matiáš nám povedal, že tá pieseň už aj na Slovensku upadá do zabudnutia a u nás, takmer po 300 rokoch ešte žije, stále žije! Naše výlety boli obľúbené a pamätihodné. Družstvo nám vychádzalo v ústrety. Prepožičiavali nám autobus na prevoz. To veru bola veľká podpora, dnes sa tomu snáď hovorí sponzoring. Najskôr sme organizovali „Večierky”, vystúpili sme na obecných oslavách. Spomedzi pôvodných zakladateľov súboru sme sa museli už s viacerými rozlúčiť, ale vždy sa prihlásia noví členovia. Preto sa súbor vytrvale obnovuje. Tento rok sa dožil 20 rokov.

Veľa si pamätá aj terajší prísny a veľa vyžadujúci šéf, avšak vedúci s veľkým srdcom, Jozef Major. – Ja si trochu inak pamätám začiatky – hovorí so smiechom dirigent. – Žena nosila domov lektorovať ľudové pesničky, najmä tie maďarské som spracovával a dohliadal na ich autentickosť. K slovenským piesňam sa hodila harmonika ako sprievod, maďarské boli skôr na citarový sprievod. Harmonika sa k nim nehodí, klarinet ešte ujde.

Muzikant telom aj dušou hrá na všetkom, čo vyludzuje tóny, bubnuje v dychovke, ale rád muzicíruje aj na syntetizátore, aj na saxofóne a aj s inými skupinami, nielen so spevokolom.

Doposiaľ sa nestalo, že by bola toľké roky existovala a natoľko úspešne pracovala nejaká folklórna skupina v Čabačude. – Možno je to preto, lebo my sa snažíme spievať taký repertoár, v ktorom si každý nájde svoje. My sme v spolku všetci trochu duševne postihnutí, – povedal vážne zbormajster. – Každého kvári smútok, každý už stratil niekoho zo svojich blízkych, partnera, dieťa. Ja som už stratil dve svoje životné partnerky. Preto potrebujeme jeden druhého, potrebujeme pravidelné skúšky a publikum potrebuje nás. Natoľko, že máme program ďaleko dopredu dojednaný. Nechceme nikoho zbytočne balamutiť, kto si nás skôr objedná, tomu sa prisľúbime – vysvetľuje svoju niekedy ťažkú úlohu vedúci zboru. – Máme rôzne kytice piesní, ktoré sú typické pre ten-ktorý región, oblasť. Ešte stále spievame tie prvé naše piesne, ako Tubu, tubu, holub biely.., ale aj Anička dušička. Dôsledne dbám o to, aby zbor dodržiaval správny rytmus a čistotu hlasu. „Dievčatá” sú sopranistky, „chlapci” tenoristi. Pravda, nie všetci sú rovnako dobrí, asi 70 % skupiny sú vynikajúci speváci, ale spoločné nadšenie a pocit úspechu ťahá vpred každého. Celkovo spieva naša skupina takým vysokým hlasom, že podľa odborníkov taký ani neexistuje. A predsa. Na každom vystúpení sa snažíme spievať niečo iné. Veľakrát stojíme aj pred porotou, ktorá nás hodnotí. Myslím si však, že nielen odbornej porote treba vyhovieť. Musíte mať radosť z toho, čo robíte, vychutnávať si to. Hudobný sprievod je mimoriadna výhoda, možno bez nej by si mnohí ani netrúfali ústa otvoriť – dodáva Jozef Major.

Konflikty medzi sebou členovia zboru nemávajú. Ak predsa, tak sú to len odborné nezhody. – To je samo o sebe priam zázrak medzi toľkými ženami, s nimi to nie vždy je ľahké – tvrdí vedúci skupiny s úsmevom. Spoločne, rodinne oslavujú, keď má niekto meniny, narodeniny. Pätnásti-šestnásti sa poskladajú po 100-200 forintoch, na malý darček to hádam aj stačí. Oslávenec si doloží, ak mu duša piští za niečím hodnotnejším.

Jozef Major odišiel do dôchodku v roku 1997. Vtedy sa aj začal angažovať v práci súboru, tak ako jeho manželka. Popri skúškach a vystúpeniach sa venuje záhrade. Obrába 400 štvorcových siah, pestuje uhorky, zemiaky, mak. V stredu však chodí na skúšku so spevokolom. – Keby som zastal, vyšlo by všetko nazmar – tvrdí vedúci zboru.

– Je to dobrý kolektív – hovorí o súbore vedúca Sarvašského regionálneho strediska Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Judita Fábriová. – V našom regióne oni pracujú najviac. Môžeme sa o nich opierať.

Čo by zapriala Čabačudskému folklórnemu speváckemu spolku a citarovému krúžku k 20. výročiu založenia?

– Prajem im, aby nikdy nezabudli na spev a tradície, ktoré zdedili, nech by vždy mali nových a nových talentovaných členov, nech sa môžeme ešte dlho tešiť ich krásnym hlasom, nech i naďalej spievajú pre radosť nás všetkých.

Erika Trenková

Foto. autorka