Na slávnostnom odovzdávaní ceny Pro Cultura Minoritatum Hungariae príslušníkom národností žijúcich v Maďarsku za ich mimoriadny prínos v oblasti kultúry, zachovávania jazyka a tradícií svojej komunity, ktoré sa uskutočnilo 21. mája v priestoroch kina Uránia, niekoľkokrát odzneli slová Slováci, či slovenský. Nuž ale poďme pekne po poriadku.

Po privítaní prítomných, medzi ktorými boli okrem iných vicepremiér zodpovedný za národnú politiku, cirkevné záležitosti a národnosti Zsolt Semjén a štátny tajomník zodpovedný za cirkevné a národnostné vzťahy Miklós Soltész, ale aj veľvyslanci Chorvátska, Bulharska, Slovinska, Poľska, Indie, Nemecka, riaditeľka Slovenského inštitútu Ildikó Siposová, slovenský parlamentný hovorca Anton Paulik, predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková, hlavný radca Ministerstva ľudských zdrojov Štefan Kraslán a zástupcovia jednotlivých menšín, odznela maďarská hymna v podaní speváčky slovinskej hudobnej skupiny Györgyi Nagyovej.

Zsolt Semjén vo svojom vystúpení okrem iného povedal: „...veríme, že národná kultúra je „plodonosnou“, je jedinečnou a neopakovateľnou hodnotou, bohatstvom, ktoré vie ľudstvu dať len daný národ a z tohto pohľadu tvoria autochtónne národnosti žijúce v Maďarsku integrálnu súčasť maďarského národa, ich kultúra obohacuje ako maďarský národ, tak aj celé ľudstvo.“ Zdôraznil, že „každá národnosť je v prvom rade zodpovedná sama za seba a bohatstvo hodnôt, ktoré predstavuje, nevie okrem nej nikto iný zachovať, zdokonaliť a prejaviť. Činnosť zachovávajúca hodnoty danej menšiny je prínosom pre ňu samotnú, ale aj pre ostatné autochtónne národnosti, veď ak sa jedna rozvíja, vytvára hodnoty, tým obohacuje a inšpiruje aj iných. Aj celý maďarský národ, veď bohatstvo jeho hodnôt pozostáva zo súhrnu hodnôt národnostných komunít a maďarského národa. Bohatstvo hodnôt je možné zachovať len vtedy, ak každý národ a každá národnosť bude zachovávať svoje dedičstvo, bude ho rozvíjať a každému ho priblíži.“

Slovákov niekoľko krát spomínal vo svojom slávnostnom príhovore štátny tajomník Miklós Soltész. Okrem iného v ňom vyzdvihol, že „... v posledných rokoch bolo počas práce s predstaviteľmi jednotlivých menšín veľa šťastných momentov. Budujeme, obnovujeme, odovzdávame do používania čoraz viac kultúrnych inštitúcií, škôl, napríklad prednedávnom sme boli prítomní na odovzdaní obnoveného internátu v budapeštianskej slovenskej škole, kde žiaci a študenti vystúpili pri tejto príležitosti s programom, v ktorom vystupovali vo svojej rodnej reči, v slovenskom jazyku. No a aby mladí príslušníci tej-ktorej národnosti ovládali svoj jazyk, svoju kultúru, tradície za to vďačia práve tu prítomným laureátom, ktorí sa svojou usilovnou prácou pričinili o to, aby si ich osvojili a nezabudli na svoj pôvod. Za to im patrí vďaka. No a príslušníci národnostných komunít, ako občania Maďarska nielenže upevňujú vlastné národnostné povedomie, ale sú zároveň akýmisi vyslancami, ktorí pomáhajú maďarským národnostiam žijúcim mimo Maďarska. Napríklad tunajší Slováci boli prednedávnom nápomocní, keď slovenský parlament rozumne zamietol návrh zákona, ktorý mal zakazovať spievať iné ako slovenské hymny. Na oslavách v slovenskej škole úplne normálne odzneli obidve, aj slovenská a aj maďarská. Vyššie spomínaná pomoc však platí aj pre ostatné národnosti, či už sú to Chorváti, Srbi, a hádam s novou vládou to budú v najbližšej budúcnosti aj Ukrajinci. Za čo všetkým patrí vďaka.“ Štátny tajomník ešte spomenul, že od roku 2010 vzrástla finančná podpora tunajších národností o štvornásobok. Zdôraznil ďalej, že spolupráca nás všetkých obohacuje a je pre všetkých veľkým prínosom.

