Miestnohistorický klub Osvetového strediska Csili v spolupráci so Slovenskou samosprávou XX. obvodu Budapešti – Pesterzsébetu začiatkom februára usporiadali prednášku amatérskeho bádateľa rodokmeňov z Pilíšskej Čaby Štefana Kochňáka s názvom O minulosti Slovákov v Pesterzsébete.

O podujatie bol veľký záujem. Jeho moderátor a organizátor OS Csili Imre Czúni medzi prítomnými vo Vízváriho sieni inštitúcie pozdravil okrem predsedníčky miestneho voleného zboru Alžbety Árgyelánovej i predsedníčku Slovenskej samosprávy XVII. obvodu hlavného mesta Rozáliu Papovú Polereczkú či podpredsedu Slovenskej samosprávy Budapešti Pavla Beňa.

„Moji rodičia boli obaja Slováci a počas výskumu svojho rodokmeňa som si obľúbil túto činnosť,“ začal svoju prednášku poslanec Slovenskej samosprávy v Pilíšskej Čabe Š. Kochňák. „Odvtedy som strávil veľa času v archívoch bádaním dejín pilíšskych Slovákov.“ Autor dvoch kníh (o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom v r. 1946-49, resp. o dejinách Slovákov v Pilíšskej Čabe – pozn. red.) sa na požiadanie slovenskej samosprávy XX. obvodu Budapešti pustil do bádania minulosti Slovákov mestskej časti. Mal hendikep, keďže nepochádza z Pesterzsébetu a v miestnych archívoch nenašiel veľa zápisov o miestnych Slovákoch, preto sa opieral v prvom rade o svoje skúsenosti, o bohatý archív svojej štvrťstoročnej bádateľskej práce, rôzne rodné listy, matriky sobášov i úmrtí, ako aj o cirkevné a vojenské zoznamy. Prvé slová bádateľa po pandémiou sťaženej ročnej práci boli: „Bol to ťažký pôrod“. Ťažký, ale vydarený, a tak sa obecenstvo v OS Csili mohlo zúčastniť takmer polhodinového cestovania v čase, do minulosti Slovákov Pesterzsébetu.

Pri vzniku obce zohrávali národnosti – medzi nimi aj Slováci – významnú úlohu. Podnikatelia, ktorí v roku 1870 kúpili statky grófa Antona Grasalkoviča, rozdelili jeho územie na stavebné pozemky pre približne 200 obyvateľov. Postupne tu vyrástli ich obytné domy i okolité fabriky, v ktorých pracovali. V nádeji lepších životných podmienok sem prichádzali osadníci najmä z chudobnejších oblastí rakúsko-uhorskej monarchie – dobové dokumenty spomínajú medzi nimi aj „Horniaky“, teda územie dnešného Slovenska. Na základe Kochňákovho výskumu sa do vtedajšej Alžbetinej Vsi (Erzsébetfalu) presídlili Slováci najmä z Trenčianskej a Nitrianskej stolice, z Oravy a zo Spiša, ale svoje zastúpenie mali aj Šariš, Liptov, Zemplín či Prešporok. Ťažkosti pri bádaní robilo, že všetkých presídlencov, ktorí prišli z územia vtedajšieho Uhorska, z politických dôvodov evidovali ako Maďarov, a teda neuvádzajú ich národnosť. Tento fakt značne sťažil rozoznať slovenských prisťahovalcov od českých či moravských, ktorí tiež mali svoje značné zastúpenie.

Prvý dokumentovaný pôrod dieťaťa slovenskej rodiny na tomto území, menovite dcéry Jozefa Kišika a Anny Čičmancovej – Zuzany Kišikovej sa datuje na rok 1869. Ich rodina prišla z Nitrianskej stolice a aj krstní rodičia malej Zuzany boli Slováci: Anton Lisák a Mária Kottirová. Prvé slovenské dieťa narodené v samotnej Alžbetinej Vsi bolo v roku 1873 Katarína Križáková rodičov Ondreja Križáka a Julianny Žaližákovej. Prvé miestne manželstvo v roku 1879 uzavreli Pavol Kováč Čerňanský z Korytného (Nitrianska stolica) a Józsefa Takácsová z Fejérskej župy. Prvé úmrtie Slováka sa dostalo do matriky pomerne neskoro, lebo matriky úmrtí začali evidovať až v neskoršom období. V roku 1892 ako 66-ročný zomrel Jozef Statečný pochádzajúci z Trnavy.

