V roku 1993 vyhlásila vláda Slovenskej republiky 5. júl Dňom zahraničných Slovákov. Je spätý so sviatkom svätých Cyrila a Metoda.

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí pozval aj tento rok krajanov na stretnutie pri základnom kameni budúceho Pamätníka slovenského vysťahovalectva v Sade Janka Kráľa v Petržalke vo štvrtok dopoludnia. Kladenie vencov, spev, recitácia a príhovory, ktoré predniesli predseda ÚSŽZ Ján Varšo a predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí Vladimír Skalský, boli súčasťou programu.

Sviatočné júlové predpoludnie bolo slnečné. Popoludňajšia búrka s ľadovými krúpami neodradila divákov a prišli na pokračovanie programu na Hlavné námestie. Po príhovore Jána Varša sa slova ujal moderátor. Medzi prvými zaspievala v nádhernom kroji Anna Berediová zo srbskej Selenče, známa finalistka z televíznej súťaže Zem spieva. Veršami Gregora Papučeka, slovenského básnika z Mlynkov, uviedol moderátor folklórnu skupinu Pilíšska rodinka z Maďarska. Potom sa na javisku striedali tanečníci folklórneho súboru Liptár z austrálskeho Melbourne, folklórny súbor Dolina z Poľska, ženská spevácka skupina zo Starej Pazovy zo Srbska, francúzska folklórna skupina Dolina.

Potleskom odmenili diváci slová mladej speváčky súboru Dolina z francúzskeho Cannes, ktorá sa medzi východoslovenskými piesňami prihovorila publiku: „Som Francúzska, ale srdcom som Slovenka.“ Pod taktovkou jej mamy zaspievala ženská skupina aj málo známu pieseň dievčaťa, lúčiaceho sa so svojou mamkou, ktorá ju darmo chovala, keď musí odísť, bo len bohaté dievky nemusia slúžiť v ďalekom svete... Keď skladateľ a gitarista Samuel Kováč ml. z Báčskeho Petrovca spieval refrén svojej piesne: „Volajú nás Tatry, vráťte sa k nám, bratri...“, na námestí začali tancovať krajania a postupne sa k nim pridávali aj turisti. Mladý muž s ázijskými črtami najprv filmoval program na javisku aj pod ním, ale potom ho tancujúci pojali medzi seba a na videu tancuje spolu s nimi.

Harmonikár a dirigent Ondrej Maglovský z Kulpína uviedol na scénu Vladimíra Halaja z Padiny, ktorý zahral známy Montiho čardáš. Profesionálny výkon mladého talentovaného harmonikára z hľadiska hrdo komentoval neznámy divák: „To je môj sused!“ Po obidvoch stranách sediacich divákov tlieskali a tancovali krajania, ktorí mali po vystúpení. Aj obloha sa postupne vyjasnila. Na scénu skromne vystúpila v kroji bosá Adriana Jozefína Fúriková z rumunského Bihoru a precítene zaspievala čistým zvučným hlasom piesne tamojších Slovákov.

Záverečná scéna patrila opernej speváčke Dane Pěnkava Koklesovej z Čiech a sólistovi Leventemu Galdovi z Maďarska, ktorí zaspievali sólo a postupne sa k nim pridali všetci účinkujúci. Námestím sa niesli slová: „Najkrajší kút, v šírom svete, je moja rodná zem...“ Krásne zborové vyznanie svojeti ocenilo publikum potleskom a žiadalo pieseň zopakovať. Krajania zišli zo scény a prišli medzi divákov. Hudobníkom z rôznych kútov sveta nebolo treba nôt. Všetci poznali a veselo nôtili jednu slovenskú pieseň za druhou: „Skadiaľ som, stadiaľ som, slovenského rodu som, ...“

Tí, ktorí nemali hudobné nástroje, spievali a tancovali a pojali do kola všetkých, ktorí sa naladili na ľudovú nôtu. Turisti s nadšením filmovali spontánnu prezentáciu slovenského ľudového umenia. Mladí sa postupne pridávali do kola, alebo aspoň obdivne komentovali. Krajania dokázali, že materská krajina môže byť na nich hrdá. Že nielen reč, ale aj poklady slovenskej ľudovej kultúry: piesne, tance a vyšívané kroje, pretrvávajú vo svete. Tento deň sa predstavili nielen doma. Nadšení turisti ich spontánnosť, srdečnosť a lásku k dedičstvu predkov zvečnili a šíria ďalej do sveta.

Erika Fajnorová

Foto: autorka