Predposledný májový deň bol termínom osláv významného jubilea budapeštianskej Slovenskej materskej školy, základnej školy, gymnázia a kolégia.

Biele, modré, červené a zelené balóny dôvtipne prezradili, koľké výročie založenia slávi alma mater mnohých významných osobností slovenského politického, kultúrneho a vedeckého života v Maďarsku. Sedmička a popri nej nula, sedemdesiat, to je aj v živote človeka pekný vek. V prípade ľudskej bytosti sa nestáva, že o ňom povieme: vekom je čoraz mladší. Našťastie v prípade inštitúcie sa stáva, že vekom mladne, veď môže v nej pobývať čoraz viac mladých ľudí, najmä, ak je vekové zloženie typické pre školskú ustanovizeň. Možno práve na to pomýšľalo tých vari aj tristo ľudí, ktorí sa zúčastnili slávnostného galaprogramu pri príležitosti 70. výročia založenia slovenskej školy v Budapešti v Osvetovom stredisku Attilu Józsefa v XIII. obvode hlavného mesta Maďarska.

Moderátormi popoludnia boli Valéria Šándorová a Maxim Pochyba. Študenti sa prihovárali publiku oblečení v kroji, lebo – ako skoro všetci žiaci školy – aj oni mali na javisku aj iné povinnosti.

Viac desaťročí – čoraz viac udalostí

Riaditeľka ustanovizne, absolventka slovenskej školy, ktorú teraz vedie, Júlia Szabová Marlokováprivítala oficiálnych hostí, medzi nimi reprezentantov Maďarska i Slovenskej republiky, prevádzkovateľa, Celoštátnu slovenskú samosprávu v Maďarsku, ako aj predstaviteľov slovenských samospráv v hlavnom meste. Samozrejme, nechýbali bývalí a terajší pedagógovia a spolupracovníci, ani niekdajší žiaci a študenti inštitúcie. Podaktorí vo viacerých funkciách, ako bývalí školáci, či bývalí učitelia a zástupcovia volených zborov zároveň. Ba ešte aj ako rodičia terajších školopovinných.

História slovenskej školy v Budapešti sa začala písať rozhodnutím Ministerstva školstva a náboženstva v roku 1949 založiť štátnu školskú ustanovizeň, v ktorej sa bude vyučovať v slovenskom jazyku. V októbri tohto istého roka mal vyšší stupeň 65 zapísaných žiakov a spojené triedy nižšieho stupňa navštevovalo 66 školákov. O rok neskôr založili Štátny koedukačný učiteľský ústav s vyučovacím jazykom slovenským, vlastne pokračovanie štúdia v slovenčine, kde prebiehala príprava slovenských pedagógov. Po štyroch rokoch všeobecnú školu spolu s učiteľským ústavom presťahovali do VIII. obvodu na Orczyho ulicu, neskôr na Ulicu Imreho Mezőa. Popri Základnej škole bolo vytvorené gymnázium. Od roku 1992 je sídlom inštitúcie dnešná impozantná budova na ulici Lomb v XIII. obvode. Škola a internát fungovali dlhé roky v zriaďovateľskej pôsobnosti hlavného mesta, rok v pôsobnosti XIII. Študijného obvodu Centra Kunóa Klebelsberga, o rok neskôr prevzala inštitúciu Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku a od roku 2017 spadá do jej kompetencie aj spravovanie majetku.

Za roky fungovania nastali mnohé organizačné zmeny vo výchovno-vzdelávacom procese, odštartovalo osemročné gymnázium, v roku 1996 nastalo zlúčenie školy a internátu, zavedené bolo nadstavbové štúdium, ktoré, žiaľ, onedlho zaniklo. V súčasnosti má inštitúcia v materskej škole už tri skupiny, v gymnáziu zaviedli slovenský národnostný jazykovo-prípravný ročník, ako aj možnosť slovenského národnostného doplnkového štúdia. Od minulého septembra prichýlil internát aj Peštianske slovenské odborné kolégium pre univerzitných poslucháčov.

Materiálno-technické vybavenie školy sa tiež z roka na rok zlepšuje. Vďaka rekonštrukcii dostali nový šat materská škola, telocvičňa, ihrisko, laboratórium výpočtovej techniky, školské hygienické bloky a zo zdrojov maďarskej vlády nedávno ukončili obnovu internátu. Aj prostredníctvom úspešných grantov Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a podpory Ministerstva školstva vedy výskumu a športu Slovenskej republiky zveľaďujú odborno-metodické vybavenie školy.

Škola disponuje už deviatimi interaktívnymi tabuľami, čo umožňuje implementovať do edukačného procesu digitálne technológie.

Stúpa počet žiakov – zlepšuje sa vybavenie školy

Počet žiakov slovenskej školy z roka na rok rastie. V nasledujúcom školskom roku prekročí brány inštitúcie, od roku 2017 nositeľky ocenenia Bázová škola Školského úradu, 20 prváčikov a 24 gymnazistov.

Od najmenších po najstarších si každý nájde v slovenskej škole to svoje. Ako mohli vidieť hostia oslavy 70. výročia založenia školy, deti spievajú ľudové piesne, ale aj populárne muzikálové melódie. Pod vedením vedúcej spevokolu Agáty Košárovej Bartalošovej dievčatá vytvorili komorný zbor Dúha. Pozývajú ich vystupovať nielen na slovenské podujatia, ale všade tam, kde radi počúvajú nádherne zvučiace melódie, napríklad ľubozvučné Pilíšske spevy. Žiaci tancujú folklórne tance odmalička, od škôlkarského veku, postupne z nich vyrastajú členovia Folklórneho spolku Lipa. Tí najmenší nám ukázali, ako sa hrajú na Helišku, tí väčší, ale ešte žiaci nižšieho stupňa, tancovali choreografie z okolia Galgy. Tanečnice z gymnázia sa spolu s učiteľkami školy točili vo Vrchárskych kolách, následne sa študenti ôsmeho až jedenásteho ročníka vykrúcali v Zámutovských tancoch. Chlapci z gymnázia ukázali békešskými ľudovými piesňami, že vedia nielen tancovať, ale aj spievať.