S kultúrnym programom sa v tomto roku obecenstvu predstavili príslušníci slovinskej a rómskej národnosti. Cenou Pro Cultura Minoritatum Hungariae boli ocenení Margita Bangóová za takmer polstoročnú činnosť v oblasti zachovania cigánskej hudby, kultúry a jej šírenia po celom svete, Zoltán Bárkányi Valkán za publicistickú, literárnu a novinársku činnosť, tanečná skupina Fünfkirchen – Leőwey, ktorú vedie Heil Helmut, za 45-ročné pôsobenie v oblasti tunajšieho nemeckého ľudového tanca a hudby, niekdajšia členka vedenia Zväzu Slovincov v Maďarsku pani Viera Gáspárová za viac ako 60-ročnú činnosť v oblasti zachovania slovinskej kultúry a tradícií, Pavol Hévizi za činnosť v záujme slovenskej komunity v obci Mogyorósbánya, umelecko-priemyselná výtvarníčka Adéla Kissová za prácu v prospech rumunskej komunity, László Lakatos za zachovanie hudobných tradícií rómskej komunity, Csaba Gábor Németh za dokumentárnu a publicistickú činnosť a film o bulharských záhradníkoch, Srbská tanečná skupina Rozmarín, ktorú vedie Enikő Horváthová Haizerová, za zachovanie srbskej kultúry a ľudového tanca, vedecký spolupracovník Univerzity v Debrecíne Bazil Mihály Telenkó za výskum gréckokatolíckych tradícií na severovýchode Maďarska a propagáciu rusínskej histórie, herečka, dramaturgička, redaktorka Tünde Trojanová za takmer 30-ročné pôsobenie v oblasti poľského divadla a literatúry, Tanečná skupina Városlődi Pergő Rozmaring pod vedením Ákosa Petresa za zachovanie nemeckých tradícií a tanca v okolí mesta Veszprém, Spolok „Veseli Gradišćanci” pod vedením Istvána Koloszára za zachovanie kultúrnych tradícií, ľudovej hudby a tanca chorvátskej národnosti.

Tohto roku sme sa mohli tešiť, že toto vysoké vyznamenanie prevzali dvaja predstavitelia slovenskej národnosti.

Zoltán Bárkányi Valkán sa narodil 12. februára 1941 v Dorogu, telom a dušou je však spojený s Kestúcom, s baníctvom a vinárstvom charakteristickým pre jeho rodný kraj, v ktorom strávil časť detstva a kam sa často vracia vo svojich novelách. Je tolerantný autor, nesúdi, nehodnotí svojich hrdinov, to ponecháva na čitateľa.

V roku 1953 začal ako siedmak navštevovať slovenskú základnú školu v Budapešti. V roku 1959 zmaturoval na slovenskom učiteľskom ústave a o päť rokov neskôr získal diplom na univerzite ELTE na odbore maďarčina-slovenčina-čeština. Nestal sa však pedagógom, zlákalo ho novinárstvo. Predtým ale strávil poldruha roka v Demokratickom zväze Slovákov v Maďarsku, kam ho doviedli Juraj Bielik a František Križan. Od roku 1966 bol redaktorom a od roku 1993 až do odchodu do dôchodku, do roku 2002, šéfredaktorom Ľudových novín. V našom slovenskom týždenníku sa objavili jeho prvé literárne pokusy. Jeho poviedky vychádzali aj v ročenke Náš kalendár. Samostatne mu vyšlo šesť zbierok: Vzplanutie, Návrat, Vianoce tetky Karovej, Pivnica, Jabloň, Balada o starkej – Ballada az öregasszonyról. Po maďarsky vydal kuchársku knihu Szlovák konyha (Slovenská kuchyňa), ktorá vyjde v tomto roku aj v slovenskom jazyku. Práce Zoltána Bárkányiho Valkána hovoria o rodnom kraji, o živote a problémoch tam žijúcich ľudí, o ňom samom, o jeho tokom času skrášlenom, ale ťažkom detstve. Zoltán Bárkányi Valkán je medzi Slovákmi žijúcimi v Maďarsku známy nielen ako novinár a literát, ale aj ako národnostný politik.

*

Pavol Hévizi sa narodil 21. júla 1937. Pôvodným povolaním je stredoškolský profesor. Už v mladosti sa stal členom chýrnej moďoróšskej dychovky, tridsať rokov stál na jej čele. Pod jeho vedením získal orchester zlatý diplom Maďarského zväzu dychových hudieb. Od roku 1994 je predsedom miestnej slovenskej samosprávy a má veľké zásluhy na zavedení výučby slovenského jazyka v miestnej materskej a základnej škole. V tejto funkcii zastupuje záujmy miestnej Slovače, niekoľko rokov bol členom Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a udržiava kontakty so Zväzom Slovákov v Maďarsku. Po celý život sa venuje zachovaniu miestnych slovenských tradícií. Angažovane pracuje na posilňovaní identity moďoróšskych Slovákov, neustále sa snaží o tesnú spoluprácu s miestnymi inštitúciami, občianskymi organizáciami, ako aj s obecnou samosprávou. Podieľal na nadviazaní priateľských stykov obce s osadami na Slovensku a dodnes podporuje ich udržiavanie.

Ľubomíra Fallerová

Foto: autorka, Levente Galda