Na Fóre Slovákov Békešskej župy, ktoré sa konalo 17. marca v Čorváši, odovzdali aj ocenenia Slovenskej samosprávy Békešskej župy.

Držiteľmi vyznamenania Za Slovákov Békešskej župy sa tento rok stali dlhoročná pracovníčka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Alžbeta Liptáková a predseda Slovenskej samosprávy v Čabasabadi Matej Kešjár. Pri tejto príležitosti nám poskytli rozhovor.

Alžbeta Liptáková: „Bola som dojatá až k slzám“

– Celý váš život bol obklopený slovenskou kultúrou, láskou a odovzdávaním slovenských hodnôt. Odkiaľ to všetko pochádza?

– Slovenka bola jedna moja stará mama, ktorá, žiaľ, zomrela veľmi mladá, a slovenské korene mali aj starí rodičia (Hankó, Molnár, Lipták boli moji predkovia). Ako dieťa som sa po slovensky naučila len trochu od babky, ale slovenské väzby ma sprevádzali aj neskôr. Keď boli moje deti v školskom veku, uvažovala som o tom, že ich zapíšem do slovenskej školy, aby si precvičili jazyk svojich predkov. Aj ja som sa čoraz viac zdokonaľovala v slovenčine, moje jazykové znalosti nie sú síce dokonalé, ale ako sa hovorí, nepredali by ma.

– Takže slovenské korene sú tu. Ako ste potom zostali v kontakte so slovenským svetom?

– Keď moje deti ukončili štúdium na slovenskej škole, išla som tam pracovať a riaditeľka školy Edita Pečeňová mi ponúkla miesto vrátničky. O mnoho rokov neskôr som odtiaľ odišla do dôchodku. Medzitým ma v roku 2000 oslovila jedna zo zakladateliek a dlhoročná predsedníčka Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS) Anna Ištvánová, ktorá, žiaľ v roku 2014 vo veku 58 rokov zomrela, s myšlienkou zorganizovať v Dome slovenskej kultúry výšivkársky krúžok. V tom čase som už dva roky navštevovala Slovenský spevácky zbor Čabianska ružička a ocitla som sa vo veľmi dobrej spoločnosti. Spev a členovia Ružičky mi pomohli aj pri zdokonaľovaní sa v slovenskom jazyku a v priebehu rokov som s nimi mohla cestovať po Slovensku a vystupovať na mnohých miestach. Nakoniec sme v roku 2000 s Annou Ištvánovou a niekoľkými učiteľmi zo slovenskej školy založili výšivkársky krúžok Rozmarín. Naším hlavným cieľom bolo odhaľovať motívy výšiviek Békešskej župy, ktoré v tom čase u nás neboli veľmi známe. Dnes sme v štádiu, keď sa tieto výšivky dostali do župnej klenotnice, z čoho máme veľkú radosť. Pracovali sme aj na výšivkách z rôznych slovenských krajov.

– Po odchode do dôchodku ste sa ešte viac venovali spoločenskej práci. V ktorých oblastiach?

– V roku 2010 mi zomrel manžel, čo bolo pre mňa veľmi bolestné a ťažko som sa s tým vyrovnávala. Ale potom ma A. Ištvánová a teta Eržika (Alžbeta Ančinová), ktorá bola vedúcou Slovenského klubu (zomrela v roku 2016 vo veku 83 rokov), podporili duchovne a pomohli mi aj finančne tým, že ma pozvali za recepčnú Slovenského penziónu v Dome slovenskej kultúry. Neskôr, keď zomreli, som cítila, že je mojou povinnosťou pomôcť Hajnalke Krajčovičovej, ktorá zostala sama s bremenom Penziónu a Domu, a tak som zostala. Medzitým som absolvovala dvojročnú školu a stala som sa organizátorkou podujatí a kurátorkou výstav. Ako dôchodkyňa som sa zoznámila so Slovenským klubom seniorov ČOS, ktorý vtedy viedol Július Tőkés, ktorý, žiaľ, tiež už nie je medzi nami, a neskôr Pavel Tyirják, až som bola zvolená za vedúcu klubu ja. Keď som ho prevzala, mali sme menej ako 20 členov, teraz nás je 117. S nárastom počtu členov sa zvýšila aj pracovná záťaž, preto som sa rozhodla ukončiť svoju činnosť v speváckom zbore, prácu na recepcii a v poslednom čase aj v krúžku Rozmarín, čo bolo pre mňa dohromady priveľa. Tento rok sme sa tiež rozhodli rozdeliť tento veľký klub na skupiny, existuje napríklad skupina, ktorá sa sústreďuje na gastronómiu. Ak dostanem požiadavku tohto druhu, poviem to vedúcemu a ten zmobilizuje členov. Samostatne je človek, čo robí herne, kto organizuje výlety v Maďarsku, a ja organizujem výlety do zahraničia.

– Aký to bol pocit, keď vašu prácu ocenili?

