Asi je len málo čitateľov nášho týždenníka, ktorí nikdy nenavštívili slovenský oblastný dom v Békešskej Čabe. Menej známe je však to, že táto budova už 50 rokov predstavuje kus histórie čabianskych Slovákov. Návštevníci tohoto vzácneho národopisného múzea môžu prostredníctvom exponátov nahliadnuť do každodenného života niekdajšej stredne zámožnej roľníckej rodiny. V tomto článku sa pokúsime priblížiť niektoré menej známe detaily z minulosti oblastného domu a tým si vhodne pripomenúť toto významné výročie.

Ale poďme v chronologickom poradí. Prvou zastávkou na našej imaginárnej ceste časom je začiatok 19. storočia, keď si budovu dal postaviť Ondrej Csankó. V úradnej mape mesta z roku 1818 je ešte uvedená s pôvodným pôdorysom. Neskôr však v dôsledku korekcie ulíc prednú časť domu „odrezali“. Súčasnú tornácovú (gánkovú) sedliacko-klasickú formu získal dom – podľa nápisu na priečelí – v roku 1865. V Békešskej Čabe sa tento stavebný štýl začal šíriť v 60. rokoch 19. storočia predovšetkým v kruhu zámožných gazdov.

Kľúčovú úlohu pri výstavbe mesta a jeho dnešnej tváre zohral vtedajší hlavný inžinier Ernest Straka. Ako prvý krok vypracoval Stawobnie pravidlá mesta B.– Čaby, ktoré prijala vtedajšia stavebná komisia roku 1866. Pravidlá sú napísané dvojjazyčne, po maďarsky a po slovensky. Autor v diele uvádza nasledujúce opatrenie: „Strany podoby domow neurčuje sa síce isté prawidlo, aby sa tím niečí wkus neobmezoval: mezitím ale predca úloha stawobniho wýboru bude, aj na toto obrátiť swoje zrení, a lid wiesť k tomu, aby svoje stawby wkusně stawäl. Poznamenáwá sa, že sa ten obyčaj, z trnácom napredok domy stavät, který ešte z dávnejšich časow pochodí, zabrání; tak aj stawby s predký na tak rečený čonkaroh a s troma drewenima stlpý nie mnoho wkusu ukazujú. Krajšie a cíli primeranejšie sú prúčelia troma múraníma stlpý.“

Z citovaného textu vyplýva, že po tomto opatrení sa na výstavbu takéhoto typu domov už nepozeralo priaznivo, preto tento objekt môže byť jedným z posledných domov postavených v tomto štýle. Budova sa využívala ako obytný dom až do 70. rokov 20. storočia. Potomkovia jeho posledných obyvateľov sa do múzea aj v súčasnosti radi vracajú.

Interiér budovy má dobrodružnejšiu históriu. Písal sa rok 1931, keď evanjelický farár z Viníc Ladislav Linder zorganizoval v Múzeu Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe veľmi úspešnú etnografickú výstavu, na ktorej predstavil slovenské ľudové kroje, interiéry čabianskych, sarvašských, berínskych a komlóšskych izieb. L. Linder zároveň rád pracoval s mládežou a skúmal čabianske melódie evanjelických cirkevných piesní. V cirkevnej škole zriadil sálu pre predstavenia, viedol spevácky zbor a písal aj krátke divadelné hry. Samozrejme, v slovenčine. Popri práci v cirkevnom zbore sa venoval aj etnografii.

Z Čabianskeho kalendára na rok 1932 sa môžeme dozvedieť, čo viedlo Lindera k tomu, aby zostavil tzv. „Národnú umelú výstavu v Békéščabe“. Ako sme už spomenuli, Linder bol rád medzi ľuďmi a rád skúmal minulosť mesta. Raz dostal od jednej ženy starý stolec. Zapáčil sa mu a kúpil k nemu druhý. Onedlho sa jeho malá zbierka obohatila o „kvetavý rámik“ (kvetovanú nástennú poličku) s taniermi. Vtedy si zaumienil, že v zborovej sieni vo Viniciach zriadi jednu sedliacku izbu. Podelil sa s miestnymi obyvateľmi o svoj nápad a chvála ich nadšenosti o mesiac bola izba hotová. Potom nahovoril jedného svojho priateľa, aby spolu usporiadali výstavu. Najprv zbierali starodávne predmety len v Čabe. Zbierka bola úspešná, ale im to nestačilo. Spolu s členkami Evanjelického dievčenského spolku sa vybrali aj do neďalekých obcí, do Slovenského Komlóša, Békéša, Dobozu a Poľného Berinčoku. Keď po šesťmesačnom zbieraní začali nosiť starodávne predmety na výstavu, vysvitlo, že sa nazbieralo také množstvo krásnych vecí, o čom sa ani im, ani nikomu inému nesnívalo. Prišli ich obdivovať mnohí ľudia aj z iných krajín a čudovali sa, kde sa našli také krásne vyrezávané lavičky, stoly a pekne zdobené taniere. Zase sa dokázalo, aký šikovný je náš čabiansky národ.

