V novohradskej obci Veňarec si v nedeľu 6. júna zaspomínali na dávne časy, na udalosti spred 45 rokov.

Vtedy na podnet široko-ďaleko známeho nadšenca pre folklór a etnografiu, pedagóga a národnostného dejateľa Štefana Lamiho z neďalekého Pišpeku starostka obce Anna Hudecová pozvolávala ženičky a mužov, ktorí radi spievajú a založili v rámci folklórneho hnutia Vyletel vták Páví krúžok. Ten možno považovať za predchodcu v súčasnosti jubilujúceho Rozmarínu.

Na slávnosti v nedeľu popoludní sa zišli predovšetkým obyvatelia obce. Nemohli si nechať ujsť stretnutie spevákov, ktorí boli pri založení súboru, so spevákmi a tanečníkmi, ktorí v čase založenia nielenže neboli na svete, ale ešte ani ich rodičia nepomýšľali na deti, lebo pred štyridsiatimi piatimi rokmi boli nanajvýš len v puberte. Väčšina dnešných členov súboru nemá ani tridsať. Najmladší majú len dvanásť. Dobre sa však spolu a vedľa seba pomestia na javisku.

Na oslave sa chopila moderátorskej úlohy jedna z vedúcich telesa, Ruženka Komjáthiová, pani učiteľka slovenčiny dvojjazyčne, tu po slovensky, tam po maďarsky privítala hostí. Zábavné bolo vidieť, že vlastne všetci boli ako medzi svojimi, nie vždy sa dodržiaval oficiálny a dôsledný postup prekladu povedaného. Veď načo aj, keď beztak všetci z prítomných buď hovoria alebo aspoň rozumejú obojako.

Spoločná minulosť, spoločné tradície

Predsedníčka slovenskej národnostnej samosprávy vo Veňarci dostala za úlohu priblížiť uplynulých 45 rokov od vzniku súboru. Anna Vravušková začala spomienkou na starostku Annu Hudecovú, ktorej fotografia bola položená spolu s kyticou červených karafiátov, ktoré údajne mala veľmi rada, na stolíku pred javiskom. Snahou zakladateľov bolo posilniť zachovávanie tradícií, ktoré na svojich nástupcov zanechali veňareckí slovenskí predkovia. Niekdajšia starostka zastávala názor, že občania obce majú spoločnú minulosť, spoločnú kultúru, len jej zachovaním zostanú ľuďmi a udržia svoju pospolitosť. Toto stanovisko zdieľali aj tí, ktorí sa pred 45 rokmi začali stretávať pri príležitosti skúšok, spoločného spievania a muzicírovania. V novembri 1993 sa stretli pri slávnostnej chvíli krstu súboru na Rozmarín. Anna Hudecová vtedy vyslovila prianie, aby sa dvadsaťročný súbor dožil aspoň ešte dvadsať rokov a prinášal obci ďalšiu slávu, úspechy a dobré meno. Starostka sa, žiaľ, ďalšej dvadsiatky nedožila. Na smrteľnej posteli len prosila, aby Rozmarín neschádzal z krásnej cesty, na ktorú sa vydal, lebo je ešte veľa dedičstva, ktoré radno spracovať. Úmysel Anny Hudecovej sa darilo realizovať a pokračovať v ňom zakladajúcim členom a detskej skupine Guzsalyas. Tesne pred odchodom z tohto sveta duša súboru ešte usporiadala dokumenty zvykov, ktoré je nutné spracovať, osviežiť, ukázať, zachovať. „Kto aj jej, aj nám veľa pomáhal, to je odborník ľudových tradícií a folklórneho dedičstva, choreograf Juraj Matiáš z Veľkého Krtíša, zo Slovenska,“ povedala Anna Vravušková. Zo zdravotných dôvodov sa nemohol zúčastniť osláv 45. výročia založenia súboru, ale poslal srdečné pozdravy a vrelé objatia. Podobne urobila aj predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku. Pre zdravotné ťažkosti sa nevydala na cestu ani Ruženka Egyedová Baráneková. Poslala písomné povzbudenie do ďalšej práce. Usilovný kolektív sa medzičasom vypracoval na čoraz lepšiu, vyššiu odbornú úroveň. Výsledkom bolo, že skupinu pozývali čoraz častejšie na rôzne vystúpenia v blízkom okolí i ďalej od domova, na slovenské národnostné i na neslovenské kultúrne podujatia. Ročne 9 až 15 vystúpení doma i v zahraničí nielen zaväzuje k pravidelným skúškam a náročnému programu. Cestovanie znamená tiež veľa krásnych zážitkov pre členov telesa. Rozmarín vystupoval na Slovensku, v Poľsku, Rumunsku. V roku 2004 na Dni Slovákov v Maďarsku si prevzal najvyššie národnostné ocenenie, cenu Za našu národnosť.

