Vlani na jeseň, v čase, keď sa vonkoncom nedalo vedieť, kedy sa vráti náš život do normálnych koľají, Melinda Csapová Mešnikovová prijala vymenovanie na čelo spoločnosti Čabianski Slováci s. r. o. fungujúcej v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Trúfa si, povedal by človek s povzdychom. – Trúfli ste si? – nedalo mi opýtať sa, keď došlo na predstavenie. – Čo bolo „medovým motúzom“?

– Hľadám výzvy, – odpovedala so smiechom. – Asi to predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku presne vedela, že ja neviem odolať výzvam. A považujem za dôležitý spôsob prístupu, zorný uhol. Ak smerovala vaša otázka k tomu, či som vedela, do čoho idem, tak môžem povedať, že inštitúcia nie je pre mňa neznáma.

Známa inštitúcia v novej pozícii

– Ak dobre viem, pracovali ste v spoločnosti pre správu ciest.

– Pracujem aj dnes. Na čele s. r. o. v Dome slovenskej kultúry pracujem popri hlavnom zamestnaní. Inštitúciu však poznám od svojej mladosti. Musím povedať, že vo svojich šiestich rokoch som sa dostala do slovenskej školy v Békešskej Čabe. Naša rodina sa presťahovala do Čaby z Rumunska. Z malej dedinky, hneď pri hraniciach, z Kisperegu. Práve, keď som mala byť prváčka. Mojou prvou učiteľkou bola Libuše Peštiová a dodnes si pochvaľujem, aké šťastie som mala. Myslím si, že je to dobrá škola. Od prvej chvíle som mala slovenskú komunitu v Békešskej Čabe nesmierne rada. Už vtedy som cítila jej stmeľujúcu silu. Cítila som sa ako v rodine. Je to pre mňa naozaj veľmi dôležité. Vychodila som slovenskú základnú školu a na slovenskom gymnáziu som aj maturovala. Vzápätí potom som študovala na Vysokej škole ekonomickej v Szolnoku financie a s financiami som sa začala zaoberať aj na svojom pracovisku, na Správe ciest. Financie sú mi blízke, preto som po vysokej škole ešte získala aj kvalifikáciu účtovníčky. A doškolila som sa tiež v pracovných záležitostiach a v kvalifikácii odborníka sociálneho poistenia. Pracujem v štátnej rozpočtovej organizácii, ale práve preto, lebo hľadám vždy nové a ďalšie výzvy, zaujímali ma nové informácie v oblasti pracovno-právnych vzťahov a ľudských zdrojov. Pociťovala som, že zmeny na trhu pracovných síl sú veľmi intenzívne. Preto som sa prihlásila na ďalšie štúdium na univerzite v Segedíne. Moji učitelia sú „lovci lebiek“ z podnikateľského sektora, preto sa dozvedám nesmierne pútavé a osožné veci, ktoré určite budem vedieť využiť vo svojej práci, ako aj pre svoj osobný rozvoj. Totiž v štátnej rozpočtovej organizácii sa nestretám s problémom fluktuácie zamestnancov a tým ani otázkami udržania pracovných síl. A teraz práve píšem diplomovku. Mám plnú hlavu možností dotácií pre rodiny. Považujem za dôležité, aby som v práci, alebo vo všetkom, čo robím, dostala zo seba maximum. Práve tak, ako je pre mňa dôležitý pocit spolupatričnosti, súdržnosť a dobré vzťahy medzi ľuďmi. Mala som šťastie v živote, ušlo sa mi veľa dobrých, priateľských vzťahov. Na slovenskú školu vrúcne spomínam. Za to, akí sú Slováci v Békešskej župe silnou komunitou, som veľmi vďačná, a za dobro, ktoré som dostala, sa chcem odvďačiť, odplatiť ho celému slovenskému kolektívu. Nechcem mávať silnými slovami, ale podľa mňa je spoločenská zodpovednosť vážna vec. Treba sa k nej stavať angažovane. Vždy sa snažím o súmernú vyváženosť svojej činnosti. Je to tak aj na pracovisku, aj v Dome slovenskej kultúry, aj v Pávom krúžku v Telekgerendáši, či v rodine. Na jednej strane človek musí podať čo najlepší výkon a pritom zostať človekom. Na to, aby som zostala človekom, potrebujem dobrý pocit, zostať vernou svojim rodinným a národnostným tradíciám, zväzkom voči ľuďom. Ak nie, stratila by som ich a to už by som nebola ja. Nazdávam sa, že potrebujem všetky tieto oblasti. Viem, že niekedy je veľmi ťažké udržať rovnováhu priorít, najmä v takýchto situáciách, keď musím vyhovieť viacerým súrnym povinnostiam naraz.

Nebol medový motúz

– Vráťme sa k pôvodnej otázke. Čo bolo medovým motúzom, čím vás predsedníčka CSSM prilákala do Domu slovenskej kultúry?