Na Turíce slávnostne otvorili výstavu a táto udalosť sa zapísala do dejín Viníc. Okolo 80 dievčat, väčšinou Čabianok a Komlóšaniek, si oblieklo na túto príležitosť starodávne čabianske ľudové kroje a tak sa vybralo do viničského kostola. L. Linder takto spomínal na túto udalosť: „Keď videli sme tento barvistý húf, ako padol na svoje kolená k modlenu pred oltárom Božím, duša naša sa naplnila svätou nábožnosťou. Hľadiac na tento utešený kroj, tak sme cítili, ako by pobožnosť naša vrúcnejšia bola ako inokedy. [...] Po kostole sme išli na výstavu. Ako sme šli na ceste, aj dvaráz sme počuli od ľudí: Ej, veru, vtedy boli šťastné časy, keď ľudia takéto háby nosili!“ Mohli by sme pokračovať v citovaní krásnych spomienok, ale odporúčam vám, milí čitatelia, aby ste si prečítali celý článok v Čabianskom kalendári na rok 1932. Na druhej strane ak siahneme trochu hlbšie do udalostí tej doby, odhalíme, žiaľ, aj šovinizmus Horthyho režimu. V spisoch maďarskej štátnej bezpečnosti sme narazili na tajnú správu o údajne „nebezpečnom stretnutí Tótov“. Z dokumentu vyplýva, že sprievod v národnom kroji od kostola vo Viniciach k múzeu vyvolal u miestnych maďarských špiónov a informátorov pocit, že naši Slováci pripravujú demonštráciu. Našťastie nedošlo k žiadnym potýčkam, výstavu slávnostne otvorili v prítomnosti nadšených návštevníkov. Po jej skončení niektoré predmety darovali Múzeu M. Munkácsyho.

V 60. a 70. rokoch 20. storočia sa v Maďarsku rozbehlo hnutie za záchranu ľudovej kultúry, ktorého cieľom bolo ukázať občanom minulosť ich obce či mesta, ktorá bola do istej miery ešte prítomná v ich živote. Neskôr toto hnutie nadobudlo celoštátny rámec a kultúrne spolky po celom Maďarsku začali zbierať artefakty ľudového umenia, ktoré sa snažili umiestniť v ich autentickom prostredí. Tak vznikli takzvané oblastné domy. V roku 1972 sa zrodili takéto národopisné múzeá v Békešskej Čabe a v Slovenskom Komlóši, v roku 1975 v Sarvaši a o dva roky neskôr v Malom Kereši. Tieto zbierky však nemali patróna, ktorý by ich zoskupoval. Až Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, ktorý založil Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku roku 1990 a ktorý ustanovil za jeho sídlo Békešskú Čabu, sa nimi začal cielene zaoberať. Čabiansky slovenský oblastný dom sa nachádza na Garayho ulici (do roku 1910 Görbe – Krivá ulica). Budovu kúpilo mesto v roku 1971, aby tam zriadilo národopisné múzeum. Od roku 2001 je majiteľom a prevádzkovateľom oblastného domu Slovenská samospráva župného mesta Békešská Čaba. Možno nepreháňame, ak povieme, že tento rok je významným medzníkom v živote múzea. Bývalý predseda békeščabianskej slovenskej samosprávy, nebohý Juraj Ando, rovnako ako naši predkovia v celej našej histórii, vymyslel niečo nové v pravom čabianskom štýle. Inicioval vybudovanie niečoho, čo smerovalo do budúcnosti. Na dvore oblastného domu sa nachádzala dielňa na výrobu modrotlače, ktorú zbúrali a na jej mieste postavili budovu vhodnú na usporadúvanie rôznych podujatí. Tak vznikla Áchimova sieň, ktorá dodnes združuje čabianskych Slovákov, poskytuje slovenským zborom a spolkom mesta priestor a možnosti na organizovanie ich spoločenského života.

Konečne sa dostávame k 10. rokom tohto storočia, keď sa rozbehlo obdobie obnovy. V roku 2018 sa slovenská samospráva rozhodla postupne obnovovať a rozširovať obsah činnosti slovenského oblastného domu a s ním spojenej Áchimovej siene. Roku 2019 sieň zrekonštruovali vďaka prostriedkom získaným v 8 rôznych súbehoch s rozpočtom takmer 38 miliónov forintov. Slovenská komunita v Békešskej Čabe sa neustále usiluje o obnovu, vytváranie platformy pre tvorivú prácu. Veľký dôraz kladie na spoluprácu s mladými ľuďmi. K tomu však nestačí iba zabezpečiť priestory, preto začala vydávať informačné brožúrky a knihy. Môžeme povedať, že slovenský komplex na Garayho ulici sa stal centrom čabianskej mládeže a intelektuálnou dielňou mladých Slovákov. A čo nás čaká v budúcnosti? Nikto nevie, ale môžeme si byť istí, že náš milovaný Čabiansky slovenský oblastný dom bude slúžiť miestnej Slovači aj nasledujúcich 50 rokov.

Bence Püski-Liker

Foto: autor

NEMZ-E-22-0057