V sobotu 10. júna sa v Šóškúte úspešne uskutočnil XI. Kapustníkový festival. Účastníkov bol plný dvor Základnej umeleckej školy Károlya Andreettiho.

Ešte sa vystupujúci, ktorých bolo práve akurát, aby sa hostia dobre zabavili, ale neunudili, ani veľmi nerozcvičili, už sa spustil lejak. Organizátori podujatia, Slovenská samospráva v Šóškúte, boli pripravení. Diváci sedeli pod šiatrom, veľmi sa nevzrušovali. Usilovne pozerali na javisko, kde práve mládežnícka dychovka vyhrávala svoj štvrťhodinový program. Toľko stačilo, aby dážď ustal. To bolo ako povel pre členku slovenskej samosprávy Ivett Körtvélyesi, ktorá vybehla s dvoma handrami a poutierala zmoknuté stoličky pre oficiálnych hostí. Páni dôležití však mali byť na dvoch miestach naraz. Súťažiacich v pečení kapustníkov bolo dvojnásobne viac ako napríklad vlani, až 27, preto jednoducho nemali čas posedávať v hľadisku.

Priznám sa, bola som sústredená na kapustníky, hoci cez otvorené okno som počula, čo hovorí moderátor programu Filip Ónodi, nevedela by som vám dnes povedať, kto otvoril podujatie. Starosta obce Ferenc König to asi nebol, lebo mal prísť, aby krájal kapustníky na jednohubky pre porotu. Najprv neprišiel, vraj nedostal pozvánku. Tak som začula, že je síce rodený Šóškúťan, len nemá rád kapustníky. Vari len nechcel kapustníkový festival „odblicovať”? Ak aj áno, nepodarilo sa mu to. Telefonicky ho zastihli. Šóškút nie je zas tak veľký, asi za 10 minút už ovoniaval, študoval, pozoroval, premeriaval, porovnával súťažné vzorky kapustníkov.

(Nuž, priznám sa, nebola to náhoda, že som sa sústredila na kapustníkovú súťaž. Poznám chuť kapustníkov a mám ich rada. Ba ich rada aj pečiem. Preto som si zmyslela, že sa tento rok aj ja prihlásim do súťaže. Členka Slovenskej národnostnej samosprávy Nikoleta Patocskaiová, u ktorej sa hlásili súťažiaci, sa môjmu záujmu potešila. Vraj, nech sú účastníci aj odinakiaľ, povedzme i z neďalekej dediny. A nech vidím, ako také zápolenie v Šóškúte vyzerá. Schovaná za fotoaparát sa dostanem aj k tým najtajnejším informáciám! Nepočítala som však s tým, že podmienky súťaže som chápala odlišne, než tí, ktorí ju vypísali. Ja som neobjavila nijakú podmienku o tom, že kapustníky by mali byť podľa šóškútskeho receptu, preto som pripravila „Nitránské kapusníky”, aké pekáva môj otecko. Rozdiel je na prvý pohľad v tom, že v Šóškúte sa pečú kapustníky väčšie, ktoré potom pokrájajú na úhľadné, dlhšie kúsky. Tie moje boli tak akurát do ruky, na „tri hryzy do huby”.)

Trúfam si povedať, že najťažšiu úlohu mala porota, v mužskom zložení, samí vážni ľudia, ako štátny tajomník zodpovedný za energetické otázky a poslanec Národného zhromaždenia Ondrej Aradszki, pôvodne z Békéšskej Čaby, dvaja starostovia zo susedstva, z Pusztazámoru Benedek Pátrovicsa z Tárnoku Gábor Szolnoki, pomáhal mu aj syn Lázár, chlapcovi 15 vzoriek stačilo až po krk, a tri miestne celebrity József Mészáros, István Pappa Ladislav Keller.

Porotcovia si najprv pozorne poobzerali zovňajšok, ovoňali, potom koštovali, aby zistili chuť každého kapustníka, napokon stanovili celkový dojem. Rozdávali body, mohli udeliť až po 20 bodov za vzhľad-chuť-dojem, pričom nikto z prítomných v sále nevedel, kto upiekol ten-ktorý kapustník. Každý z lákavých malých diel mal číslo od 1 po 27. To bolo všetko, čo sa dalo vedieť.