Po galaprograme sa mohli učitelia, žiaci, hostia porozprávať o dávnych i nedávnych časoch, každodenných starostiach, ale predovšetkým o radostiach, ktoré sa im deň čo deň prihodia. Napríklad zástupkyňa riaditeľky Marcela Somogyiová pre Ľudové noviny povedala, že deti školy sú všestranné a veľmi šikovné. Tancujú, spievajú, recitujú, ale aj na športových súťažiach sa prezentujú úspešne. Hrajú hádzanú, volejbal, basketbal, ba aj vo florbale úspešne reprezentujú školu. – Voľakedy sme s deťmi chodili na kultúrno-výchovné zájazdy organizované Demokratickým zväzom Slovákov v Maďarsku a hrali sme v rôznych Slovákmi obývaných obciach divadelné predstavenia – povedala niekdajšia zástupkyňa riaditeľa Agneša Kavešánová. Detské divadlo je v škole pod vedením Miroslavy Kovácsovej i dnes úspešné. Z prehliadok Deti deťom si zaradom nosia pekné ceny. – Radi sme hrali divadlo aj za našich čias, ale aj v športe sme sa vyznamenávali – povedal nám radca pre národnostné otázky Ministerstva ľudských zdrojov Štefan Kraszlán. Učiteľka Monika Szelényiová trnula v zákulisí, kým sa jej zverenci predvádzali na javisku. – Koľko hodín som sa takto znervózňovala za minulé desiatky rokov, ešte teraz sa mi ruky chvejú. Hoci som vedela, že to dobre zvládnu, trému som mala aj za deti. Prišla som sem na gymnázium v roku 1972 a o štyri roky som maturovala. Po vysokej som tu nastúpila ako učiteľka. Odvtedy uplynulo 40 rokov. Vlastne, je to s deťmi moje posledné vystúpenie, lebo od budúceho školského roka idem do dôchodku. Musím si oddýchnuť. Myslím si to najmä hneď po takomto veľkom vystúpení.

– Ja som prišla do Budapešti z Pitvarošu, lebo som túžila naučiť sa hrať na klavíri – prezradila nám predsedníčka Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Zuzana Hollósyová. – Za štyri roky som vyštudovala 6 ročníkov hudby. Taká som bola nadšená, že som hneď zorganizovala komorný spevácky zbor, hoci bol spevokol aj v škole. My sme spievali iný program. Dokonca sme sa dve, s mojou kamarátkou Gabikou Samouljakovou, zúčastnili aj súťaže Kto čo vie? Spievali sme vtedy známe slovenské šlágre. Našou konkurentkou bola dodnes populárna speváčka Zsuzsa Konczová, ktorá napokon celoštátnu súťaž so svojou partnerkou vyhrala. Nechcem povedať, že preto, lebo my sme sa finále nezúčastnili. Ja som na Pitvaroš síce dostala telegram, že 1. apríla sa máme objaviť na finále, ktoré bude nakrúcať televízia, ale ja som si myslela, že si zo mňa vystrelili spolužiaci. Mala som takých bláznivých spolužiakov, že to z nich vystalo. Nevybrala som sa teda na cestu do Budapešti.

– Zachvátila mu úžasná nostalgia – prezradila redaktorka slovenského vysielania Maďarskej verejnoprávnej televízie a rozhlasu Domovina Karola Klauszová. – Tancovala som kedysi na javisku tie isté tance, na tie isté rytmy. Akoby ani neboli uleteli desaťročia. Znova som sa cítila byť školáčkou.

– Čo by ste odkázali terajším a budúcim žiakom slovenskej školy v Budapešti?

– Aby vydržali až do konca, aby zostali na koľajach, na ktoré ich nasmerovali ich rodičia, aby zrealizovali, čo si zaumienili. Minulý týždeň sme mali pomaturitné stretnutie so spolužiakmi z gymnázia, už sa stretáme každý rok, ja s podaktorými aj každý týždeň. Skonštatovali sme, že škola nám dala takú muníciu, ktorou sme dobre vyzbrojení ešte i dnes. Aj čo sa týka profesionálnej dráhy, aj v osobnostnom vývoji sme vyšli zo školy s pevnými základmi. Vďaka našej profesorke Hane Kollárovej sme z dvadsiatich snáď dvanásti išli študovať na Slovensko, ale aj ostatní spolužiaci študovali na vysokých školách a univerzitách. Myslím, že len jedna spolužiačka nedokončila vysokoškolské štúdium, ale všetci sme sa uplatnili v živote. Aj doma, aj v zahraničí, jeden z nás dokonca žije v Južnej Amerike. Darí sa nám.

Ako na správnych narodeninách, bola aj torta. Čokoládová, veľká. Ušlo sa z nej každému, kto si z nej na recepcii chcel pomaškrtiť. Určite si vtedy chutnajúci tortu uvedomili, že čas letí a čoskoro sa stretneme na ďalšom významnom jubileu. S galaprogramom a tortou.

Erika Trenková

Foto: autorka