Ústav kultúry Slovákov v Maďarsku (ÚKSM) usporiadal Celoštátnu kvalifikačnú prehliadku slovenských folklórnych skupín a tanečných súborov Vo víre tanca prvý raz v roku 2009. Odvtedy každý druhý rok organizuje toto stretnutie.

Od roku 2015 sa o kvalifikáciu môžu uchádzať aj detské tanečné skupiny, ba aj tanečníci ľudového tanca, ktorí tancujú ako sólisti. Vzhľadom na to, že v niektorých súboroch v uplynulom období značne klesol počet aktívnych tanečníkov, ÚKSM umožnil prezentáciu choreografií aj v zníženom počte tanečných párov. Podmienky, ktoré prepísala svetová pandémia koronavírusu a okolnosti s ňou súvisiace, donútili ÚKSM k tomu, aby zvolil novú formu odbornej pomoci. V tomto roku sa okrem súťaže a tanečného „boja“ o kvalifikačné pásma mohli skupiny uchádzať aj o poskytnutie odbornej pomoci bez kvalifikácie. Dokonca organizátori umožnili po prvýkrát v histórii prehliadky Vo víre tanca prihlásiť sa na dve miesta, podľa toho, komu ako boli jednotlivé miesta bližšie. Jedným miestom bol Sarvaš a druhým dejiskom mala byť obec blízko hlavného mesta. Nabádali všetkých záujemcov, aby sa bez ohľadu na to, do akej miery sú pripravení, prihlásili a využili všetky ponúkané možnosti. Samotná prehliadka sa uskutočnila 16. októbra v Sarvaši, na javisku divadla Cervinus Teatrum.

Demokracia je nákladná

– Pôvodne mali byť dva termíny prehliadky. V sobotu 16. októbra v Sarvaši. A druhá? – opýtali sme sa hlavnej organizátorky prehliadky Vo víre tanca, riaditeľky Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Kataríny Király.

– Tohto roku bola situácia usporiadania prehliadky mimoriadne ťažká, lebo pre pandemické opatrenia sme museli dbať aj o to, aby nebolo na jednom mieste príliš veľa ľudí. Zároveň sme zohľadnili aj skutočnosť, že súbory nemali možnosť cvičiť. Veľmi krátka bola doba prípravy. Preto som dala jednotlivým formáciám možnosť prísť na prehliadku okrem Sarvaša, aj na druhý deň v okolí Budapešti, podľa plánov do Maglódu, kde sa nakoniec prehliadku nepodarilo zrealizovať. Chcela som každému vyjsť v ústrety. Bolo dobrou skúsenosťou, že netreba robiť podujatie na dvoch miestach, lebo sú to dvojité náklady a oveľa zložitejšie organizačné postupy. Dvakrát prenájom sály, muzikantom zaplatiť nocľah a ďalšiu cestu, porotu voziť sem a tam, to je veľmi drahé. Demokraciu síce máme, ale nie každý chce využiť ponúkané možnosti. Napokon sme predsa boli s porotou na viacerých miestach, lebo dva súbory z Ečeru – Zelený veniec a Petruška – sa potešili konzultačnej príležitosti s porotou. Nechceli sa kvalifikovať, ale chceli vedieť, čo povedia na ich program odborníci.

– Porotu tvorili odborníci medzinárodného formátu. Kto hodnotil a vyslovil odporúčania pre účastníkov prehliadky?

– V porote boli Péter Lévai, odborný asistent Univerzity tanečného umenia a choreograf Vlastimil Fabišík. Etnomuzikológ, ktorého sme čakali, napokon nemohol prísť, preto sme boli spolu so mnou traja.

– Kto sa kvalifikoval v Sarvaši?

– Nakoniec sa kvalifikovali dva súbory, Tanečný súbor Tešedík zo Sarvaša a Slovenský folklórny súbor Dúha z Malého Kereša. Súbor Dúha získal kvalifikáciu Zlatého pásma a Tanečný súbor Tešedík s Tirpáckymi a Zemplínskymi tancami, s choreografiami Marianny Szilágyiovej Újlakiovej a Zsolta Szilágyiho, získal kvalifikáciu Strieborného pásma. Jeden sólista, Csaba Strassburger, tiež zo Sarvaša, dostal Zlatý rozmarín. Zlatý rozmarín a venček pre dievčatá, ktorý si môžu uviazať na drdol pre nás vyrobila nositeľka ľudovej tradície, majsterka navliekania perličiek Dóra Maczková zo Sarvaša. Veľmi ma potešili tanečníci zo Slovenského folklórneho súboru Dúha z Malého Kereša, ktorí mali určitú dobu útlm. Neukazovali sa, vystupovali len doma. Potom mali výročie vzniku skupiny, preto sa zmobilizovali a niečo urobili a potom zase nič. Pretože nemali odborníka. Teraz sa im podarilo získať Zsolta Kővágóa. Skutočne ma potešilo, že urobili nový výskum. Siahli po archívnom materiáli, hľadali v povodí Dunaja v malokumánskej oblasti, čo by mohli robiť, čo je slovenské, na čo by nepovedali odborníci, že to pochádza z Kalocse. Nie je jednoduché rozoznať v tom dialekte, čo je slovenské a čo je maďarské. Majú obrovské šťastie, že majú naporúdzi ďalšieho odborníka v súbore, tanečnicu, etnografku Eriku Filušovú, ktorá je riaditeľkou Rodného domu Petőfiho a pamätného múzea. Je to fundovaná odborníčka a bolo to vidieť na účesoch, na krojoch, všetko sedelo, všetko bolo tak, ako to má byť. Odborná porota mala pre nich veľmi dobré nápady, ktoré okamžite prijali. Na očiach choreografa bolo vidieť, že už aj rozmýšľa, ako ich pretaviť do programu, ako by sa dali odporúčania ďalej rozvinúť. Vzhľadom na to, že Kultúrny výbor Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku modifikoval smernicu udeľovania Ceny Štefana Lamiho, odborná porota Vo víre tanca sa rozhodla udeľovať kvalifikáciu nie pre súbor ako taký, ale za choreografiu, s ktorou sa súbor prezentoval na prehliadke. Bolo to potrebné aj preto, lebo keď skupina získa kvalifikáciu Zlatého pásma povedzme tento rok a najbližšie príde o pätnásť rokov, jeho zloženie sa bude odlišovať, pravdepodobne v ňom nebudú tancovať tí istí ľudia. Pritom po troch kvalifikáciách Zlatého pásma automaticky dostane súbor Cenu Štefana Lamiho.

