Pred piatimi rokmi vznikol v Gyöngyösi nápad predstaviť tradičné, folklórne oblečenie, ktoré si odievali nevesty jednotlivých regiónov kedysi. Nápad podnietili informácie o nádherných šatách, ktoré si obliekali mladuchy v dobe, keď ešte nosili ľudový kroj. Odvtedy je toto podujatie jedným z najvýznamnejších slávnostných chvíľ leta, na ktorom sa predvádzajú za nevestu oblečené dievčiny a mladé ženy z Maďarska i rôznych kútov sveta.

Tohto roku sa v rámci Medzinárodného folklórneho festivalu Gyöngyike (Perlička) na Hlavnom námestí mesta Gyöngyös na úpätí Matry v prvú augustovú nedeľu prechádzalo 35 neviest poobliekaných do úchvatných krojov. Vyhrával im k tomu muzikant Béla Szerényi.

Medzi tieto mladé dámy oblečené ako vo svoj „najväčší“ deň, dostali pozvanie aj tri „mladuchy“ z Čemera. Preto tri, lebo v priebehu minulého storočia sa tradičné odievanie odlišovalo.

Na začiatku storočia sa stretáme s čemerskou nevestou oblečenou do tmavého. Dĺžka sukne je typicky pod kolená. Spodničky sú biele, naškrobené. Materiál vrchnej časti odevu je z hodvábneho brokátu tmavej farby. Vrchnú sukňu pokrýva „šlingľovaná“ biela zásterka, ktorá je lemovaná šitou výšivkou s prevlečenou stužkou. Samozrejme, nákrčný ručník je neodmysliteľnou súčasťou kroja, veď prikrýval hruď. Svadby sa väčšinou konali v zime, preto má nevesta obuté čižmy. Vienok nevesty sa ani dobou veľmi nemenil. Len keď sa začal nosiť závoj, sa zmenil spôsob nosenia. Mladucha mala v rukách jabĺčko, do ktorého zapichli rozmarínový konárik, jeho dĺžka sa zhodovala s dĺžkou zástery. Na krku mala nevesta sklenené koráliky, či ako im na Čemeri hovoria, „perle“.

Začiatkom štyridsiatych rokov sa nevestin kroj zosvetlil, ba aj sukňu skrátili tesne pod kolená. „Šata“, po novom zásterka, je ešte bohatšie zdobená, vyšívaná, obrúbená. Zvýšil sa aj počet spodných sukní. Dokonca mladucha mohla mať až desať podsukní. Prezrádzala sa tým majetnosť tej-ktorej nevesty. Začal sa nosiť závoj, ktorý bol tiež okrášlený bohato vyšívanými stužkami. Na svadobné šaty tradične vyberali belasý alebo ružový brokát. Ručník na krk prikrývajúci hruď sa bezpodmienečne nosí spolu s perlami.

Tretia čemerská nevesta reprezentovala typické tradičné ľudové oblečenie mladuchy z druhej polovice 20. storočia. Dĺžka sukne bola po kolená a ušitá z nádherne vyšívaného hodvábneho brokátu zväčša bielej farby s ružovými púčkami vyšívanými belasou a zelenou, alebo zelenou a ružovou niťou. Za pekného počasia vizitku s dlhými rukávmi vymenili za „pergálovô oplecko“, ktoré malo na rukávoch navlečenú a uviazanú vyšívanú stužku. Šatka na krk bola súčasťou slávnostného oblečenia a tiež bola vo farbe sukne. Objavili sa aj vyšívané topánky so sponou. Za nevesty sa obliekli očarujúce členky čemerského folklórneho spolku Furmička Orsolya Szűcsová, Enikő Horváthová a Monika Medveová. Hoci odkedy sú dievčatá aktívnou súčasťou chýrnej folklórnej skupiny, presne vedia, čo sa ako nosí, rady sa spoľahnú na odbornú pomoc a starostlivosť vedúcej formácie a predsedníčky Slovenskej národnostnej samosprávy v Čemeri Alžbety Szabovej. Výdatne im pomáhala aj teta Marika Horváthová Szántóová, ktorá sa o dobrý stav starodávnych originálnych čemerských krojov aj priebežne stará. Dievčatám asistoval Endre Firtkó.

Okrem toho, aby mladuchy vyzerali naozaj úchvatne, sa Alžbeta Szabová postarala aj o sprievodnú slovnú prezentáciu čemerských krojovaných neviest. Aby obecenstvo vedelo, koho vidí a prečo je odev taký jedinečný.

Fanni Takácsová/Kru

Foto: Kornel Papp, Tamás Erbeszkorn, FS Furmička