Na jeseň sa tradične koná v Šalgótarjáne Regionálny slovenský deň. Dňa 9. Novembra sa na jeho jubilejnom 20. Ročníku opäť stretli novohradskí a hevešskí Slováci v priestoroch Kultúrneho domu Attilu Józsefa, aby si spoločne uctili vyznamenaných a vychutnali nevšedný kultúrny program.

Dvadsať rokov, koľko krokov?

Po hymne Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia podujatie, ktoré Slovenská národnostná samospráva Novohradskej župy (SNSNŽ) usporiadala spolu so Slovenskou národnostnou samosprávou v Šalgótarjáne a so Združením novohradsko-hevešských Slovákov (ZNHS), otvoril predseda župného grémia Ferdinand Egyed. „Organizovať toto stretnutie bolo jedno z našich najlepších rozhodnutí, ale treba povedať, že mu predchádzali novohradské Stretnutia slovenských klubov. Prvé bolo v roku 1989 v Níži. Tieto stretnutia boli vlastne putovné, konali sa vždy v inej obci. Prvé roky Regionálneho slovenského dňa sú preto nezabudnuteľné, lebo v kultúrnom programe vystúpila štátna opera z Banskej Bystrice. Za ten čas sa na javisku kultúrneho domu vystriedali kapely, speváci a tanečníci z folklórnych súborov Železiar, Zemplín, Vranovčan, Dobrona, Podpoľanec, Marína, Urpín, Detvani, Krtíšan i Mladosť. Veľakrát nám hrala Ľudová hudba Svrčkovci zo Šalgótarjánu a Csibaj Banda z Jače, spievali sestry Komjáthiové z Veňarca. 20 rokov je dlhá doba a sme naozaj veľmi radi, že sa stále stretávame. Veríme, že spoločnými silami budeme pokračovať v tejto tradícii. Župná slovenská samospráva urobí preto naozaj všetko. Sme veľmi radi, že k nám zavítali hostia zo slovenskej Vidinej, ale aj že po jednom volebnom období znovu môžeme privítať medzi nami poslancov z Dolných Petian a Suhahuty (Mátraalmás),” povedal na úvod predseda SNSNŽ. F. Egyed poznamenal, že z 20 slovenských národnostných osád sa veľkolepého podujatia nevedeli zúčastniť Rétšágčania, Malonánčania, Legíndčania a Hornopeťančania, ale predsedovia samospráv uistili organizátorov, že o rok si túto významnú akciu nenechajú ujsť.

Treba upriamiť zrak na mladších

Slávnostnému zhromaždeniu sa prihovorila aj predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. Alžbeta Hollerová Račkovávo svojom prejave sa zmienila o výsledkoch sčítania obyvateľstva a o národnostných voľbách. „Ako viete, nominačné organizácie, ktoré sú aktívne v slovenskom verejnom živote, sa pred národnostnými voľbami opäť dohodli na tom, že v nich budú vystupovať spoločne. Vďaka ich a vašej dôvere som mala tú česť znova viesť spoločnú listinu, a pred niekoľkými dňami som bola zvolená za predsedníčku Celoštátnej slovenskej samosprávy. Ďakujem vám, ktorí ste prišli k urnám a odovzdali svoje hlasy. Myslím si, že snaha nominačných organizácií vytvoriť takúto spoločnú listinu a spolupracovať, bola správna. Svedčí o tom aj to, že vyše 80 percent slovenských voličov hlasovalo. V mene všetkých poslancov samosprávy vám môžem sľúbiť, že sa budeme snažiť o to, aby sme vás počúvali a pracovali podľa toho, čo sa od nás očakáva,” povedala A. Hollerová Račková. Vyzdvihla, že Novohradská župa je priekopníkom v zapájaní mladšej generácie do slovenského verejného života. Spomenula, že v Novohradskej župe zvolili najmladšieho starostu v krajine. Andrej Bača je synom známeho karikaturistu Gregora Baču a od októbra je prvým človekom Luciny a vedúcim tamojšej slovenskej pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM). Mladý starosta je teda dôstojným pokračovateľom práce po nedávno zosnulej Piroške Gyöngyösiovej Himesiovej. „Najdôležitejšia úloha v celoštátnom slovenskom verejnom živote bude v nasledujúcom období, aby sme po 30 rokoch intenzívnejšie hľadali tých, ktorým budeme môcť odovzdať štafetu, aby sme sa podelili o skúsenosti, vedomosti a predpoklady slovenského verejného života. Toto sa začalo realizovať už pred niekoľkými rokmi nielen v organizáciách na miestnej úrovni, ale aj v celoštátnej samospráve, keď sme založili slovenské odborné kolégium. […] Na to, aby sme mali stredo- a vysokoškolákov je nevyhnutné zachovať si, rozvíjať verejné školstvo a v rámci neho vyučovanie slovenského jazyka, aby sme v deťoch vypestovali podmienky k vytvoreniu citového vzťahu k slovenskému jazyku a kultúre. Toto nás čaká v nasledujúcom volebnom cykle,” dodala. Predsedníčka sa rozlúčila s vierou, že srdce bude ťahať do slovenskej spoločnosti aj tých, ktorí už nebudú aktívni v slovenských samosprávach v ďalšom volebnom cykle.

