Je päť hodín ráno. Je ešte tma, keď na akcii nemeckej národnostnej samosprávy v meste Budakeszi, na zabíjačke pod názvom Sautanz, kde slovenské samosprávy z Maglódu a Mlynkov pozvali ako čestných hostí, účastníci zaspievajú populárnu nemeckú pesničku na štrngnutie s pálenkou, a keď už sme ich čestnými hosťami, tak nemôžeme nechať, aby „Na zdravie“ neodznelo aj po slovensky.

Za pilíšskym stánkom, zariadeným starodávnym kuchynským nábytkom, okolo starého dreveného koryta, z ktorého sa parí hustý obláčik horúcej vody, stojí veľa ľudí. Štyria silní chlapi so šikovnými rukami čistia 150-kilogramovú sviňu. Iní sa len pozerajú alebo fotografujú. Mnohí z nich ešte v živote nevideli zabíjačku a keď aj videli, pilíšsky spôsob čistenia brava je pre nich aj tak novinkou. Aj ja stojím medzi divákmi, hoci v detstve už aspoň stokrát som videla, ako sa na zabíjačke v koryte čistí sviňa. Cítim sa ako pred štyridsiatimi rokmi, keď som ešte ako malé dieťa stála a zvedavo som sledovala zručné ruky dospelých. Vždy som ich obdivovala, ako dobre spolupracujú. Všetci boli ako súčiastky kvalitných švajčiarskych hodín. Každý presne vedel, čo má robiť, čo má pripraviť, čistiť, sekať, rezať a tak v priebehu niekoľkých hodín sa kvíkajúca sviňa premenila na voňavé klobásy, hurky a škvarky. Stojím pri koryte a spomínam na tie pekné časy, keď sa na zabíjačke zišla celá rodina, spomínam na babku a starého otca, ktorých som nikdy nechápala, ako môžu byť veselí aj pri takejto ťažkej a špinavej práci. Oni sa veselili a ani nezbadali, že ja som sa skoro rozplakala, keď som videla sviňu, ktorej som pred niekoľkými dňami ešte škrabkala chrbát, zavesenú na šibeniciach. Spomínam na štrngajúce poháre s pálenkou, na dobrú náladu opitých chlapov a na rozzúrené tváre ich manželiek – ale aj to patrilo k folklóru zabíjačky. Spomínam na vôňu škvariacej sa masti a pečúceho mäsa, na dobrý pocit po umytí poslednej špinavej nádoby a na spoločné rodinné zabíjačkové večery, kde pri stole sa rozprávalo a spievalo po slovensky.

A teraz, po toľkých rokoch, zase prežívam tieto chvíle. Príležitostní mäsiari z Mlynkov pracujú presne tak organizovane, ako moji – a asi aj ich – starí rodičia. Prejde len niekoľko hodín a stoly sú plné hotových mäsových dobrôt. Na starom šporhelte sa už pečie mäso, z rúry cítiť vôňu jaterníc a v kotle rozvoniava čerstvá masť so škvarkami. Okolo obeda sa už zhromažďujú aj návštevníci, ktorí za dukáty vytlačené na túto akciu si môžu kúpiť zo všetkých dobrôt, ktoré súťažiace mužstvá pripravili. Pilíšske zabíjačkové jedlá chutia návštevníkom tak, ako aj klobásy a kapustník z Maglódu. Aby nálada bola ešte lepšia, pustíme slovenskú hudbu – s jaternicami v ruke si aj zatancujeme – a na javisku v prednese Pilíšskej rodinky zaznejú pilíšske ľudové pesničky v hudobnom sprievode harmoniky a ozembucha. Je dobrý pocit vidieť, že slovenské piesne sa páčili aj nemeckému obecenstvu. Svedčili o tom nielen ich usmievavé tváre, ale aj ich nohy, ktoré – počujúc muziku – nevedeli zostať nehybné.

V stane sme mali viac čestných hostí z Nemecka, z družobného mesta Budakeszi, z nemeckého veľvyslanectva v Budapešti, a prišiel aj Richárd Tircsi z Ministerstva ľudských zdrojov, ktorý nielen ochutnal naše jedlá, ale dal nám sľub, že v máji sa zúčastní aj na výstupe na Pilíš.

Vyvrcholením tohto vydareného podujatia s dobrou náladou bola súťaž, v ktorej dve zúčastňujúce sa slovenské mužstvá spolu vyhrali tri ceny: Maglód za najlepšiu klobásu, Mlynky zase za najlepšie zabíjačkové jedlo a za skupinu, ktorá najlepšie zachováva tradície.

Po celodennom bohatom programe účastníci Sautanzu sa síce vrátili domov unavení, ale plní zážitkov, s cenami a s pocitom dobre vykonanej práce.

Marta Demjénová

Foto: autorka