Cenu Samuela Tešedíka sa rozhodli založiť predstavitelia Spoločnosti pre edukáciu a kultúru v Nadlaku v Rumunsku, Asociácia slovenských pedagógov zo Srbska a Čabianska organizácia Slovákov v Maďarsku v Pukanci na Slovensku 9. septembra 2017. Podľa štatútu ocenenie môže byť udelené osobnostiam, ktoré svojou činnosťou výrazne a dlhodobo prispeli k rozvoju slovenského národnostného školstva v zahraničí a zároveň patria ku komunite Slovákov zo zahraničia alebo sú občanmi Slovenskej republiky.

V roku 2020 bolo ocenenie udelené za mimoriadnych okolností, v úzkom kruhu. V slávnostnej sále Mestského úradu v Slovenskom Komlóši 15. decembra 2020 odovzdala v mene zakladateľov plaketu a diplom predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková spoločne s reprezentantom jedného zo zriaďovateľov, predsedom Čabianskej organizácie Slovákov Michalom Lásikom učiteľke, pedagogičke telom aj dušou, riaditeľke Slovenskej dvojjazyčnej školy v Slovenskom Komlóši Zuzane Laukovej.

Ako vo svojej laudácii uvádza predsedníčka Občianskeho združenia Dotyk ľudskosti – Touch of Humanity Mária Katarína Hrkľová, „slovenské dolnozemské školy sú po stáročia jadrom slovenských komunít, ich mravné, vzdelávacie, kultúrno-spoločenské pôsobenie vdýchlo život a dušu generáciám dolnozemských Slovákov. Múdrosť, humánnosť, odborná erudovanosť i všestrannosť viedli a vedú slovenských dolnozemských pedagógov k neustálemu hľadaniu nových a inovatívnych zdrojov vzdelávania v inštitucionálnej i mimovyučovacej práci. K vynikajúcim pedagógom slovenskej Dolnej zeme patrí aj komlóšska rodáčka, riaditeľka Slovenskej dvojjazyčnej základnej školy v Slovenskom Komlóši Zuzana Lauková.“ Do komlóšskej školy vstúpila ako šesťročná a po ukončení Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe a segedínskej Vysokej školy pedagogickej Gy. Juhásza v odbore slovenčina – biológia sa v r. 1982 vrátila a zostala niekoľko desaťročí. „...Okrem vynikajúcej vzdelávacej práce sa venuje kultúrno-spoločenskej a spolkovej činnosti v meste Slovenský Komlóš. Zuzana Lauková sa snaží vo svojej pedagogickej práci so sviežim optimizmom hľadať nové dimenzie prehlbovania výchovy k slovenskosti a nachádza ich aj v slovenskom folklóre. Ďalším rozvojovým impulzom v jej práci je absolvovanie Odbornej školy učiteľa ľudového tanca v roku 1993, s cieľom skvalitniť prácu v súboroch Komlóš a Harmónia. Od roku 2000 bola zástupkyňou riaditeľky školy a v roku 2008 sa stáva riaditeľkou Slovenskej dvojjazyčnej základnej školy v Slovenskom Komlóši a všetky svoje organizačné a pedagogické schopnosti venuje rozvoju vzdelávacej inštitúcie, aby ju menila na modernú školu 21. storočia. Sama sa ďalej vzdeláva na Pedagogickej fakulte univerzity v Segedíne, v roku 2010 skladá odbornú skúšku vedúceho verejného školstva a v roku 2012 absolvovala magisterské štúdium na Univerzite v Segedíne, s aprobáciou učiteľ slovenčiny a národnostnej slovenčiny.“ „Mnohostrannú, vynikajúcu pedagogickú a kultúrno-spoločenskú prácu Zuzany Laukovej na vzdelávacom a národnostnom poli ocenili viacerými cenami -– Za národnosti župy Békéš (2000), Malá medaila sv. Gorazda, ministra školstva Slovenskej republiky (2010), Pro Cultura Minoritatum Hungariae (2013) a Za komlóšských Slovákov (2018).“ Ocenenie udelili Zuzane Lauovej pri príležitosti významného životného jubilea.

„Samozrejme,“ povedala laureátka Ceny Samuela Tešedíka Zuzana Lauková, „najprv som bola prekvapená a teraz si pripadám byť poctená, že som sa dostala medzi významné osobnosti, ktorých prácu ocenili Tešedíkovou cenou. Nikdy som neverila, že sa môžem medzi nich dostať. Nikdy som sa nepozerala na svoju činnosť pedagóga, ako na niečo mimoriadne. Len robím, ako mi srdce káže, pre našu národnosť, pre mladých, pre deti, pre školu a zdalo sa mi, že to je všetko. Naozaj mám rada svoju prácu a nikdy mi nezišlo na um, že si zaslúžim ocenenie. Veľmi sa však teším. Zároveň si myslím, že človek nepracuje sám, ani keď dostane takéto vyznamenanie. Mám okolo seba vynikajúcich kolegov, veľmi dobrých, mladých aktivistov, tanečníkov. Domnievam sa, že to nie je len moja cena. Národnostná práca je spoločná práca celej komunity, preto ocenenie patrí všetkým, ktorí mi pomáhali, podporovali ma, a vychádzajú mi v ústrety aj teraz. Touto cestou sa chcem každému poďakovať. Mám v skrini malú vitrínu a keď cenu prinesiem zo školy, tak ju vyložím k predchádzajúcim oceneniam.“

-etre

Foto: István Mátyás, Bence Szeljak

Erika Zemenová Palečková ocenená pamätným listom Samuela Tešedíka

Za netradičných okolností, ale predsa len slávnostne odovzdala predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková pamätný list Samulea Tešedíka pedagogičke Erike Zemenovej Palečkovej v decembri na starostovskom úrade v Pišpeku.