Rozmarín sa zelená s prísľubom ďalšieho úspechu

Ako nedeľa, 6. júna nasvedčuje, Rozmarín sa veselo dožil aj ďalších päť rokov po štyridsiatke a Rozmarín vonkoncom nevyzerá na to, že by mu vek škodil. Dozrieva do krásy. Je čoraz zelenší, čoraz voňavejší, veď sa pri tejto príležitosti opäť zišli aj prví tanečníci. Za oných čias začali skúšať pod vedením Jozefa Budaia, ktorý ich tiež prišiel pozdraviť. Zdravotný stav mu už nedovolil zadupkať si so skoršie narodenými nadšencami pre ľudový tanec, ale niekoľko povzbudivých slov im veru povedal. Tí však aj bez nahovárania svojho niekdajšieho majstra dospeli k názoru, že skúšky pred výročím sa im natoľko zapáčili, že by v nich chceli pokračovať. Aby mohli opäť vystupovať, tak im zachutil potlesk a pocit úspechu, ba aj radosť z príjemnej fyzickej únavy po skúške. Mnohí mladí síce opustili dedinu, či už kvôli štúdiám, či práci odišli do hlavného mesta, veľa z nich si založilo rodinu mimo rodnej obce. Na oslavu výročia sa však vrátili. Na skúšky chodili cez víkendy, niekedy aj na celú nedeľu. Rozmarín si „osvojil“ aj dvoch „cezpoľných“ mladých mužov, tanečníka a choreografa Zsolta Szilágyiho a tanečníka Martina Hubačeka. Ich mená nie sú v našej komunite neznáme, veď folklóru sa venujú od malička. Zsolt nám cestou z osláv prezradil, že si členovia súboru urobili jedno spoločné popoludnie, ktoré patrilo len im a spoločným zážitkom, ktoré so súborom zažili. Pomohli aj fotografie, ktoré sa dostali na nástenky na chodbách kultúrneho domu. Momentky hovorili o priateľstvách, vystúpeniach, sústredeniach, cestách, radostiach a spoločných zábavách. Počas mnohých rokov súbor sprevádza skupina muzikantov pod vedením primášky Kláry Erdélyiovej Molnárovej. Za uplynulé desaťročia to boli rôzne muziky, len prvá huslistka a vedúca ľudovej kapely bola tá istá. Terajšia skupina sa volá Kóborzengő.

Na javisku Rozmarín ukázal svoju všestrannosť. Staršie členky spievali ako za mlada, predstavili zvyky nedeľného popoludnia na Veňarci, svižne a mladistvo sa vykrúcali „starí“ od Joža Budaia, dievčence tancovali Zemplínske karičky, chlapci Bašistovský verbunk, potom pridali spoločne Tance z Medzibodrožia, takže sa museli v letnej pobúrkovej spare aj rýchlo prezliekať. Mária Fehérová sprevádzala na citare svoju spievajúcu praneter Petru Ponyikaiovú a potom prišli na rad Tance z Komárna a z povodia Galgy. Pred koncom potešil Rozmarín svoje obecenstvo zvykmi z Dobrej Nivy. Usilovne im v hľadisku držala palce choreografka Eva Szilágyiová Šubová, vďaka ktorej ovláda Rozmarín taký krásny program. Svojej učiteľke tanca, ako aj realizátorke medzibodrožských krojov Estere Čerpákovej a všetkým, ktorí sa zúčastnili na uskutočnení oslavy a pomáhali počas uplynulých mnoho desaťročí, sa organizátori poďakovali kyticou kvetov. Poctili si ešte žijúce členky pôvodného Pávieho krúžku: Marku Mlinárčekovú, Helenu Ferikovú a Terku Beňovú na javisku a Máriu Nedelickú v hľadisku.

Oslávencom prišli zablahoželať aj vzácni hostia z hlavného mesta, medzi nimi predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbeta Hollerová Račková, ktorá im popriala veľa síl a mnoho úspechov. Doniesla kôš plný sladkostí, aby si Rozmarínčania osladili spoločné skúšky, a víno z Pilíša, aby sa neopájali len hudbou a tancom počas oslavy významného výročia. Po predsedníčke nášho najvyššieho voleného zboru zaželala súboru veľa úspešných rokov aj riaditeľka Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku. Katarína Király upozornila Veňarčanov, aby si od Maďarskej verejnoprávnej televízie vyžiadali nahrávku veňareckých zvykov šúpania kukurice, ktoré nakrúcala ako začínajúca reportérka so súborom Rozmarín. Škoda by bolo nechať jedinečné zábery stratiť sa v tme archívov. Najmä, ak má samospráva právo ich mať k dispozícii, odovzdávať ich budúcim pokoleniam.

Erika Trenková

Foto: autorka