– Keď ma o tom informovala predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Judita Krajcsoviczová, musím sa priznať, že som sa nezmohla na slovo, bola som dojatá až k slzám. Bola som veľmi šťastná, že môžem pracovať, nikdy by mi nenapadlo, že za to dostanem nejaké vyznamenanie. Nakoniec som 17. marca na krásnej slávnosti v Čorváši dostala toto ocenenie, za ktoré som veľmi vďačná. Navyše mi po jeho prevzatí prišlo zablahoželať veľa ľudí, čo ma zahrialo pri srdci a dodalo mi silu pokračovať.

– Ďakujem pekne za rozhovor a želám Vám ešte veľa síl do ďalšej práce!

Matej Kešjár: „Považujem za dôležité hľadať a uchovávať hodnoty minulosti Čabasabadi“

– Bolo ťažké dohodnúť si stretnutie, pretože ste veľmi zaneprázdnený...

– Moje všedné dni v Čabasabadi sa vyznačujú verejnou a komunitnou prácou. Myslím si, že je to jedna z najlepších aktivít v mojom živote, pretože práve vďaka nej sa mi podarilo v roku 1993, keď sa Čabasabadi stalo samostatnou obcou, vtedy v ťažkej finančnej situácii, nasmerovať ju na cestu rozvoja a na tejto ceste pomáham dedine dodnes. Samozrejme, že dosiahnuté výsledky nie sú len mojou zásluhou, ale zásluhou všetkých, ktorí sa na týchto aktivitách podieľali, a mojou úlohou – okrem toho, že som bol účastníkom – je, že som mohol byť jedným zo sprievodcov a lídrov tohto procesu.

Súčasťou tejto verejnej činnosti bola aj transformácia IX. obvodu Békešskej Čaby na samostatnú obec a organizácia jej fungovania. Má to veľký význam a je to veľká výzva, pretože Čabasabadi je jedinou novou obcou v Békešskej župe, ktorá do čias prevratu nebola samostatnou dedinou, takže v tomto smere neboli žiadne skúsenosti.

– Aké sú vaše plány do budúcnosti?

– Ako dôchodca chcem byť takým dôchodcom, akých som mal okolo seba, keď som začínal svoju kariéru vo verejnom živote. Staršia generácia – dôchodcovia – mi dávali užitočné rady a pomáhali mi v práci. Teraz mám možnosť robiť to, čo ma teší, a vidím, že to potrebujú a očakávajú aj dnešní mladí ľudia.

S pribúdajúcim vekom ľudia zohrávajú menšiu úlohu vo verejných a spoločenských aktivitách – čo je pre mňa prirodzené, keďže budúcnosť patrí mladej generácii – a je viac času na spomínanie a triedenie starých spomienok. Preto považujem za dôležité hľadať a uchovávať hodnoty minulosti Čabasabadi. Nedávno sme vydali brožúru o bývalej poľnohospodárskej základnej škole na Gerendášskych pasienkoch, pripravuje sa brožúra o základnej škole na Szalaiho majeri. V Čabasabadi žilo a stále žije významné množstvo slovenského obyvateľstva, preto je dôležité pomôcť tejto komunite pracovať, objavovať, zachovávať a odovzdávať jej tradície a kultúru.

– Je veľmi dôležité nestratiť tempo života. Na akých projektoch momentálne pracujete?

– Chceme potešiť miestnych obyvateľov aj širokú verejnosť novými publikáciami. Jednou z nich je zošit o Szalaiho škole, ktorá kedysi fungovala v chotári našej obce. Táto sálašská škola bola aj miestom vzdelávania Slovákov, takže publikácia bude dvojjazyčná. Obec si veľmi váži sálašské školy. Ďalšia publikácia bude pre milovníkov ľudovej hudby. Zozbierali sme materiály a ľudové piesne štyroch citarových súborov, ktoré kedysi hrali v Čabasabadi. To bude čoskoro dokončené. Plánujeme preskúmať históriu rodiny Szalaiovcov. Ide o viacročný projekt, ktorý je zatiaľ na úplnom začiatku. Ako som už spomínal, máme mladý dobrovoľný hasičský zbor, s ktorým neustále trénujeme. Teraz očakávame skupinu mladých požiarnikov zo Slovenska.

– Vaša dlhoročná aktívna práca bola odmenená mnohými oceneniami. Ako ste sa cítili, keď ste sa dozvedeli o vyznamenaní Za Slovákov Békešskej župy?

– Keď mi J. Krajcsoviczová oznámila, že mi zbor udelil cenu, bol som veľmi prekvapený. Je vždy príjemné byť takto ocenený za svoju prácu. Mám však aj iný pocit vďaky. Je to vždy odmena pre spoločenstvo, nie pre jednotlivca. Bez pomocníkov a dobrého tímu sa táto práca nedá robiť.

Bence Püski-Liker

Foto: autor, archív, facebook