V Osvetovom dome v Kétšoproni sa každý rok pravidelne koná Čajové popoludnie. Kto tam tohto roku 9. februára zavítal, dozvedel sa, že túto tradíciu zachovávajú 23 rokov. Je to populárna obecná udalosť, na ktorú obyčajne prichádzajú predstavitelia Slovákov z celého okolia. Preto dospelé hostiteľky vítali vzácnych hostí vari aj štvrť hodiny.

Predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Erika Tóthová na striedačku so svojou zástupkyňou Alžbetou Štrbikovou vyratúvali dôležitých pozvaných po slovensky i po maďarsky, veď kým Slovákov z konzulátu SR, Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, parlamentu i okolitých obcí vítali po slovensky, zástupcov miestneho vedenia, obce Kétšoporoň, školy a katolíckej cirkvi sa prihovárali skôr po maďarsky. Preto sa moderátorský text stal veľmi milo dvojjazyčným, akoby predpokladali, že vlastne všetci všetkému rozumejú. Na pohľad to tak vyzeralo, nahlas sa nikto nebránil a každý sa usmieval. Akoby aj nie, veď po oficiálnom privítaní sa chopili mikrofónu školáčky, aby konferovali program, ktorý za pomoci slovenčinárok pripravili žiaci kétšopronskej školy. Presnejšie, tí žiaci, ktorí majú dočinenia so slovenčinou.

Ňaničky a špiónka na javisku

Študentskou moderátorskou dvojicou boli šikovné žiačky. Ôsmačka Eliza Laurineczová sa zhostila úlohy po slovensky a siedmačka Hanna Petrovszká po maďarsky. Hneď aj uviedli členov tanečného krúžku, s ktorými nacvičuje Erika Szatmáriová Baloghová. Najmenší prišli s detskými hrami z Békešskej župy. Vzápätí tanečníci zatancovali Békešské tance. Pani učiteľka pracovala s členmi krúžku na základe choreografií Tibora Pintéra. Vďačné publikum nebolo nutné nabádať k potlesku. Keď sa diváci dozvedeli, že v nasledujúcich minútach prídu na javisko vychýrené kétšopronské ňaničky, ňaňa Marka a ňaňa Dorka, už dopredu sa chichúňali. S ňaničkami sa totiž publikum Čajových večierkov stretá takmer pravidelne, raz za rok. Ony vraj navštevujú jedna druhú každý deň, ale ako to už býva, nikdy nemajú dostatok času, aby sa vyrozprávali dosýta. Po sviatkoch sa zase mali o čom. Traduje sa, že kým Maďari na Slovensku jedia „párkit horčicával“, Slováci v Maďarsku si dávajú „viršle z muštárom“. Ňaňa Marka s ňaňou Dorkou si dávajú ešte aj „vérňomáščökkentov“, čo predpísal doktor, ba jedna z nich musí zájsť aj do „cukorgondozova“. Autorkou duchaplného textu bola aj tentoraz učiteľka, zástupkyňa riaditeľky miestnej školy Judita Ekeová Šalamonová. Kde odpočúvala, o čom sa ňaničky rozprávali, to sme sa nedozvedeli, ale načo aj.Úplne stačí, že sa obecenstvo priam váľalo po stoličkách, čo je veruvďačná spätná väzba, že miestnu slovenčinu naozaj každý rozumel.