Po prvýkrát štyria vyznamenaní

V nasledujúcej časti programu predsedníčka ZNHS Terézia Nedeliczká v maďarčine a moderátorka večera, poslankyňa SNSNŽ Ruženka Komjáthiová po slovensky predstavili vyznamenaných cenou Na pamiatku Anny Hugyeczovej. Za rok 2024 ocenenie za našu národnosť a zachovávanie tradícií odovzdali spolu s predsedom SNSNŽ F. Egyedom 78-ročnému, ale stále aktívnemu Jurajovi Kukelyovi zo Šámšonházu, manželskému páru Márii Ivanicsovej Hugyeczovej a Attilovi Ivanicsovi z Banky, Terézii Nedeliczkej z Veňarca a A. Hollerovej Račkovej z Budapešti. Cena obsahuje diplom, keramický obraz a strieborný prsteň.

Po vystúpení žiačok slovenskej národnostnej základnej školy v Níži a ich učiteľky Zoje Dubovcovej, ktoré zaspievali liptovské piesne, sa F. Egyed kyticami poďakoval za dlhoročnú spoluprácu moderátorke R. Komjáthiovej, predsedníčke ZSM Ruženke Egyedovej Baránekovej a riaditeľke Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Kataríne Királyovej. Predseda nezabudol ani na pomocný personál. Posledným blokom prvej časti stretnutia bol krátky dokument Naši vyznamenaní. Film T. Kerényiho predstavil všetkých ocenených od roku 2004. Obecenstvo dojato sledovalo zábery z uplynulých dvadsiatich rokov a zaspomínalo si na tých, ktorí už nie sú medzi nami.

Krtíšan potvrdil, že vek je len číslo

K regionálnemu slovenskému dňu neoddeliteľne patrí galaprogram Slováci Slovákom, v ktorom účinkujú známe folklórne telesá. Tento rok vystúpil 52-ročný Folklórny súbor Krtíšan z Veľkého Krtíša. Teleso od 80. rokov vystupuje na slovenských podujatiach v Maďarsku a tunajšia národnosť si ho veľmi obľúbila. Aj tohtoročné predstavenie malo u divákov veľký úspech, svižne sa striedali „obrazy“, tanečné choreografie, inšpirované z okolia, kde pôsobia. Na záver programu ohúrení členovia prítomných samospráv odovzdali kytice kvetov vystupujúcim a spoločne si s nimi zaspievali slovenskú ľudovú pieseň Po nábreží koník beží. Naostatok sa všetci premiestnili do presklenej haly, kde priateľské stretnutie pokračovalo za bielym stolom. Jubilejný Regionálny slovenský deň prebiehal v rodinnej atmosfére. Bolo cítiť, že Slováci Novohradskej a Hevešskej župy sa radi stretli, porozprávali a podelili o radosti a strasti.

(ar)

Foto: autor

Laudácie

Juraj Kukely „Ďuri báči”

Juraj Kukely sa narodil 3. augusta v roku 1947 v Sámšonháze v slovenskej kresťanskej rodine. Po skončení základnej školy zmaturoval na Slovenskom gymnáziu v Budapešti.

Keď sa oženil, presťahoval sa aj s rodinou do Salgótarjánu. Popri zamestnaní sa staral aj o domáce hospodárstvo. V Salgótarjáne 20 rokov slúžil ako dozorca evanjelickej cirkvi.

