Miestna história, oživenie svadobných zvykov, folklór, gastronómia a dychovka. To sú témy Dní kultúrneho dedičstva v Santove, ktoré organizujú vždy tretiu septembrovú sobotu.

Tie tohtoročné sa niesli v znamení dychovej hudby a muzikantov. Je tomu vyše 55 rokov, ako v tejto podpilíšskej dedine začala fungovať kapela Santovská nálada, alebo ako ju viacerí poznajú, Mosoly (Úsmev). Založil ju nebohý Jozef Széplaki a počas svojho pôsobenia zažila rôzne formácie. Hrajú dychovú hudbu, polku a slovenské, ale aj maďarské pesničky. Dlho si nikto nevedel predstaviť svadbu bez ich muziky nielen na Santove, ale ani v blízkom okolí.

Ešte živo sa pamätám na jednu z prvých sérií rozhovorov, ktoré som robila pre náš týždenník na tému pilíšski muzikanti. Bolo to pred vyše desiatimi rokmi (možno aj pätnástimi), ale často sa mi vynárajú spomienky na stretnutia s týmito zvláštnymi ľuďmi. V sérii rozhovorov som predstavila aj santovských muzikantov. Hrajú naozaj zo srdca, vystupovanie je pre nich potešením. Zabávaniu ľudí sa venujú od útleho detstva. A aj dodnes sa stáva, že ak chcete, aby hrali na vašom slovenskom bále, tak si ich musíte objednať už v októbri, lebo vo fašiangovom období nemajú ani jeden voľný víkend. V publikácii santovskej samosprávy, ktorú vydali pri príležitosti podujatia, nájdeme okrem iného aj fotografiu sotva desaťročného Jozefa Széplakiho mladšieho, ako vystupuje so svojím otcom. Pred takmer štyridsiatimi rokmi, v roku 1978. Kapela počas svojho pôsobenia vystupovala v rôznych zostavách a ani počet členov nebol vyrytý do skaly. Avšak keď s dospelými hrali už aj deti, vytvorili pre nich skupinu Malý úsmev, ktorej členmi boli takmer všetci súčasní členovia: okrem J. Széplakiho mladšieho aj Zsolt Lovász a František Posmik či František Kosnovský – hoci títo dvaja v súčasnosti nehrajú v santovskej kapele, ale radi sa do nej občas vracajú. Nie tak František Kovár, ktorý je členom kapely vyše 45 rokov a hoci sám nie je Slovák, za tie roky strávené v kapele sa naučil veľa po slovensky. Počas Dní kultúrneho dedičstva na javisko v obrovskom stane na dvore Barossovho domu vystúpili bývalí členovia, ktorí mali čas spolu oslavovať s kapelou. Ako prvý Daniel Széplaki, jediný žijúci člen prvej kapely, ktorý napriek svojmu zrelému veku si zahral na bubnoch. Ale na javisku privítali aj Michala Postránskeho a Daniela Strbika a medzi dvoma vstupmi starostky obce Evy Csicsmancaiovej, ktorá tentoraz bola moderátorkou podujatia, zahrali niekoľko piesní. Podujatia sa zúčastnila aj predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková.

Z prejavu moderátorky sme sa dozvedeli, že už v roku 1927 zaznamenali prvú dychovku na Santove, vtedy to bola dychovka hasičov. Avšak boli aj predtým rôzne formácie, tie však neboli zaznamenané. Isté však je, že dychová hudba je úzko spätá s vojenskou hudbou, veď na takýto typ muziky sa dobre pochoduje. Dvanásťčlenná kapela hrávala na svadbách a na báloch, ktorých bolo dávnejšie viac ako v súčasnosti, lebo pri každej príležitosti usporiadali veselicu. O tom mi veľa porozprávala Mária Nagy-Győryová, ktorej rodina mala v podpilíšskej obci šenky (krčmy) a v nich aj tančiareň. Obrovské sály sa naplnili v nedeľu. Ako si Marika néni zaspomínala, muzikanti pred začiatkom zahrali niekoľko piesní pred krčmou, aby vyzvali ľudí do tanca a tancovačka končila vždy maršom, ktorého melódiu si ľudia pospevovali ešte cestou domov.

