Od apríla 2019 je Čemer bohatší o jedinečnú a pestrú súkromnú zbierku: vtedy sa totiž otvorili brány výstavy Naše dedičstvo, ovocia niekoľko desaťročnej vytrvalej a odhodlanej zberateľskej práce Kataríny Dombrádiovej.

Bytové textílie, kuchynské potreby, zástery, ručníky, vyšívané prikrývky, vreckovky, časti ľudového odevu, ktoré nosili niekdajší Čemerčania, všetko esteticky usporiadané a vystavené na dvoch poschodiach – to všetko a veľa pútavých príbehov nás čaká, ak zavítame ku Kataríne Dombrádiovej do Čemera, na Ulicu slobody č. 43. „Pokúsila som sa zobraziť, ako onoho času používali tieto vyšívané textílie v interiéri,“ hovorí zakladateľka zbierky. Sme na prízemí, tu sa nachádza časť expozície, pozostávajúca najmä z bytových textílií. Steny tejto miestnosti sú žiarivo modrej farby, aby sa na nich lepšie vynímali nádherné čipky a precízne vyšívané tkaniny. „Keď išli bábätko krstiť, bolo v takejto perinke. V Čemeri boli podľa môjho informátora 3-4 takto vyzdobené perinky. Ľudia si ich navzájom požičiavali bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť,“zdieľa s nami zaujímavú informáciu Katarína a hneď pokračuje v predstavovaní predmetov. „Na tejto posteli som spávala ešte aj ja so svojimi súrodencami,“ ukazuje na zastlatú posteľ naša sprievodkyňa a dodáva, že počet krásne vyšívaných vankúšov na posteli poukazoval na zámožnosť rodiny. Katarína má čo povedať o každom vystavenom predmete a ochotne sa s nami podelí o tieto zaujímavosti. Je to obdivuhodné, veď zbierka pozostáva z viac než 1200 exponátov. „So zberateľskou prácou som začala na začiatku 90. rokov. Prvé kúsky pochádzali z pozostalosti mojej matky. V tom čase chodievali po dedinách podomoví obchodníci a skupovali starožitnosti, hodnotných svedkov starých čias. Ja som si vtedy povedala, že tieto predmety musia zostať na svojom mieste.“ Počas zberu neraz narazila aj na ťažkosti. „Ľudia sa dnes už ťažko dajú prehovoriť, aby mi dali či predali svoje veci. Do tejto mojej záľuby som doteraz investovala veľa peňazí. Rodine som najprv ani nehovorila o tom, že som zase niečo kúpila, len raz mi syn povedal, že ak sú na svete takéto krásne veci, nech nedbám na ich cenu.“ Našťastie teda v rodine našla podporovateľov, ba syna sa podarilo aj nakaziť. Natoľko ho uchvátila zberateľská vášeň, že aj on začal zbierať starý nábytok.

Občas sa stáva, že táto činnosť poriadne vyskúša jej vytrvalosť. „Raz som musela prehrabať dvadsať vriec plných šiat, aby som na dne toho posledného našla svadobný veniec zabalený do starej šatky,“ ukazuje na zarámovaný veniec na stene. V zbierke je aj taký predmet, čo našla na portáli Vatera, dodáva so smiechom. Ako sa dozvieme, tri štvrtiny vystavených predmetov sú z Čemera, ostatné pochádzajú z Cinkoty a z Veľkej Tarče. K týmto obciam ju viažu rodinné vzťahy a podľa nej v týchto troch dedinách sú veľmi podobné ľudové kroje.

Mohli by sme predpokladať, že Katarína pracovala na poli kultúry, alebo jej práca úzko súvisela s ľudovou kultúrou, ale pravda je iná: bola sekretárkou v Maďarskej ľudovej armáde. Ľudové umenie je však prítomné v jej živote už od narodenia. „V našej rodine boli samí Čemerčania. Každá žena chodila v tunajšom ľudovom kroji. Môj otec od roku 1950 pracoval v Budapešti a povedal mojej matke, že moju staršiu sestru môže obliecť do čoho len chce, ale mňa už nech oblieka do takých šiat, aké sa jemu páčia. Takže ja som už nosila tzv. mestské šaty. Povedali mi, že zo mňa už bude panička, a nie taká sedliačka,“ prezradila Katarína a dodala, že to vždy ľutovala, lebo sa jej už od detstva ľudový odev veľmi pozdával.

V nádhere miestneho ľudového kroja sa môžem kochať na poschodí. Zrak mi spočinie na figurínach v odevoch, ktoré kedysi nosili ženy a deti v Čemeri, vo Veľkej Tarči a v Cinkote v nedeľu a počas sviatkov. „Táto blúzka a šatka sú veľmi milé môjmu srdcu, mala ich na sebe moja mama, keď sa vydávala. Jej prosba bola, aby sme ju v týchto šatách pochovali, ale blúzka jej bola príliš malá, takže jej želanie sme mohli splniť len čiastočne. Našla som podobnú sukňu, akú mala, tá je teraz na tejto figuríne.“

Podobne pozoruhodná je aj bohatá zbierka ručníkov. Zo starých kusov nábytku, ktoré Katarína pozbierala spolu so synom, sa stal jednak výstavný materiál, ale slúži aj na skladovanie exponátov. Na nich a v nich je prehľadne usporiadaných 168 farebných ručníkov. Najstaršie kusy majú viac než sto rokov a je medzi nimi aj taký, ktorý Katarína zachránila pred sliepkami. „Raz som išla k jednej mojej známej a spýtala som sa jej, či nemá ešte niečo na predaj do mojej zbierky. Povedala, že nie, ale ako som tak stála v letnej kuchyni, všimla som si, že pri kôlni je niečo farebné: na jednom starom ručníku tam skákali sliepky! Povedala som, že ja ten ručník kúpim.“ Vyčistila ho a ručník je teraz súčasťou výstavy.

Na tomto poschodí je vystavená aj expozícia starých Biblií a slovenských evanjelických spevníkov, tzv. Tranoscií, ako aj úžitkových predmetov, je tu napr. žehlička na čipky, ktorá sa zmestí do dlane svojho majiteľa. To, čo vidíme vystavené na dvoch poschodiach, zďaleka nie je celá zbierka, hovorí Katarína Dombrádiová. Je rada, že rodina kúpila túto budovu, ktorá bola pôvodne garážou, kde mohla umiestniť veľkú časť zozbieraných artefaktov. Predmety ich už pomaly vytláčali z bytu, teraz je situácia lepšia. V čase našej návštevy pracovala na dokončení inventára, potrebného k tomu, aby zbierku oficiálne zaregistrovali. Chcela by vstúpiť aj do Zväzu oblastných domov. Na otázku, že kde vidí koniec tejto dlhoročnej práce, odpovedá, že každopádne chce expozíciu rozšíriť o miestny mužský ľudový kroj, čo je veľmi ťažká úloha. Ešte ťažšia, a asi najťažšia, je však nájsť niekoho, kto by sa postaral o zbierku, keď ona už nebude môcť.

Ak ste zvedaví na ďalšie historky a zaujímavosti o čemerskom ľudovom kroji a úžitkových predmetoch, každopádne navštívte výstavu Naše dedičstvo. Prihlásiť sa treba vopred na telefónnom čísle +3630/975-2514.

Andrea Kiššová

Foto: autorka