Skoro ovdovel a keď synovia dospeli, v roku 2008 sa vrátil do rodnej dediny. Zapojil sa do slovenského spoločenského života, vstúpil do speváckej skupiny „Hruštičke”, ktorej je aj v súčasnosti aktívnym členom. Podporuje domáce národnostné podujatia, na ktorých pravidelne vystupuje. V roku 2009 sa stal poslancom Slovenskej národnostnej samosprávy v Šámšonháze, ktorá je prevádzkovateľom miestnej slovenskej národnostnej škôlky. Z poverenia prevádzkovateľa od roku 2022 Ďuri báči riadi materskú školu.

Jeho srdcovou záležitosťou je, aby v každom mesiaci bola slovenská bohoslužba v kostole, čo sa snaží osobne organizovať.

V tohtoročných voľbách sa stal opäť členom slovenskej samosprávy a poslanci ho zvolili za podpredsedu zboru.

Životná dráha Juraja Kukelyho, jeho ľudská morálna hodnovernosť, jeho viera je dobrým príkladom pre celú dedinu.

Zachovanie slovenskej národnostnej identity, čo považoval za veľmi dôležitú vec a spravil za to všetko, to môže byť príkladom pre nás všetkých.

Gratulujeme k vyznamenaniu! Do ďalšej práce prajeme veľa sily a dobré zdravie!

Mária Ivanicsová Hugyeczová a Attila Ivanics

Mária Ivaničová Hugyeczová a Attila Ivanics od narodenia žijú v obci Banka. Vedieť a používať slovenský jazyk v rodine bolo prirodzené, keďže ich prastarí rodičia, starí rodičia a rodičia hovorili po slovensky doma aj v dedine.

Mária Ivaničová Hugyeczová, po ukončení základnej, strednej a vysokej školy začala v roku 1994 učiť v základnej skole v Banke ako učiteľka slovenčiny. Od 1. septembra 2004 vyučuje na súčasnom pracovisku, kde nie je výučba slovenčiny, vedie však kurz slovenského jazyka pre záujemcov. V Banke sa do života slovenskej národnosti zapojila v roku 2006, keď bola zvolená za národnostnú poslankyňu. Po národnostných voľbách v roku 2010 sa stala predsedníčkou slovenskej národnostnej samosprávy, a túto funkciu zastáva dodnes. V roku 2014 ju zvolili za poslankyňu Slovenskej národnostnej samosprávy Novohradskej župy, ktorej podpredsedníčkou je aj v súčasnosti. Bola zvolená aj do valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku.

V živote obce Banka slovenská samospráva zohráva rozhodujúcu úlohu.   V miestnom oblastnom dome majú peknú výstavu tamojších krojov pod názvom „Od kolísky po hrob“, a pripravujú tam aj rôzne zamestnania pre deti. Funguje tam spevácky krúžok ľudovej piesne. Marika vedie skupinu „mamičiek“, ktorá organizuje kultúrne a gastronomické programy. Za svoju úlohu považuje odovzdávanie tradícií, uchovávanie a zhotovovanie krojov.

Samozrejme, jednou z jej hlavných úloh je koordinácia organizovania Novohradského národnostného stretnutia, ktoré sa každoročne koná na jazere v Banke. V priebehu rokov už získala veľa skúseností, odhodlane a na vysokej úrovni vykonáva svoju prácu a nezľakne sa ani nečakaných situácií.

Ako povedala: „Obdobie za mnou potvrdilo, že je to moja životná úloha. Učiteľstvo považujem za moje povolanie, so všetkou jeho krásou a ťažkosťami. Okrem toho je v pre mňa dôležitá vec aj organizácia a zachovanie národnostného života v dedine. Tieto dve oblasti boli v posledných rokoch úzko spojené. Výchova mladých pre budúcnosť a zachovanie minulosti neboli nikdy ľahkou úlohou, ale je dobré vidieť a vedieť, že som mohla byť súčasťou toho všetkého a som aj dodnes.“

Attila Ivanics bol od malička spätý so slovenským jazykom a tradíciami.