„Na svadbu volá hostí mladý pár a na bál kapela,“ povedal mi Zs. Lovász počas nášho rozhovoru s bývalými a súčasnými členmi. „Vtedy idem rád hrať na svadbu, keď viem, že môžeme hrať polku a slovenské piesne. Zahrať polku dvojhlasne tak, že pri mne zvučí saxofón, je pre mňa oveľa lepšie, ako terajšie moderné šlágre, ktoré sú povinnou súčasťou svadieb. My sme na tom vyrastali, ja to mám rád, preto to robíme dodnes,“ povedal Jozef Széplaki, vedúci kapely, a ostatní len prikyvovali, ako aj na túto hlášku: „Neviem, dokedy budeme ešte muzicírovať.“ Lebo v poslednom období si čoraz menej žiadajú práve tieto skladby na svadbách. A rýchle sme sa pustili aj do krátkeho rozhovoru o identite a o záľube v tanci. Podľa hudobníkov, kým v škole sa deti učia aj miestne tance, tak budú mať vzťah aj k ich hudbe, ale ak sa prestanú vyučovať miestne tance a začnú s deťmi nacvičovať uniformované kroky ľudového tanca, tak deti a mládež nebudú prejavovať záujem o takýto typ hudby a budú sa zabávať na šlágre, ktoré sú dostupné vďaka médiám.

Ale tradície sú na Santove dôležité. Dokazoval to aj takmer 600-miestny stan, ktorý naplnili obyvatelia obce a susedných dedín, ktorí si s radosťou pozreli spoločný program santovských folkloristov. Speváci folklórneho súboru Studienka zaspievali niekoľko piesní v hudobnom sprievode oslávencov. Podobne aj členovia tanečnej skupiny Stužka (Pántlika) a santovského pávieho krúžku, ktorí prezentovali miestne zvyky tancom a spevom. A potom pozdravili oslavujúcu kapelu. Predseda hostiteľskej slovenskej samosprávy Ľudovít Papuček odovzdal okrem iného aj nezvyčajný darček pre muzikantov: dáždnik, aby mohli hrať aj za dažďa, tričko, aby sa mohli prezliecť, ak by im bolo teplo a čiapku, aby im slnko nesvietilo do očí počas podujatí na voľnom priestranstve. Vedúca santovského pávieho krúžku Terézia Kovácsová sa podelila s prítomnými o milú príhodu, keď členovia kapely na žiadosť jej manžela sa naučili pieseň, a zahrali mu ju pri ďalšom stretnutí. Členovia Stužky Judita Lovászová a Zoltán Baják tiež obdarovali členov Santovskej nálady.

Hostia si s radosťou pozreli aj program tanečníkov zo susedného Verešváru (Pilisvörösvár) a Sankt Ivanu (Pilisszentiván) a spevákov z Mlynkov.

Medzitým rozvoniavajúce kotle dráždili ich chuťové bunky. Nechýbali klobásy z Mlynkov, bryndzové halušky, zemiakové placky a ragú polievka z diviny zo Sankt Ivanu a členky miestneho Klubu dôchodcov (podporené vnukmi a vnučkami) pripravili králičí perkelt, tradičné zabíjačkové jedlá a chýrne santovské bejgle.

Večer vystúpila známa dychová kapela Moravanka Jana Slabáka, ktorá sa nielen v slovenských obciach teší veľkej obľube.

Počas nášho rozhovoru som sa spýtala členov Santovskej nálady, ako sa cítia na zábavách, kde nehrajú oni. Prezradili mi, že sa nevedia veľmi uvoľniť, ale sledujú hudobníkov, učia sa od nich nové vyjadrovanie a sledujú ich narábanie s publikom. A veru, od Moravanky mali čo odkukať. Táto kapela sa teší nesmiernej popularite tak medzi Slovákmi, ako aj Nemcami v Pilíši, či na Dolnej zemi, a to som sa dozvedela tiež počas cesty z Budapešti na Santov. Brala som v aute aj Zuzanu Hollósyovú, ktorá išla za ostatnými členmi speváckeho zboru Ozvena, ktorí radi trávia svoj voľný čas aj mimo skúšok a vystúpení spolu. Nuž práve ona mi porozprávala, že vinylové platne moravskej dychovky boli na poprednom mieste aj v ich domácnosti v Pitvaroši a často počúvali dychovú hudbu. Vidieť ich naživo a tancovať na ich hudbu je priam naplnený sen. Ako aj to, že kultúrne dedičstvo nie je niečo, čo už neexistuje, ale to, čo prežívame každodenne. O tom sme sa mohli presvedčiť aj tretí septembrový víkend na Santove.

Eva Fábiánová

Foto: autorka