Insitná maliarka Helena Čarejšová Hrabovská sa narodila v roku 1930 v Čorváši. Maľovať začala ako 43-ročná, najviac ju inšpirovali spomienky z detstva. Jej hlavnými témami boli život na dedine, tamojší ľudia v dňoch všedných i sviatočných. Jej obrazy hovoria o medziľudských vzťahoch.

Prvú výstavu mala roku 1978 v Békešskej Čabe, po nej nasledovali expozície vo viacerých mestách v Maďarsku a na Slovensku. Okrem maľovania sa venovala aj písaniu, chodila na literárne večierky, kde čítala zo svojich záznamov. Aktívna bola nielen na poli umenia, ale bola aj katalyzátorom slovenského spoločenského života, v Čorváši založila Slovenský klub a spevokol. Zomrela roku 1998. O jej živote vyšla kniha pod názvom Bola to krásna kliatba maľovať, ktorú zostavil János Papp.

Otec Heleny Čarejšovej bol bírešom, matka slúžkou. Do roku 1941 žili na vlastnom sálaši, ktorý však zobrala povodeň, a nový si postavili iba o mnoho rokov neskôr.

Sálašskú školu v Telekgerendáši navštevovala v rokoch 1936 – 47. O svojich učiteľoch rozprávala vždy s láskou. Prvý z nich, ktorý ju naučil čítať a písať, bol Michal Hanko.

Vydala sa ako 18-ročná. Rodina Čarejšovcov žila v Čorváši, jej manžel Ján Čarejš pracoval na pošte, syn, tiež Ján, už ako žiak kreslil a maľoval. „Už aj ako dieťa som veľmi rada kreslila, maľovala, snívala, fantazírovala... Nie ctižiadosť, skôr vnútorné nutkanie ma priviedlo na túto veľmi ťažkú a veľmi krásnu cestu. Dokázala som ho ukrývať v sebe až do svojich štyridsiatich troch rokov, vtedy som začala maľovať a písať,” priznala sa v knihe Pála Bánszkeho (Insitné umenie v Maďarsku – A naív művészet Magyarországon, 1984).

Ale do ozajstného maľovania sa pustila ako 43-ročná. „Bola som smädná po kráse, aj v byte aj v dome aj okolo domu, milovala som kvety, pekné šaty, obrazy. Zaumienila som si, že namaľujem niekoľko pre seba. Najprv som odkresľovala kvety, potom sa mi zjavili spomienky. Keď tieto uvidela Margita V. Kiss z čabianskeho múzea, povedala: Maľujte svoj život, to treba robiť. Že ma nazvali insitnou maliarkou, to nič nemení na tom, že mi robí dobre, ak sebe alebo iným urobím radosť,” povedala v jednom rozhovore pre župnú tlač.

V tom, že pozbierajúc spomienky z detstva a z neskorších čias, začala nielen maľovať ale aj písať, zohral dôležitú úlohu konkurz vypísaný v roku 1974 novinami Szabad Föld. Tieto vyzvali vidiecke obyvateľstvo Maďarska, aby opísalo významné udalosti, históriu svojej rodiny. Aj Helena Čarejšová Hrabovská napísala svoje spomienky a vyhrala prvú cenu na konkurze, redakcia najlepšie práce uverejnila v knižnej forme pod titulom Náš život je história, publikáciu redigoval Ernő Bajor Nagy.

Obrazy Heleny Čarejšovej boli vystavené na mnohých miestach (Békés (1979), Poľnohospodárske múzeum v Budapešti (1980), Dom Spoločnosti pre šírenie vedeckých poznatkov v Békéšskej Čabe, (1980), Čorváš, závod Hódiköt (1981), Tkáčska továreň v Segedíne (1983), Budapeštianske Národopisné múzeum (1985), Národnostný dom v Békešskej Čabe (1986), Múzeum insitných umení, Kecskemét (1987), Športová hala v Békešskej Čabe (1990), Galéria Szolnok (1993), Galéria domu kultúry v Čorváši – Výstava k dvadsiatemu jubileu jej prvého obrazu (1994).

V Trenčíne na stretnutí slovenských insitných maliarov zo sveta (1994) sa z Maďarska zúčastnila sama, so siedmimi obrazmi. O tejto výstave hovorila takto: „Po vernisáži ma pohľadal reportér trenčianskej televízie, aby som rozprávala o sebe. A ja som mu rozprávala. Takto som sa stala televíznou hviezdou na Slovensku.”

Rad vymenovaných výstav nie je úplný, jedným, dvomi obrazmi sa zúčastňovala aj na viacerých skupinových výstavách, alebo poslala menšiu kolekciu obrazov na slovenské dni a na iné akcie Slovákmi obývaných osád, chodila aj na literárne večierky, kde čítala zo svojich spomienok. Prvá takáto príležitosť sa naskytla 15. marca 1978 v Hódmezővásárhelyi, kde bola hosťom knižnice László Németha v spoločnosti orosházskych sedliackych životopisárov.

V roku 1995 Helena Čarejšová snovala veľké plány. „Mám množstvo tém na maľovanie. Viete, ak nemaľujem, nemám ani pokoja. Ak dokončím jeden obraz, ukľudní ma to. Maľovanie je mojím životným darom.” O tomto hovorí aj vo filme, ktorý natočil jej syn Ján ešte v roku 1992 v záhrade čorvášskeho domu. Vo filme účinkuje aj vnučka Angelika, spolu si prezerajú obrazy a kvety, sediac v slnkom zaliatej záhrade. Pri príležitosti 20-ročnej jubilejnej výstavy v r. 1994 zostavili Čorvášania krátku publikáciu s výberom článkov o svojej slávnej rodáčke.

Nevzdala sa ani vtedy, keď sa jej zmocnila choroba. Maľovala a písala. V roku 1998, keď dedina volila slovenskú menšinovú samosprávu, dostala Helena Čarejšová najviac hlasov. Prácou, činmi sa však už rodákom nevládala odvďačiť. Ešte dúfala v ďalšie výstavy, ale potom sa náhle pobrala za svojimi Dvanástimi labuťami. Z vytúženej veľkej výstavy bola napokon na galérii Kultúrneho domu v Čorváši 15. marca 1999 pamiatková výstava.

Fotogaléria