„Erika Zemenová Palečková vyrástla v tradičnej, viacgeneračnej dolnozemskej rodine“, dozvedáme sa z laudácie riaditeľky Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a kolégia v Békešskej Čabe Edity Pečeňovej. Zmaturovala na strednej odbornej škole Józsefa Bema v Budapešti, kde vtedy pripravovali učiteľky pre materské školy v slovenskom jazyku. Vysokoškolské štúdium začala v Nitre, v odbore slovenský jazyk a literatúra, etnografia. Po získaní diplomu sa zamestnala v slovenskom vysielaní maďarského rozhlasu v Segedíne ako redaktorka – reportérka. Počas výkonu tejto práce sa starala o svoj odborný rast, navštevovala doškoľovania redaktorov v slovenskom rozhlase v Bratislave, a zapísala sa na Vysokú školu Gyulu Juhásza v Segedíne. Získala diplom absolventky odboru slovenský jazyk, osveta, médiá. Po založení rodiny sa presťahovala do Ďurky, zamestnala sa v tamojšej základnej škole, najprv ako popoludňajšia učiteľka, potom ako odborná učiteľka slovenského jazyka a literatúry. Neskôr začala vyučovať slovenský jazyk v Pišpeku, kde sa po desiatich rokoch znovu začala výučba slovenského jazyka. Od roku 2014 je v základnej škole Józsefa Bema v Pišpeku učiteľkou slovenského jazyka na plný úväzok. V r. 2016 si na Segedínskej univerzite doplnila svoje vzdelanie a získala univerzitný diplom zo slovenského jazyka a literatúry. Popri pedagogickej práci, ktorú vykonáva zanietene a vášnivo, sa zapája aj do slovenského verejného života. Dva roky bola riaditeľkou slovenského osvetového centra, stala sa aj členkou Valného zhromaždenia CSSM. Je členkou slovenskej samosprávy v Jači a vykonáva záslužnú činnosť vo výchovno-vzdelávacom výbore VZ CSSM. Zastupuje záujmy tzv. malých škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, podieľa sa na tvorbe učebných osnov a učebných pomôcok pre tento typ školy. Neustále hľadá nové metódy a spôsoby výučby v škole, stará sa o talenty, pripravuje ich na súťaže a jazykovú skúšku a organizuje pre deti rôzne aktivity, prostredníctvom ktorých im približuje príťažlivou formou slovenský jazyk a kultúru.

„Bola som veľmi dojatá a bolo mi cťou, že takouto formou ocenili moju doterajšiu odbornú pedagogickú prácu,“ odpovedala na našu otázku ocenená pedagogička. „Nie som dlho na pedagogickej dráhe, len 17 rokov, z ktorých mám odučených 13, a to v dvoch základných školách, ale mám za sebou o to viac mimoškolských projektov a odbornej práce. Som veľmi hrdá na to, že dvakrát som pracovala na celoštátnom projekte, na rámcovej osnove pre vyšší stupeň základných škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, bola som spoluautorkou komunikačnej učebnice pre 7.-8.ročník a zostavila som učebnú pomôcku pod názvom: Metodické obrázky I-II. časť. Boli to ťažké úlohy, ale s radosťou som na nich pracovala. Mám rada takéto výzvy.“ Ako hovorí, vždy ju inšpirujú tie nové výzvy na poli výučby, z ktorých sa potom zrodia aj jej projekty, ako napr. projekt „Učme sa hravo“ pre jazykovo menej talentovaných žiakov, Čitateľská súťaž alebo Jazyková súťaž, ktorú začala pred desiatimi rokmi v ďurčianskej základnej škole. Súťaž organizujú aj po jej odchode na Pišpek tamojší kolegovia. „Na tieto projekty vždy vplývali skúsenosti aj z mojich mimoškolských aktivít, ako napr. z jazykových kurzov pre dospelých, z letných detských táborov, z príprav žiakov na štátnu jazykovú skúšku. Je dobrý pocit si teraz spomenúť na tieto momenty môjho života,“ dodala Erika.

Výziev bolo dosť aj v roku 2020, keď pedagógovia pre pandémiu koronavírusu museli prejsť na digitálny spôsob vyučovania. „Čo sa týka roka 2020, bol veľmi ťažký. Jednak výučbu, ktorej metódy predpokladali osobný kontakt, sa mali pretransformovať do virtuálneho sveta. Z druhej strany nie vždy boli vyhovujúce infokomunikačné prostriedky v rodinách na digitálnu výučbu. O dištančnej výučbe už ani nehovorím. Myslím si, že každý pedagóg pracoval podľa svojich najlepších vedomostí a pracuje aj teraz.“ Erika ani v tomto ťažkom období nestráca elán a kreativitu, i keď sa popri výučbe musí chystať na pedagogickú kvalifikáciu. „Keďže nemôžeme zorganizovať čitateľskú súťaž, pripravujem domácu súťaž pre vyšší ročník. Budú to krížovky, ktoré sa spájajú s učebným materiálom. Som triednou učiteľkou, pred nami sú prijímacie pohovory, takže tento polrok mám naplánovaný. Lámem si hlavu ešte nad nejakou hrou, ktorá by mala pomáhať pri učení slovies, ale to nechám na leto, lebo pedagóg nikdy neodpočíva.“ A okrem toho, že nikdy neodpočíva, aký je podľa nej dobrý pedagóg? „Podľa mňa je úspešný ten, ktorý je dôveryhodný a otvorený, ktorý má rád to, čo robí. Žiaci to pociťujú a odmenia ho svojou prácou.“

(kan)

Foto: autorka