Jeho rodičia boli členmi folklórneho súboru, ktorý pôsobil v dedine v 70. rokoch. Je absolventom slovenskej základnej školy a gymnázia v Budapešti, kde tancoval vo folklórnej skupine a potom sa stal aktívnym členom doma folklórneho súboru doma, v Banke.

V roku 1995 sa oženil s Máriou. Narodili sa im dve deti, Márk a Barbara. Od roku 1998 bol členom miestneho zastupiteľstva ako zástupca slovenskej národnosti, a odvtedy je aktívnym činiteľom slovenskej spoločnosti dediny. Pravidelne sa zúčastňuje na domácich národnostných podujatiach, je ich spoľahlivým spoluorganizátorom. Ako Marika, tak aj Attila je pilierom organizačného tímu Národnostného stretnutia v Bánke. Je šikovným, nenahraditeľným pomocníkom, neexistuje taký problém, čo by nevedel vyriešiť.

Gratulujeme manželom Ivancsicsovcom k vyznamenaniu, a prajeme im ešte veľa aktívnych a úspešných rokov!

Terézia Nedeliczká

Terka mala osobitnú prosbu, aby netradične, ona sama mohla hovoriť o sebe, o svojich myšlienkach, pocitoch v súvislosti s vyznamenaním.

Citujem jej slová:

„Prešlo 22 rokov a všetko sa dialo pred vami a s vami. Ozaj tak cítim, že sa poznáme veď’ skoro denne-týždenne som u vás doma – síce len cez internet, alebo cez telefón, lebo vždy je niečo s čím vás vyhľadám, ’trápim’. Buď prosba, alebo nejaká úloha, prihlášky, programy, cestovanie…atd. Sľubujem, že to nebude inakšie ani v budúcnosti. Odvtedy, keď’ sa v roku 2002 založilo Združenie a Regionálne kultúrne stredisko Novohradsko-hevešských Slovákov (neskoršie sa vytvoril Ústav kultúry Slovákov v Maďarsku), teda od roku 2002 sme takmer neustále v kontakte. Veľmi dobre sa pamätám na ten deň, kedy ma poprosili o vedenie tohto strediska. Ako osvetárka a knihovníčka Veňarcu, som práve sedela v kancelárii, keď’ zazvonil telefón – ešte tá pevná linka. Na druhej strane telefónu bola Ruženka Egyedová Baráneková, predsedníčka Zväzu Slovákov v Madarsku a zároveň aj naša vedúca v župe, ktorá mi v krátkosti povedala o tom, že v ten deň v Sudiciach mali regionálne stretnutie vedúci slovenských samospráv a pobočiek Zväzu. Medzi iným rokovali o založení združenia a regionálneho centra, ale otázkou bolo, že kde to má byť, v ktorej dedine? Na koniec argumenty Jozefa Budaiho presvedčili prítomných, aby to bol Veňarec. Pretože, ako povedal, leží na dobrom mieste, má dobre fungujúce inštitúcie, vyučuje sa tam slovenčina s dvoma dobrými učiteľmi, je tam vynikajúca folklórna skupina Rozmarín, a k tomu ešte tam pracuje na plný úväzok osvetárka, ktorá vie organizovať, je pravá Veňarčanka a vie aj po slovensky, Terka Nedeliczká. To všetko mi oznámila Ruženka a môžem povedať, že hneď’ čakala aj odpoveď’, či to prijmem? Bola som z toho hotová… Ostatné veci už viete, lebo sa všetko dialo a deje s vami spolu.

A čo bolo predtým: Narodila som sa vo Veňarci v roku 1958. Do základnej školy som chodila tiež vo Veňarci a tu, v škole som sa naučila po maďarsky, lebo dovtedy sa v rodine so mnou rozprávali len po slovensky. Gymnázium som skončila v meste Pásztó, a vysokú školu pedagogickú som absolvovala v Egri. V roku 1981 som sa dostala do Balašských Ďarmôt do Osvetového strediska Kálmána Mikszátha. Vykonávala som tam všestrannú prácu: pracovala som s deťmi, aj ako odborná referentka, organizovala som tábory, remeselné dielne, založili sme tanečný súbor, samozrejme, že sme organizovali mestské a okresné podujatia. Pracovala som aj v mestskej televízii ako redaktorka, reportérka a bola som päť rokov hlásateľkou. Medzi tým, keď to bolo potrebné a volala ma domov Anička Hugyeczová, tak som išla a konferovala, recitovala po slovensky, po maďarsky. V roku 1994 sme uzavreli manželstvo s Bálintom Mártonom a išli sme bývať do Veňarcu, vlastne na volanie tety Aničky, aby som bola osvetárka a knihovníčka dediny. Národnostná práca tu doma bola súčasťou môjho života.

