Ruda Fraňa pasovali za rytiera, čabačudské deti odmenili Pohárom dedičstva

„Čím by bola vaša kultúra bez našej?“ – kladú si neraz vyčítavé, v podstate hanlivo a prozaicky primitívne myslené kvázi básnické otázky niektorí nežičliví predstavitelia našich stredoeurópskych, postuhorských národov či národností. Pritom po minimálne niekoľko storočnom (ak už nie tisícročnom), miliónmi viditeľných a neviditeľných spojiviek poprepletanom dobrovoľnom a občas aj nútenom, nielen tak vedľa seba, ale skutočne a doslova spoločnom, súžití v tejto odjakživa mnohonárodnostnej Karpatskej kotline už aj prísne vymedzovanie onoho „vaše“ a „naše“ sa ukazuje nielen zbytočným, ale aj nemožným. Navyše, ak sme nadostač kultúrni, tak potom najmä v kultúrnej oblasti si jednoducho nemáme navzájom čo vyčítať, nemáme prečo jeden druhého urážať. Uvedomujem si pritom, že dnešná šialená doba každodenných neistôt a slovných útokov, obrán a sebazaprení nijako nežičí multikultúrnym, interetnickým snaženiam a politickej korektnosti, ale zato predsa... Zdravý rozum a úprimná srdečnosť ako normálnosť by sa občas mali dostať na povrch. Mali by sme teda byť aspoň chvíľami dostatočne múdri na to, aby sme to celé očistili od nánosov, otočili správnym smerom. Povedzme tým, že sa vžijeme do kože toho druhého. V takomto prípade aj tá spomínaná otázka „Čím by bola vaša kultúra bez našej?“ sa takmer automaticky zmení na sebaironické vzdychnutie: „Čím by bola naša kultúra bez vašej?“

Podobné myšlienky mi prechádzali hlavou v predposlednú februárovú sobotu v Budapešti, keď som sa nestačil čudovať, koľko je tu Slovákov. Nie o to mi ide, že by nás v hlavnom meste Maďarska /Uhorska/ nebolo /bývalo/ dosť, ale veď tentoraz som prijal pozvanie nie na našu slovenskú národnostnú akciu, ale na vyslovene maďarské podujatie, a to ani nie hocijaké, na XXIII. Galaprogram Dňa maďarskej kultúry. Sotva som zaparkoval pred Palácom Štefánia – Kultúrnym strediskom Honvéd (ako inak, neďaleko slovenského veľvyslanectva), z vedľajšieho auta sa už aj ozývala slovenčina. Čoskoro vysvitlo, že grafik, knižný ilustrátor a redaktor Slavo Haľama z Martina a Rimavskej Soboty si prišiel prevziať ocenenie za príkladné pestovanie slovensko-maďarských kultúrnych vzťahov. Je spolutvorcom početných úspešných publikácií Maďarov na Slovensku, s predstaviteľmi ktorých sme sa v hojnom počte stretli aj na dejisku galaprogramu, keďže čestným hosťom podujatia bol región Gemer. Nie náhodou práve ako maďarskou, tak aj slovenskou trikolórou rámcovaná slávnostná zástava Gemera („Gömörország”) zdobila javisko kultúrneho strediska – pravda, spolu s kópiou uhorskej kráľovskej koruny a oficiálnymi vlajkami Maďarska, Európskej únie a dokonca aj Slovenskej republiky. Viem, nikto mi to neuverí, ale naozaj úplne náhodou som si našiel také miesto v prvom rade hľadiska, odkiaľ aj keby som chcel, nemohol som fotografovať oceňované osobnosti inak, iba so slovenským dvojkrížom okolo hlavy. Takto sa mi podarilo opticky poslovenčiť napríklad nielen prvého maďarského kozmonauta, brigádneho generála na dôchodku Bertalana Farkasa či populárneho speváka Miklósa Vargu, ale aj lukostrelca, majstra sveta v honosnom staromaďarskom bojovníckom rúchu Józsefa Monusa a celý rad ďalších novopečených rytierov v štýlovo-dobových, rýdzo-maďarských oblekoch, takzvaných bočkajovkách a atilovkách.

Ďalšie príjemné prekvapenie ma čakalo v predsieni, kde sa prezentovali Gemerčania a mnohí ďalší hostia hlavných organizátorov (Nadácie Pre kultúru dedín a Kultúrneho spolku Honvéd) v podobe večne usmievavej zberateľky a opatrovateľky pruslíkov a ďalšieho bohatstva Veľkotarčanov Márie Galántaiovej a jej pomocníkov, ktorí poriadne ozdobili paravány svojimi – našimi pripeštianskymi slovenskými motívmi. No, a aby som takmer zabudol, prečo som vlastne prišiel, medzi troma mládežníckymi kolektívmi ocenenými Pohárom dedičstva som si nemohol nevšimnúť ďalších známych, vedúcich a členov Citarovej skupiny Základnej školy Á. Treforta v Čabačude. Ako to aj pred plénom preplnenej sály odznelo, skupina vznikla v roku 2006, keď v tejto békešskej obci obnovili výučbu slovenčiny v neposlednom rade preto, aby posilňovali národnostné povedomie a pestovanie slovenských tradícií. Veľké zásluhy na tom má ich vedúca Emese Hrušková Hajdúová.

Možno týmto som mal začať: na XXIII. Galaprogram Dňa maďarskej kultúry ma pozval viacnásobný starosta pilíšskej obce Senváclav, staviteľ – podnikateľ Rudo Fraňo, ktorý svoje životné skúsenosti premieňa aj na spisovateľské, prekladateľské a vydavateľské aktivity a ktorého práve na tomto veľkolepom sviatku pasovali za Rytiera maďarskej kultúry. R. Fraňo, ktorý v tomto roku oslávi 70. narodeniny, svoju dráhu začal ako stavebný majster – podnikateľ a preto nie je náhodné, že vydal odbornú knihu Ľudové staviteľstvo Senváclavu. Neskôr v rozsiahlej monografii Dejiny Senváclavu spracoval nielen históriu rodnej obce, ale aj jej širšieho okolia, Dunajského ohybu. Ako ctiteľ slovenského ľudového hrdinu Juraja Jánošíka sa rozhodol preložiť a vydať román Milana Ferka Jánošík. (Jeho pohostinstvo v obci nesie názov Jánošíkova krčma.) Vydal maďarský preklad ďalšieho románu Milana Ferka Matúš Čák Trenčiansky, ktorého dej sa čiastočne odohráva v Senváclave. R. Fraňo je autorom nielen prekladov a historických štúdií, ale i tvorcom literárnych diel. Prevažne na vlastné náklady dodnes vydal 44 publikácií, o. i. zbierku úsmevných príbehov zo života Pilíšanov pod titulom Humor našich predkov a knihu Pilíšska história 1944-45 s podtitulom Pochodovali na smrť, v ktorej opisuje ťažké osudy svojich rodákov počas druhej svetovej vojny. Dodnes je činný ako predseda miestnej slovenskej samosprávy, aj ako zakladateľ, vydavateľ a redaktor senváclavského mesačníka Kürtös-Trúbnik.

Imrich Fuhl

Foto: autor

Fotogaléria

Video