O Barbore Dávidovej ste sa už na našich stránkach mohli čosi dozvedieť. Novohradčanka, ktorá sa do tejto malebnej dedinky presťahovala v roku 1994 z neďalekého Tolmáču, sa aktívne zapája do spoločenského života obce, či už ako veliteľka miestneho štábu civilnej ochrany alebo hasičského zboru.

Po 10 rokoch manželstva sa síce rozviedla, ale rozhodla sa zotrvať v Novohrade. S jej terajším partnerom sa nenudia, žijú čulý život. B. Dávidová sa pôvodne vyučila za čašníčku. V reštaurácii a kaviarni pod hradom pracovala 10 rokov. Rozhodla sa však rozšíriť si svoje vedomosti a dnes je aj odborníčkou na švédsku masáž a na pedikúru, manikúru. Čím očaril Novohrad túto všestrannú osobnosť, že sa rozhodla zotrvať? Ako vníma národnostnú spoločnosť v dedine? Kedy vstúpil do jej života tento neobvyklý koníček? Odpoveď na tieto otázky a možno aj čosi viac sa dozviete z nášho rozhovoru s milou Novohradčankou.

– Mnohí ľudia sa po rozvode snažia zabudnúť na doterajší život zmenou prostredia. Vy ste sa po roku 2004 predsa rozhodli ostať v tejto obci. Prečo?

–Mám veľmi rada tunajšiu spoločnosť, nie nadarmo vykonávam spoločenské úlohy. Velenie miestneho štábu civilnej ochrany som zdedila. Sedem rokov bol veliteľom jeden pán, ktorý vynaložil veľa síl na to, aby jednotka existovala. Vtedy som bola jeho zástupkyňou a často mi vravel, aby som štáb nenechala zaniknúť. Po jeho smrti som pokladala za dôležité pokračovať v začatom. Na čele hasičského zboru stála starostka obce. Pre nezlučiteľnosť sa však jednej funkcie musela vzdať a vedenie zverila mne. Veľmi rada robím v prospech obce a spoločnosti. Našťastie mám veľa mladých pomocníkov, aktívnu a pracovitú skupinku ľudí. Myslím si, že s obyvateľmi pestujeme veľmi dobré vzťahy a veria nám.

– Do slovenského národnostného diania v obci sa tiež aktívne zapájate či už pracovne alebo súkromne. Ako vidíte prácu miestnej slovenskej samosprávy, združení alebo spolkov v obci?

–To, čo za tie desaťročia vytvorila predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy obce Novohrad Tünde Debreceniová Králiková, je nasledovaniahodné. Darí sa jej udržať slovenskú komunitu pokope. Neustále pracuje a vymýšľa projekty. Podobne sa činí každá miestna občianska organizácia. Bývalý starosta trval na tom, aby v obci bolo viac organizácií. Jeho iniciatíva vyšla, ľudia boli z nápadu nadšení, zapojili sa mladí aj starší. Nevznikla žiadna súťaž medzi organizáciami, panuje harmónia. Vzorové akcie sú napríklad Súťaž vo varení alebo Národnostný deň, keď sa všetci zídu a vykonávajú organizačné úlohy ako jeden človek.

– Ako vznikol váš vzťah k ľudovému kroju?

–Bola som členkou tanečnej skupiny v Tolmáči, ktorý je približne 13 kilometrov odtiaľto. Ako mladí sme tancovali a chodievali na oberačkové slávnosti. Páčili sa mi najviac akcie, ktoré spestrili kroje. Potom som túto etapu života nechala bokom. Ku krojom som sa vrátila vtedy, keď som už ako masérka chodila k starším ľuďom domov. Veľa sme sa rozprávali o všetkom možnom, aj o niekdajších zvykoch. Počuté ma oslovilo. V roku 2013 som sa teda rozhodla, že sa pustím do zbierania bábik. Aj predtým som už mala nejaké, tie však boli väčšinou z porcelánu a nemali ľudový odev. Chcela som ich prezliecť. Najprv som na internete začala hľadať niekoho, kto šije šaty na bábiky podľa zákazky, keďže v šití veľmi nevynikám. Takto som našla kontakt na veľmi milú Dejtárčanku. S tetou Magdou som sa veľa rozprávala o minulosti. Ona ma posmelila, aby som krojované bábiky začala zbierať. Nemala som v pláne dať si vyrobiť len nové, ale chcela som zachrániť čo najviac pôvodných bábik. Preto som v Novohrade odkúpila tie, ktoré obyvatelia ešte našli niekde v útrobách skríň. Mnohé deti a vnuci chceli zo zdedeného majetku svojich rodičov bábiky vyhodiť, ja som ich však poprosila, aby mi ich predali.