Kým porota pracovala, na javisku sa spievalo, tancovalo, vyhrávalo, v hľadisku sa tlieskalo, obdivovalo, fandilo. Za rohom javiska sa stálo do radu na trdelníky, deti sa kĺzali o dušu v nafukovacom hrade, tie menšie sa točili na ľudovom kolotoči v košíkoch, hrali sa s veľkými stavebnicami, ale mohli si dať vymaľovať tváričky či kúpiť „jarmočnô“, darček z jarmoku. Dospelým ponúkali české pivo či víno z miestnej pivnice.

Žiaci folklórneho odboru Základnej umeleckej školy K. Andreettiho svojím vystúpením zároveň aj zložili záverečnú skúšku roka, preto mali rodičia namiesto nich trému. Deti sa veľmi neznervózňovali, lebo vedeli, že vedia. Aspoň tak sebavedome vyzerali. Všetky, od tých najmenších, teda od skupiny Drobunké slniečko, cez Malé slniečko, po najväčších, skupinu Veľké slniečko. Pripravili ich učiteľky Erzsébet Kunosová Ácsová a Hortenzia Lőrinczová, ktorá je zároveň choreografkou šóškútskeho folklórneho súboru Večernica. Sprevádzala ich vynikajúca skupina muzikantov, ktorých vedie István „Gázsa“ Papp. Nemala som šťastie vidieť ich tancovať slovenské tance. Tentoraz predviedli sedmohradské tance. Z Veľkej Idy pri Košiciach pricestoval Folklórny súbor Petra Ilosvaia Selymesa. Hoci je to súbor, ktorý sa rozhodol reprezentovať maďarský folklór z rôznych regiónov Slovenska, najprv sa ukázali so šumiackymi tancami a potom zacifrovali Parchovanský čardáš. Je to trochu irónia osudu, že maďarskí súbor zo Slovenska ako jediný tancoval „po slovensky“. Večernica uzavrela folklórny program tancami zo sedmohradského Korondu.

Kým na javisku prebiehal program, porotcovia rozhodli, kto podľa nich najlepšie zvládol úlohu pečenia šóškútskych kapustníkov. Veru aj hlas zvyšovali, kým stanovili, kto dostane prvú, druhú a tretiu cenu, a komu udelia mimoriadne ceny. Než ako ich odovzdali, Ondej Aradszki vyhlásil, že obec dostane 80 miliónov forintov na opravu a vyasfaltovanie chodníkov v Šóškúte. Všetky účastníčky súťaže, ktoré priniesli kapustníky z kila múky, dostali od samosprávy nákupnú poukážku v hodnote 11-tisíc forintov. Krištáľové vázy si odniesli s 1. cenou Ilona Lukácsová, druhou bola Šarolta Pappová a na treťom mieste skončila Gabriela Mrázová.

(Naozaj nikto netušil, že predsedníčka slovenskej samosprávy v Šóškute si vypiekla striebornú medailu. Ja som toho svedkom. Len dodám, že ja som nepriniesla kapustníky z kila múky, lebo mi z nich cestou ubudlo. Preto som si nerobila nárok na nákupnú poukážku.)

Po vyhlásení víťazov ponúkli kapustníky divákom, ktorí si mohli zobrať kúsok, hoci aj z každého, za cenu, ktorú si stanovili sami podľa vlastného úsudku.

(Priznám sa, bola som dotknutá, keď sa jedna pani pozerajúc na moje chutnučké kapustníčky, povedala: – Toto tu nie sú kapustníky! Ešte že nedodala, čo ja nepoznám, to ani neexistuje... Jedna ďalšia pani si zobrala plnú tácku aj z tých mojich bacuľatých kapustníkov. – Hmmm, to je dobré, – slastne vzdychla. – Z týchto si zoberte, ponúkala svojich známych, – tieto sú božské. Moje srdce zaplesalo. Oplatilo sa hodiny sekať, karamelizovať, dusiť kapustu, pripravovať kvások, miesiť cesto, nechať ho vykvasiť, tvarovať kapustníky, natierať vajcom, piecť ich tak, aby plnka nevytiekla a ponatierať tukom, od skorého rána do horúceho poludnia s rozpálenou rúrou v kuchyni! Za to jedno božské hodnotenie, aj za príspevok do kasičky cti za moje kapustníčky. Prispela som na dobrú vec a mám z toho radosť.)

Koľko sa nazbieralo v pokladničke cti? Asi toľko ako vlani. Miestna slovenská samospráva jej obsah použije na nákup materiálu, bez ktorého sa takáto alebo podobná akcia nezaobíde, ale zároveň v žiadnom súbehu na podporu slovenských akcií nie je príslušná rubrika, odkiaľ by zobrali na ne zdroje.

Erika Trenková

Foto: autorka