Na pozvanie Slovenskej samosprávy XVI. obvodu Budapešti – Cinkoty sa 18. februára zišli voliči a podporovatelia národnostného zboru, ako aj fanúšikovia fašiangových dobrôt v zrekonštruovanej budove bývalého kina na Rádiovej ulici. Než sa však pustili do hodovania, vypočuli si fundovanú prednášku o významnej osobnosti krajiny, najmä však dobrodinke Cinkoty, výstrednej grófke Ilone Batthyányovej.

Hostí privítala predsedníčka slovenského voleného zboru Zuzana Szabová. Samosprávu mestskej časti zastupoval viceprimátor so slovenskými koreňmi János Szász. Budapeštianskych slovenských voličov reprezentovali predstavitelia Slovenskej samosprávy Budapešti Edita Hortiová a Pavol Beňo a prišli tiež záujemcovia z okolia, XVII. obvodu Budapešti, Malej Tarče, Veľkej Tarče, Kerepešu a Maglódu.

Bohatá či skromná čudáčka

O pozoruhodnej mladšej dcére premiéra Uhorska revolučných rokov 1848-1849 Lajosa Batthyányho prednášala kurátorka výstavy Výstredná grófka, ktorú otvorili v Miestnej historickej a pamiatkovej zbierke Záhradného mesta na jeseň minulého roka, Monika Grób-Göncziová. Svoje slová, v bývalom kine, dnes slúžiacom ako spoločenský dom, dokumentovala fotografiami z expozície. Ako povedala, grófka Ilona Batthyányová je úzko spätá s dejinami najstaršej časti XVI. obvodu, s Cinkotou. Strávila tam takmer 50 rokov a dnes tamojšia základná škola aj ulica nesú meno grófky, ktorá je považovaná za investorku a dobrodinku osady, a ktorej osobnosť sa zachovala vo viacerých miestnych anekdotách, dodnes s láskou spomínaných tamojšími obyvateľmi. Na výstave je predstavená osobnosť Ilony Batthyányovej, ktorá žila v rokoch 1842 až 1929 a jej neľahká životná púť. Pri plánovaní výstavy si výskumníci položil dve základné otázky týkajúce sa rôznych období grófkinho života: ako zvládala danú životnú situáciu a aké pohnútky viedli k jej rozhodnutiam. Na základe odpovedí bol vytvorený výstavný materiál odhaľujúci momenty, ktoré formovali grófkin život. Expozícia ukazuje nástroje potrebné na vyriešenie jej problémov a role, do ktorých bola postavená. Zo slov kurátorky sa dalo vycítiť, že životné úlohy zvládla vďaka svojmu pôvodu a výchove dôstojne.

Ako povedala Monika Grób-Göncziová výstava poukazuje na dôležité etapy grófkinho života, počnúc stratou otca a predstavou, ako tento fakt ovplyvnil jej rozhodnutia a jej osobnosť. Diskutované sú aj jej dve nevydarené manželstvá, vnútorný boj s náboženským presvedčením a strata detí. Okrem toho výskumníčka poukázala na to, ako sa rozvíjala grófkina tvorivosť, keď ovdovela a tiež, ako a prečo sa obrátila na prostý ľud, ktorému zanechala svoje bohatstvo, vylúčiac z dedičstva svojich príbuzných. Kurátorka hovorila aj o obvineniach voči grófke, ako hanili jej meno a svojské riešenia problémov, keď splácala dlhy po nebohom manželovi. Ohovárali ju dokonca v dobových médiách, že chodila v handrách, jedla vraniu polievku, či bola natoľko skúpa, či iba skromná. Výstava sa snaží očistiť grófkine meno od obvinení. Dokumenty o jej životnej púti odhaľujú silnú a rozhodnú ženu, od ktorej môžu aj súčasníci čerpať inšpiráciu na riešenie svojich každodenných problémov. Výstava má názov Výstredná grófka. Hľadiac na ňu dnešnými očami, Ilona Batthyányová nebola nijako výstredná. Bola stotožnená sama so sebou, prijímala svoj osud s humorom. Bola to odvážna žena, ktorá sa nebála spoločenskej stigmy. Jej osobné úsilie počas života spoločnosť neuznávala. Zaobchádzala s ňou, ako s výstrednou čudáčkou.

(Výstavu si možno pozrieť do 30. júna 2024 v Miestnej historickej a pamiatkovej zbierke Záhradného mesta počas otváracích hodín, 1165 Budapešť, Veres Péter út č. 155-157.)

Šišky, herovky, fánky, cimokrafle

Počas pútavého rozprávania účastníci popoludnia vyhladli. Najmä keď pri počúvaní celý čas šteklila nosy prítomných prenádherná aróma vanilky, citrónovej kôry a domácich lekvárov, od marhuľových, cez slivkové, jahodové, dulové až po malinové. Hotová kavalkáda sladkých vôní! Preto niet divu, že sa hostia hneď po skončení prednášky pustili do degustácie šišiek, fánok, božích milostí, či lineckého a iného pečiva. Snáď najväčší ohlas mali pre mnohých úplne nové, pre starších staronové dobroty z Cinkoty i Veľkej Tarče, cimokraflami nazývané rúrky z kysnutého, akoby šiškového cesta.

– Na tieto čudá si prosím recept, – okamžite som schmatla Máriu Maricu Szlaukovú, známu svojou profesionalitou v oblasti pečenia.

– Recept je v knižke Takto varila starká, ale sám o sebe je nanič, lebo na pečenie sú potrebné špeciálne želiezka. Neviem, kde sa v súčasnosti také dajú zohnať. Ja ich mám dobrých 15 rokov. Na ne človek namotá cesto, priviaže ho špagátom a opatrne ponorí do horúcej masti alebo oleja. Nebezpečenstvo popálenia je reálne, preto musí mať aj ohňovzdorné rukavice.

– Koľko materiálu ste použili na prípravu pohostenia?

– Spotrebovali sme 16 kíl múky, 16 kusov kvasníc, 10 kíl práškového cukru, kilo masla, 60 vajec, 4 fľašky rumu na pečenie, 16 citrónov, niečo škorice a 18 litrov oleja. Mlieko každá žena použila z vlastnej komory. Približne toľko.

– Koľko žien sa zapojilo do pečenia?

– Šesť nás robilo sladkosti. Ja som tento raz piekla výlučne cimokrafle. Aj minulý týždeň som ich piekla, len vtedy som ich niesla do Čemeru pre Spevácky zbor L. Bálóa, keď nás tamojší tak pekne prijali medzi seba. Naša spevácka skupina, žiaľ, zanikla.

– Aj tam mali cimokrafle taký úspech ako v Cinkote?

– Mimoriadny. Len tak sa po nich zaprášilo. Šišiek, cimokraflí, heroviek asi nikdy nie je dosť, najmä, ak sú také ľahučké, priam duté vo vnútri, aké pečie Eržika Buzásová. Možno ani dvojnásobné množstvo by nezostalo v hanbe.

Po „spustošení“ šišiek sa účastníci popoludnia s radosťou dali do tanca. Aj na parkete sa všetkým darilo.

Erika Trenková

Foto: autorka