– Takýto koníček nevyzerá na lacnú záležitosť. Koľko stoja bábiky, koľko ste ich doteraz pozbierali a za 8 rokov koľko krojov sa vám podarilo napodobniť vierohodne?

– Takéto hobby je nákladné. Môžem povedať, že suma za kus je od 5000 do 80000 forintov. Cena závisí od toho, kto za koľko sa odhodlá vzdať sa bábiky. Tie, ktoré si objednávam z Dejtáru, stoja okolo 20 tisíc forintov. Najdrahšiu krojovanú bábiku som odkúpila za 60 tisíc forintov tu, v Novohrade, ale len preto, lebo som vedela, že majiteľ ju vyhodí. Chcela som tomu predísť. Teraz narýchlo neviem presný počet, ale zbierka pozostáva z približne 90 bábik. Menšie uskladňujem doma vo vitrínach. Väčšie, tie 30-70 centimetrové, sú na povale, samozrejme v takej škatuli, ktorá ich chráni pred vlhkosťou, prachom a moľami. Najstaršie bábky zo zbierky sú tzv. chodiace zo 70-tych rokov. Čo sa týka krojov, z národnostných dominuje predovšetkým sedmohradský, väčšinou mám kroje z Novohradu a jeho okolia i zo župy. Keďže naša obec má družobný vzťah s poľskou dedinou Reńska Wieś, plánujem si zabezpečiť aj poľský ľudový kroj. Teraz mám 23 bábik, ktoré ešte nemajú odev.

– Ako ste dostali nápad fotografovať bábiky v rozličných polohách?

– Počas pandémie, keďže aj služby boli zakázané, som sem-tam vyniesla niektoré bábiky na dvor a fotografovala som ich. Poznáte to, niekto sa sústreďuje na rastliny alebo rôzne predmety, ja zase na hračku každého dievčaťa. Raz sa mi v telefóne podarilo zachytiť v pozadí aj hrad. Vtedy ma napadlo, prečo by tieto bábiky nemohli byť pred známymi budovami, či sochami Novohradu. Pomohla mi aj moja 27-ročná dcéra, ktorá robí so svojím prístrojom super fotografie. Chcela som však zachytiť bábiky v každodenných životných situáciách. Keďže tieto fotografie zožali veľký úspech na internete, plánujem v tom pokračovať. S miestnymi vedúcimi samospráv a združení sme rozmýšľali aj nad tým, že keď sa nám podarí urobiť pekné fotografie, môžeme vydať sériu pohľadníc, na ktorých by boli bábiky, či len odpredu v kroji, alebo nainštalované tak, aby vyjadrili niektoré sviatky alebo úkony v každodenných situáciách.

– Takúto prekrásnu zbierku by dozaista obdivovali mnohí, ktorí sa zaujímajú o ľudovú kultúru. Máte nejaké vysnívané ciele alebo plány so zbierkou bábik?

– Aktuálne sa snažím o to, aby niektoré bábiky v miestnom kroji si našli svoje miesto v obnovenej kancelárii Slovenskej národnostnej samosprávy obce Novohrad, aby návštevníkovi mohla predsedníčka ukázať niekdajší novohradský odev. Veľmi by som chcela zriadiť výstavu, ale takú, ktorá by odzrkadľovala náš život. Bábiky by teda napodobňovali rozličné pracovné činnosti alebo stvárňovali by dôležité momenty ľudského bytia. Rozmýšľala som aj nad putovnou výstavou. Istú časť zbierky by sa dalo vystaviť aj niekde inde, trebárs v múzeách, kultúrnych domoch alebo knižniciach. Medzi dlhodobými plánmi mám zriadenie múzea pri hrade, lebo chcem zbierku zachovať pre budúcnosť. Najlepšie by bolo kúpiť pivnicu v hrade a v nej zariadiť Múzeum bábik. Každý rok chodím do Hollókő a odpozerala som, ako sa im tam podarilo vytvoriť bezpečnú miestnosť pre bábiky a ich kroje. Dnes už existujú také skrine, ktoré by ich ochránili pred neželanými vplyvmi. Nie je druhoradá ani poloha budúceho múzea. Musí byť pred očami turistov. Hrad je možné navštíviť z dvoch strán, a ja by som chcela miestnosť, ktorá je čelom k obci, lebo z tejto strany chodia viacerí. Bábiky by aj tu boli nainštalované tak, aby zvečnili moment napríklad narodenia, svadby alebo pohrebu.

Za rozhovor ďakuje Atila Rusnák

Foto: Barbora Dávidová