Na jeseň sme sa len tak okrajovo dozvedeli o plánoch Bánhiďanov, že spevácky zbor potrebuje nové javiskové šaty. Preto zo získaných prostriedkov si chcú dať ušiť nový „ľudový“ odev.

– Ako sa pamätám na vaše vystúpenia, neboli ste neodeté, – nedalo mi podpichnúť predsedníčku slovenského voleného zboru v Bánhide Annu Mazalinovú. Na najväčšej sociálnej sieti sa totiž prednedávnom objavila informácia, že si zaopatrili nový javiskový odev.

– Mali sme šaty, ale také ledabolé. Opotrebované a už nie pekné, – nedala sa predsedníčka, ktorá je tiež členkou speváckej skupiny v Bánhide i župnej formácie Vérteš – Gereče, keď spievajú spoločne s nadšencami z Tardoša a Síleša. – Túžili sme po sade pekných šiat. Mesto získalo v súbehu peniaze, ktorými mohli disponovať osvetové strediská a v rámci nich sa mohli uchádzať o podporu rôzne skupiny. Tak sme aj my „zabojovali“ o dotácie. Podarilo sa nám dosiahnuť zdroje zo šiestich súbehov a jedným z nich je možnosť dať ušiť nové javiskové šaty pre slovenský spevácky zbor. Teraz boli šaty dokončené.

– To ste si len tak zmysleli na jar, keď nás korona zatvorila medzi štyri steny?

– Nie celkom. Nevedno, kam sa stratili originálne, krásne odevy dávneho súboru. Jeho členovia už všetci poumierali a keď som vyzvedala od dedičov, čo urobili so šatami, tak si nikto nič nepamätal. Pred tromi rokmi sme sa rozhodli, že si musíme dať ušiť nové oblečenie. Raz pozastavili súbeh, asi niekde cestou minuli peniaze, či čo. Na jeseň sme poverili šikovnú krajčírku Moniku Oszkóovú, odborníčku na šitie ľudových krojov, aby sa pustila do práce.

– Je tajomstvo, koľko látky a všeličoho spotrebovala?

– Nemôže to byť tajomstvo, lebo musíme všetko do posledného forintu vyúčtovať. Do 16 sukní a 16 vrškov, môžeme ich nazvať aj pruslíkmi, išlo 85 metrov vínovej látky, 60 metrov čipky, 100 gombíkov, po 5 na každú súpravu a nejaké do rezervy, a ďalšie potrebné podšívky, cverny, a potreby na šitie. Na ušitie sme minuli 384 tisíc forintov. Zástery máme, aj biele, aj čierne. Zato teraz sme dostali veľmi pekné oblečenie na vystúpenie. Kúpili sme aj bielu látku na „grgole“. To sú naše prekrásne čepce. Ešte tie si musíme dať urobiť.

– Kde je 16 žien pokope, tam určite nie je bez konfliktov výber farby. Tvar ste mali daný oddávna. Ako sa vám podarilo dohodnúť sa na jednotnej farbe?

– Ťažko, – zasmiala sa Anna Mazalinová. – Koľko nás bolo, toľko farieb sme preferovali. Mali sme na výber krásny brokát. Bledomodrý, ako biela káva, pudrovoružový, ale aj tmavozelený a vínovočervený. Ruženka Izingová Pružinová sa zastávala tmavej farby, lebo ani jedna z nás nie je mladá. Tmavofialová bola jej obľúbená, lebo jej babička mala takú prenádhernú sukňu. Mne sa páčila ružová. Síce nie sme mladice, ale nie sme ani také staré, aby sme sa obliekali do čiernej. A máme aj čierne zástery. Napokon sme sa dohodli, že to za nás všetky rozhodne vedúca spevokolu Alžbeta Ambrušová Izingová. Za úspešné súbehy ďakujeme Ági Moravčíkovej.

V ďalšom kole sa dostanú na rad muži spevokolu. Chlapom kúpia klobúky a dajú im ušiť nové čierne nohavice. Biele košele majú všetci svoje, z domu.

Erika Trenková

Foto: Károly Jackl