Ešte stále sa boja naše skupiny zúčastniť kvalifikácie. Hoci mi to budú zazlievať, ale musím konštatovať, že len tie umelecké skupiny v Maďarsku majú budúcnosť, ktoré majú dorast. Hlavne ak ten dorast je vedení v rámci nejakého organizačného systému, čiže je pri doraste nejaká umelecká škola. Je určité učivo, ktoré je pre nich povinné, môže to byť nejaký folklórny dialekt, buď sú to zemplínske tance alebo dolnozemské slovenské tance, ale musia si osvojiť nejaké učivo, z ktorého potom zložia aj skúšku. Ako je to v rámci systému umeleckých škôl. Napríklad v Sarvaši, kde sa deti pripravujú v rámci Detskej skupiny Sköcök (v preklade chalani) pri Základnej umeleckej škole Kálmána Chována.

Chýba odborné vedenie

– Musím sa priznať, že chytajú ma mrákoty z toho, keď v Slovákmi obývanom meste alebo obci sa folkloristi zo Sedmohradska tvária akoby jedine sedmohradské maďarské ľudové umenie bolo hodnotným prínosom... Podľa mňa je tento prístup necitlivý a tváriť sa, že je sedmohradský folklór prvotný v tanečnej kultúre v Maďarsku a všetci ostatní prišli až potom, je ako tvrdiť, že príslušníci jedného alebo druhého národa sú menej hodnotní. Práve niekto z menšinového prostredia sa ide vyvyšovať nad nejakú inú národnosť! Poturčenec horší od Turka, hovorilo sa kedysi.

– Áno, existujú také prípady, ale opačný tiež. Z menšinového prostredia prišli aj Pálovci, z Ukrajiny sa dostali do Pišpeku a urobili tam zázraky. Vychovali niekoľko generácií hudobníkov, teraz vyhráva už snáď štvrtá ľudová hudba. Vychovali tanečníkov, spevákov, čo je vynikajúci pozitívny príklad. Popri tom musíme povedať, že naše súbory ešte stále nie všade majú odborné vedenie. Tam, kde máme nejakého cudzieho človeka, buď je to Maďar, ktorý tlačí maďarskú kultúru a rozcvičku robia na sedmohradskú melódiu, alebo folklórnu skupinu vedie niekto, kto voľakedy, za mladi tancoval alebo spieval v súbore a nestará sa o to, aby odborne rástol, predbehol svoj súbor. Najčastejšie žiadnu kvalifikáciu, či vzdelanie tohto druhu nemajú. Priznám sa, že keď ma niekto vyzve zo Slovenska alebo aj z Maďarska, aby som odporučila formáciu interpretujúcu slovenský folklór z Maďarska na patrične vysokej úrovni, aby obstáli na festivale, tak viem navrhnúť tri či štyri skupiny.

– V Malej Tarči sa na festivale Tulipán ukázalo niekoľko sľubných párov, ktoré sa na maďarských kvalifikačných prehliadkach úspešne predstavili s malotarčianskymi slovenskými tancami.

– V Malej Tarči precitajú a prišli na to, že s deťmi by mali robiť aj program, ktorý je slovenským dedičstvom Malej Tarče. Deti sú zväčša maďarskej národnosti, ale vedia aspoň to, že kedysi v Tarči žili Slováci. Žiaľ, do doškoľovacieho programu Ústavu tiež vstúpila pandémia. Posledné semináre, ktoré sme robili pre učiteľky materských škôl a pedagógov prvého stupňa základných škôl boli obľúbené. Ľudia boli oduševnení. Stále často vedú súbory nekvalifikovaní ľudia, ktorí o sebe tvrdia, že sú choreografi a učitelia tanca a nemajú ani základy z pedagogiky, či umeleckého tanečného odboru. Bez pripravenosti sa nedá dlhodobo udržať na žiaducej umeleckej úrovni. Dúfam, že sa raz prebudím zo zlého sna a nové generácie nás prekvapia oživením domácej slovenskej tradičnej tanečnej kultúry.

E. Trenková

Foto: archív ĽN, Péter Pálfi, Norbert Farkas, KK