Ňaničky „ukradli“ šou na celej čiare. Obecenstvo si ešte utieralo slzy smiechu, keď nastúpili druháci so zimnými básničkami a pesničkami. Vzhľadom na to, že slnko svietilo aj do sály Osvetového domu skoro ako na Veľkú noc, zimnú náladu nenavodili, ale nacvičené to mali dobre. Za to naozaj nemôže ani ich pani učiteľka Erika Tóthová, že zima tohto roku Kétšoproň, ako skoro celé Maďarsko, obišla. Citarová skupina Zornička svojím prednesom slovenských i maďarských pesničiek rozihrala radostnú struhu v srdciach vďačného obecenstva. Osem detí z tretej, štvrtej a piatej triedy pod vedením pedagogičky Ildiky Závogyánovej Vargovej a Viktórie Czirbulyovej sa prednedávnom predstavilo na oblastnej kvalifikačnej súťaži v Tiszakécske a hneď získali vynikajúce ocenenie. Tým zároveň získali právo súťažiť na celoštátnom zápolení. Stretajú sa raz do týždňa. Cieľom krúžku je, aby si žiaci obľúbili tento strunový nástroj a naučilisa veľa slovenských a maďarských ľudových piesní. Snáď sa čoskoro budú môcť pridať k folklórnej skupine dospelých. Miestna citarová skupina Rosička pod vedením Márie Zeleňánskej je známa svojím pekným hudobným prejavom. Úspešne spolupracuje so speváckou formáciou Horenka a ich vzájomné doplňovanie robí radosť aj členom oboch skupín, aj obecenstvu, ktoré sa aj tentoraz pridalo k muzikantsko-speváckemu vystúpeniu. Spievali piesne svojho domova, ktoré zozbieral Ondrej Krupa. V roku 1974 mu ich naspieval na magnetofón Pavol Šľuch. Horenka s Rosičkou spievala na počesť zakladateľov dediny, ktorú založili Slováci z Békešskej Čaby. Tu obrábali polia, tu si budovali sálaše, tak ako pred 300 rokmi na Horniakoch. Obec sa oficiálne osamostatnila v roku 1952. Na pamiatku Slovenskej Čaby venovali Horenka s Rosičkou pesničku s textom Jána Gerčiho na slovenský ľudový popevok.

Po dojemnom speve sa vrátili na javisko opäť školáci. Nahliadli sme do tradícií zabíjačky v Kétšoproni spolu s peštianskymi fiflenami. Deti, nacvičovala s nimi Katarína Szabóová Szászová, vytasili pred zrakmi divákov z brava už hotové jaternice, krvavničky, ba aj klobásy. Čo dodať, riadne si uľahčili robotu! Peštianskym dámičkám, ktoré, samozrejme, nemali na zabíjačku ani patričné oblečenie, klobása chutila. S touto témou korešpondovala populárna pesnička Mira Jaroša Moje telo, ktorú nacvičili s pomocou učiteľky Eriky Tóthovej žiaci piatej triedy. Nielen tancovali a spievali, ale odhalili a zneškodnili aj špiónku. Potom ešte šiestaci a siedmaci ukázali vo vlastnej tanečnej choreografii, kto je pre nich ten „best“, teda najlepší. Rozhodne, keby sa hlasovalo, ocenenie najlepšieho by asi dostala mandolínová skupina zo Slovenského Komlóša Tremolo. Súbor, ktorý vedie Mária Krčmériová Ďurkovičová našim čitateľom netreba predstavovať, písali sme o nich neraz. Dodáme len, že teraz ukázali repertoár pozostávajúci z ľudových piesní, filmových melódií a skladieb Gejzu Dusíka. Opäť profesionálne, nadšene, vycibrene. Aranžmány pre mandolínu pripravuje vedúca skupiny, ktorá sa vraj takto odreagúva počas letných prázdnin.

Predsedníčka Slovenskej samosprávy využila príležitosť, aby sa poďakovala slovenským voličom Kétšoproňu za aktívnu účasť vo vlaňajších voľbách, vďaka čomu sa mohol obnoviť 5-členný volený zbor. Úlohu podpredsedníčky na seba zobrala Alžbeta Štrbiková. Práci vedenia napomáhajú Mariana Czirbulyová, Katarína Spišjaková a Katarína Szabóová Szászová.

Najjednoduchšie chutili najviac

Po skončení kultúrneho programu rozdali organizátori ceny gazdinkám za najchutnejšie zákusky Sladkej nedele. Hoci súťažiace nominovali skutočne pozoruhodné pečené i nepečené zákusky, koláčiky, ba slané drobnosti do úst, porota po ochutnaní všetkých 37 druhov rozhodla udeliť prvú cenu najjednoduchším, zato chuťovo nesmierne krásne doladeným sadlovým rožtekom. Upiekla ich podpredsedníčka Slovenskej samosprávy Alžbeta Štrbiková. Čistotu hodnotenia môžem hoci aj odprisahať. Porota pod vedením Judity Fábriovej naozaj netušila, kto sa skrýva za jednotlivými číslami. Som toho svedkom. Obecenstvo sa postaralo o to, aby sa po koláčoch len zaprášilo. 23. Čajové popoludnie sa – ako zvyčajne – skončilo bohatou tombolou.

Erika Trenková

Foto: autorka