– Nebol medový motúz. Nevedela nijaký vyčariť. Dom poznám, môžem povedať, že odpradávna. Do určitej miery som mala prehľad. Počas štúdia na vysokej škole som pracovala, ako napokon vysokoškoláci zvyknú. Po roku 2000 som niekoľko rokov zaskakovala počas letných dovoleniek na recepcii v penzióne Domu slovenskej kultúry. Tam som mala možnosť nahliadnuť do prevádzky zariadenia hotelového typu. Tým, že som v kontakte s kultúrnou zložkou, so Slovenským klubom v Telekgerendáši, podieľam sa na národnostnom dianí, prichádzala som na rôzne podujatia, rokovania, zasadania, aj na regionálnej úrovni. Ako som už povedala, slovenská komunita je súdržná. Nie je úplne malá pospolitosť, ale poznáme sa v meste, i v župe. Vznikli medzi nami vynikajúce priateľské vzťahy aj na národnostnej úrovni. Na druhej strane, keď som sa stala členkou Čabianskej organizácie Slovákov, spoznala som život spolku, aj ľudí v ňom. Keďže doposiaľ bol Dom ako nehnuteľnosť vo vlastníctve ČOS, ktorý založil s. r. o. na prevádzkovanie penziónu, reštaurácie a samotného Domu. Poznala som doterajšieho konateľa s. r. o. Martina Vozára, jeho zamestnancov, Hajnalku Krajčovičovú, aj spoločenské organizácie, ktoré sa v Dome stretajú a majú v ňom sídlo. Prostredníctvom členstva v organizácii som sa stala členkou kontrolného výboru, mala som možnosť vidieť aj do jadra celého fungovania. Nie celkom do hĺbky, musím sa priznať. Ale zrejme som mala možnosť vytvoriť si dojem. Čo mi pani predsedníčka načrtla, ma neprekvapilo, to som vedela. Nové boli pre mňa plány a predsavzatia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku v tejto súvislosti. Je pre mňa dôležité, aby som pracovala v dobrom kolektíve. Neštudovala som gastronómiu, nevyznám sa v normách, výpočte surovín a podobných predpisoch.

– To bude ďalší smer štúdia?

– Budem to potrebovať. Áno. Musím však zároveň dodať, že v súčasnej, veľmi ťažkej dobe, keď je penzión po rekonštrukcii so značnou investíciou a len čo sa mal otvoriť, nastala pandémia. Toto obdobie mohli prežiť, podľa mňa, len tie podniky, ktoré v súčasnej situácii mali určité získané prednosti, z ktorých mohli ťažiť. Výpadok príjmu a pre nedostatok financií strata istého počtu zamestnancov, mali negatívny dopad na ďalší život kolektívu firmy. Odkedy som prevzala zariadenie, sme museli zaviesť opatrenia v súvislosti s koronavírusom. Vďaka tomu, že penzión mohol fungovať pre hostí na služobnej ceste, trojhviezdičková kategória si vyžadovala poskytovať raňajky a večeru, takže reštaurácia s minimálnym počtom personálu varila pre hostí penziónu a aj pre výdaj cez okienko. A, samozrejme, sme využili aj dotácie na záchranu odvetvia. Urobili sme všetko pre to, aby sme si udržali ľudí a mali istý príjem aj v zime, keď sú vyššie náklady, a treba kúriť, aj svietiť. Bolo to ťažké obdobie, musíme vyvodiť ponaučenie, hľadať nové možnosti a byť im otvorení, najmä, čo sa týka reštaurácie.

– Keď hovoríte o nových možnostiach, mám dojem, že myslíte na konkrétnu vec...

– Áno, myslím. Prezradím len toľko, že budeme potrebovať finančné zdroje. A tiež sa pozeráme do budúcnosti s nádejou, že dôjde k uvoľneniu opatrení. Opatrne, ale prichádzajú objednávky na ubytovanie na leto i na jeseň. Hlásia sa individuálni cestujúci, ktorí nepatria do sféry biznisu. Prednosťou je naša terasa, kde môžeme obsluhovať. Medzi zamestnancami je zjavná ochota navzájom sa podržať. To veľmi pomáha celej prevádzke všetkých súčastí Domu slovenskej kultúry. Prichádzajú s novými nápadmi. Je to povzbudzujúce. Naisto chceme zmeniť jedálny lístok, ponuku, aj prostredie, ale zároveň chceme byť verní svojej výnimočnosti. U nás musíme mať v celej župe najlepšie bryndzové halušky, alebo kyseľ aj naďalej. Musím sa priznať, že naozaj je to výzva výziev. Pani predsedníčka dobre vytušila, že ma to bude motivovať. Keď budeme dobrí, celá naša komunita bude bohatšia. To mi dáva silu. Mala som šťastie poznať osobne zakladateľku, vizionárku Domu slovenskej kultúry Annu Ištvánovú. Obdivovala som jej zanietenosť. Je obrovským príkladom na mojej ceste životom. Jej dedičstvo chcem využiť čo najlepšie. Odvďačiť sa tak celej slovenskej komunite.

Podpora rodiny

– Čo vám povedali doma na pocit nutnosti vyhovieť výzve riadiť Dom slovenskej kultúry?

– Dostala som plnú podporu a dôveru svojej rodiny.

– Kto z rodiny bol Slovákom?

– Starý otec z otcovej strany. Bol harmonikár, hudba bola pre neho veľmi dôležitá. Mohli sme byť spolu len krátky čas, príliš skoro zomrel. Nemám naňho veľa spomienok, len také útržky, ale cítim, že sú pre mňa dôležité. Mali sme veľmi dobrý vzťah, nekonečne ma mal rád. Musím však povedať aj to, že rozhovory s manželovým starým tatom boli pre mňa nádherným zážitkom. Jeho milá a neskôr žena, stará mama môjho muža, pochádzala zo slovenskej rodiny, takže mu spievala slovenské pesničky, ktoré mu utkveli v pamäti. To bol taký silný zdroj dobrých pocitov, že to ani vypovedať neviem. Niektoré z piesní som nepoznala, ale mnohé sme spievali v Klube v Telekgerendáši, kam sme sa dostali s mužom ako mladomanželia. Tam sme si kúpili svoj prvý dom, keď sme sa vybrali na spoločnú cestu životom. Veľmi mladí sme sa našli a sme spolu vyše dvadsať rokov. Obaja si myslíme, že musíme byť verní svojmu slovenskému dedičstvu. Nie náhodou chodia obidve naše deti do slovenskej školy.

Erika Trenková

Foto: autorka