Deti sa nám nenarodili, ale moja krstná dcéra Beáta Jakusová Pusztaiová má dvoch synčekov a ja som ich tzv. ’nepravidelná’ stará mama, volajú ma ’krstná babka’. Beáta je členkou slovenskej národnostnej samosprávy vo Veňarci.

Oficiálne som na dôchodku, ale slovenská národnostná práca v regióne mi nedovolí, aby som sedela so založenými rukami. Máme ešte čo robiť, len aby bola sila, energia, čas to všetko uskutočniť, prirodzene s vami spolu, lebo tá vec, ktorej slúžime je vzácna a veľmi dôležitá!!! Aspoň pre nás, pre mňa, určite. Ďakujem!

Alžbeta Hollerová Račková

Alžbeta Hollerová Račková sa narodila v Slovenskom Komlóši v slovenskej rodine. Slovenskú základnú školu navštevovala vo svojom rodisku. Spomína na ňu takto: „My, ktorí sme navštevovali túto školu, vieme, že alma mater je niečo viac ako púhe steny. Každodenné povinnosti v škole, povinná mimoškolská činnosť, tanečný krúžok, spevokol, mandolínový zbor a všetky ďalšie popoludňajšie zamestnania boli súčasťou toho, čím bola v tom čase a čím podnes je táto inštitúcia. Všetci pedagógovia, ako aj ostatní zamestnanci komlóšskej slovenskej školy majú zásluhu na tom, že ich bývalí žiaci sa dokázali uplatniť v živote. Ako aj na tom, že bez ohľadu na to, kde sa usadili a čím sa zapodievajú, nikdy nezabudnú, odkiaľ pochádzajú.”

Po skončení základnej školy zmaturovala na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe, potom študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave.

Po jej absolvovaní pracovala v Československom kultúrnom a informačnom stredisku v Budapešti, v Maďarskom rozhlase v hlavnej redakcii vysielania do zahraničia, externe spolupracovala so slovenskou redakciou rozhlasu v Segedíne a jeden rok spolupracovala so spravodajskou televíziou TA3 na Slovensku. Päť rokov bola zodpovednou redaktorkou časopisu Budapeštiansky Slovák. V roku 2007 sa stala šéfredaktorkou Ľudových novín. V priebehu rokov aktívnej, húževnatej práce zastávala viacero pozícií a zodpovedných funkcií v spoločenskom živote, v rámci ktorých vždy presadzovala záujmy Slovákov a snažila sa vyťažiť čo najviac pre slovenskú komunitu v Maďarsku. V rokoch 1999-2007 bola členkov poslaneckého zboru a zároveň predsedníčkou Kultúrneho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. V roku 2014 ju zvolili za predsedníčku CSSM a ešte v tom roku sa stala predsedníčkou Združenia celoštátnych národnostných samospráv. Na medzinárodnej úrovni tiež plní vážne funkcie v záujme Slovákov žijúcich v zahraničí. Na našu veľkú radosť po dvoch cykloch aj v tohtoročných voľbách ju zvolili za predsedníčku CSSM. Často sa s ňou môžeme stretnúť na našich veľkých podujatiach, v Banke na Národnostnom stretnutí, na regionálnom dni tu v Salgótarjáne, na Haluškovom festivale vo Veňarci alebo aj na domácich obecných programoch. Právom môžeme povedať, že aj ona chodí v šľapajách Aničky Hugyezcovej, samozrejme na inej úrovni, lebo je zodpovedná za Slovákov celej krajiny. Ale cieľ je ten istý: zachovať slovenský jazyk, kultúru, hodnoty, odovzdať to všetko nasledujúcim pokoleniam, zabezpečiť možnosti vývoja a presadzovať záujmy našej slovenskej národnosti.

Zase citujem jej slová, ako motto pre nás všetkých: „Bez ohľadu na to, kde sa usadili a čím sa zapodievajú, nikdy nezabudnú, odkiaľ pochádzajú.”