Spočiatku sa tu usadzovali nádenníci, želiari, služobníci a pracovníci v továrňach, neskôr aj remeselníci a inteligencia. Prevažnú väčšinu obyvateľstva však tvorili priemyselní robotníci. Niekoľko typických slovenských priezvisk z tohto obdobia, na ktoré Š. Kochňák vo svojom výskume narazil: Giláň, Michálek, Kozár, Zatlacký, Adamec, Holúbek, Paulik... Fakt, že títo Slováci patrili k rôznym náboženským konfesiám – boli medzi nimi katolíci, evanjelici i reformovaní – a prišli z rôznych kútov krajiny, výrazne ovplyvnil ich spoločenský a spolkový život. Š. Kochňák počas svojho výskumu nenatrafil na údaj, ktorý by svedčil o existencii vyslovene slovenského spolku, preto sa dá len predpokladať, že bol medzi nimi nejaký kontakt.

Znaky silnejúcej maďarizácie v Uhorsku i v Budapešti sa v Alžbetinej Vsi v tejto dobe ešte v dôsledku intenzívneho prisťahovalectva ešte neprejavovali, nepretržite totiž rástol počet zástupcov dvoch najväčších národností: nemeckej a slovenskej. V rokoch 1880 – 1930 počet obyvateľov obce prudko vzrástol, a hoci rástol aj počet Slovákov, ich percentuálny pomer klesal. V roku 1880 žilo v obci 160 až 180 Slovákov (16 až 18 % z celkového počtu obyvateľov), v roku 1890 ich už bolo 430 (9 %), na prelome tisícročí 477 (3 %) a v roku 1930 žilo v obci 506 Slovákov, ktorí ale tvorili už iba 0,8 % z celkového počtu obyvateľov. Po tomto období počet Slovákov začal klesať, čo bolo zrejme následkom maďarizácie aj prostredníctvom nariadení, ktoré napr. neumožnili, aby štátne spoločnosti, ako pošta, železnice alebo dopravné podniky, zamestnávali občanov s nemaďarským priezviskom. Stratou slovenského priezviska Slováci začali strácať aj svoju slovenskú identitu.

Prisťahovalci si nie vždy našli zamestnanie, a tak sa neraz dostali do sporu so zákonom. V rôznych policajných zápiskoch tak tiež nachádzame mená slovenských prisťahovalcov. Po roku 1910 prichádza čoraz viac remeselníkov, medzi nimi napr. obuvník Ján Mrovčák, krajčír Ján Borák, mechanik Ignác Dvořák, strojný zámočník Ján Páleník, garbiar Pavol Adamec, ako aj prvý Slovák z Békešskej Čaby, murár Pavol Ružička. Ako všade inde, aj v Alžbetinej Vsi si vyžiadala svoje obete prvá svetová vojna. Na zozname obetí na ruskom fronte nachádzame napr. Slovákov Leopolda Vaverku, Jozefa Kuboviča či Jozefa Vlasáka. Zaujímavosťou je, že v roku 1909 sa zo slovenskej Nány prisťahovala do obce so svojimi rodičmi Anna Ratková, tkáčka, odborová predáčka, neskôr ministerka sociálnych vecí a zdravotníctva.

Š. Kochňák počnúc rokom 1920 skúmal aj koncoročné zoznamy gymnazistov, medzi ktorými našiel viacerých s evidovaným materinským jazykom slovenským: napr. Jozefa Meliša, Ladislava Dobrovského, Jána Plachého, Štefana Horníčka, Ladislava Polečeka, Petra Drobného či Ladislava Zaťka. Začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia sa zosilnil trend pomaďarčovania priezvisk, a tak Vojček sa stal Várszegim alebo Zoščák Zoltánom.

V rôznych matrikách nachádzame stopy ďalších Slovákov, ktorí sa do Pesterzsébetu prisťahovali z rôznych kútov Maďarska aj po rozpade Uhorska, v priebehu 20. storočia. Takými sú napr. Ján Vrbovský z Medešu, Michal Vrbovský zo Šalgótarjánu, Mária Osušeková z Héregu, František Jančík z Tokodu alebo Michal Karkuš zo Slovenského Komlóša. Mnoho občanov so slovenskými koreňmi sa prisťahovalo do Pesterzsébetu aj z neďalekého Dabašu-Šáre, v súčasnosti však už málokto má podrobnejšie vedomosti o svojich slovenských predkoch.

Tento trend môže zmierniť fakt, že v mestskej časti od roku 2010 pôsobí Slovenská národnostná samospráva, ktorá sa snaží zachovať miestnu slovenskosť prostredníctvom pravidelných programov, akými sú napr. stretnutia s literátmi, výstavy alebo prednášky, akou bola aj prednáška Štefana Kochňáka o minulosti Slovákov v Pesterzsébete.

(zp)

Foto: Mihály Harangi

Prednášku Štefana Kochňáka si môžete pozrieť TU.