Spomienka na zaniknuté ale nezabudnuté dedičstvo Antuna Kričkoviča

Skôr narodeným čitateľom asi netreba predstavovať Tanečný súbor Fáklya – Luč, ani meno jeho zakladateľa, uznávaného svetoznámeho choreografa, držiteľa   mnohých ocenení a štátnych vyznamenaní Antuna Kričkoviča. Je už tomu 8 rokov, čo na nás, tanečníkov, študentov, kamarátov a rodinu dohliada zhora. Vďaka jeho vízii a vytrvalosti sa viacsto-členná skupina tanečníkov a hudobníkov všetkých národností, rôznych vekových kategórií a spoločenských vrstiev stále drží vo svetle Fakle. S divákmi sme sa rozlúčili pred piatimi rokmi úžasným jubilejným galaprogramom, ale krása, radosť a svetlo, ktoré svojou prácou zažal, svieti stále v našich dušiach. Áno, aj ja som bola, som a budem do konca svojho života tanečníčkou národnostného tanečného súboru Fáklya.

Kričkovič počas svojho života vytvoril z formácie Fáklya jeden z popredných umeleckých súborov v krajine, o čom svedčia početné veľké ceny na celoštátnych a národnostných festivaloch v Szolnoku a Zalaegerszegu a mnohé medzinárodné festivalové ocenenia. Vychoval tri generácie tanečníkov, ktorí sa stretli koncom roka na dvoch podujatiach venovaných jeho nedožitým 95. narodeninám v kultúrnom centre KMO: na divadelno-koncertnom predstavení Pán profesor, hlásim, Európa je naša a na stretnutí „Večných tanečníkov“ Fáklya v srbskom divadle, k jubileu nedotancovaného 65. výročia založenia súboru. Autor a režisér predstavenia, herec a harmonikár Milan Rusz prezradil informácie o pozadí vzniku hudobného predstavenia: „Potom, ako „Tóni báči“ zomrel, sa vynorili vo mne spomienky na európske šnúry vystúpení tanečnej skupiny, keď sme sa na festivaloch stretali so všetkými národmi nie iba Európy ale celého sveta. Teplo, slnko, príroda a častokrát aj more pridali k romantike, a tak vznikali medzinárodné lásky. Hudba, tanec a pesničky boli ich spoločným základom. Počas pandémie v roku 2020 vznikla prvá, online verzia predstavenia, najprv po srbsky, potom na festivale Jelen/Lét aj po maďarsky, a teraz v dvoj-jubilejnom roku som to trochu prepracoval, spestril osobnými historkami zo spoločnej pamäte tanečníkov. Pán profesor mal vo svojom  tanečnom súbore európsku úniu už dávno pred jej oficiálnym vznikom, a nepotreboval k tomu nič iné, iba tanec, hudbu a ten jeho vášnivý a spaľujúci prístup ku kultúre všetkých národností žijúcich v Maďarsku, ale aj v celej Európe. Ani sa nečudujem, že na predstavení sa spievalo a tancovalo aj v hľadisku, veď pohyb a impulzívnosť patrí ku Kričkovičovskému dedičstvu.“ Protagonistu predstavenia, večne romantického folkloristu Pištu stvárnil herec Péter Benkő, na husliach hral István Suki, primáš kapely Rajkó, za bicími sedel Bránimír Gyorgyev a vokalistkou predstavenia bola Zuzana Csasztvanová.

Týždeň po predstavení, kde divákom tiekli slzy od dojatia, ale aj od vtipných spomienok sa znova zišli „veční tanečníci“ v srbskom divadle v Budapešti. Do 18. hodiny, kedy sa malo začať spomienkové premietanie s rozprávaním umeleckej vedúcej tanečnej skupiny Márii Szilcsanovej, museli doložiť do hľadiska štyri rady stoličiek, lebo tanečníci z troch ér súboru neustále prichádzali. Zo zakladajúcich členov bola prítomná posledná žijúca členka Zsófia Benkőová, tanečná pedagogička spoločného tanca, držiteľka viacerých prestížnych ocenení.

Na začiatku programu Mária Szilcsanová pozdravila všetkých prítomných a bola nesmierne dojatá, že toľkí prišli na neformálnu oslavu 65. výročia založenia národnostného súboru. Počas hodinového spomienkového premietania zhrnula 60-ročné fungovanie súboru, dôležité festivaly, turnaje, choreografie, ocenenia, manželstvá, ale aj každodenné maličkosti skúšok, ktoré sa vryli do pamäti každého, kto prichádzal v utorok a vo štvrtok medzi 17. a 21. hodinou do telocvične na námestí Rózsák a neskoršie na námestí Örs vezér. Zo všetkých pozbieraných tanečných materiálov bez nároku na úplnosť pripomenula tri pamätihodné, veľkonočné zvyky pomázskych, senondrejských a kalásskych Srbov – Ružičalo, nemecké tance z okolia Ceglédbercelu a bohaté tanečné dedičstvo zemplínskych Slovákov z Vágášskej, Veľkej a Malej Huty, ktoré sa zo zbierok dostali do stáleho repertoáru súboru. V tom období vznikli aj slovenské choreografie Pozdišovce, Uklakovaná, Čepčenie, Slovenský svit a Jánošíkova smrť, ktoré získali prestížne ocenenia na tanečných festivaloch.

Najslávnejšími choreografiami A. Kričkoviča sú Momačko kolo, Deväť ich bolo, Skopje 63, Márnotratný syn, Carmina Burana, Relácie 1, 2, 3, Ružičalo, Stabat Mater, Parisove jablko, Agnus Dei, Makar Čudra, Balada z Ráckeve, Samota, Bunevacká svadba, Šokacká svadba, Dodole, Svadba z Gradište, Nebeské znamenie, Lucidum intervallum a Jastrabia svadba v šústí.

Kričkovičova jedinečná a bohatá tvorba je neoddeliteľne spätá s minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou celomaďarského tanečného umenia. Jeho svojbytná, komunitu vytvárajúca osobnosť je základom umeleckej filozofie, formálneho jazyka, jasnosti a jednoduchosti, pritom extrémnej intenzity a lakonických, ale nezabudnuteľných režijných prostriedkov, s ktorými narábal v každej scéne počas svojho života.

Po spomienkach nasledovala zábava hudba a hlavne tanec na počesť všetkých tanečníkov, ktorí sa pridali k nadpozemskému kolu na nebeskom parkete až do prvej rannej zory. Candor est lucis aeternae! Večný lúč nech mu svieti!

Antun Kričkovič sa narodil 19. februára 1929 v Gare, v buneváckej sedliackej rodine. Po ukončení strednej školsky bol prijatý na Vysokú školu telesnej výchovy v Budapešti. Už počas štúdia sa stal tanečníkom profesionálneho tanečného súboru SZOT pod vedením Istvána Molnára. Po roku bol pozvaný do Chorvátskeho štátneho súboru Lado v Záhrebe, kde tri roky pôsobil ako tanečník a choreograf. Svoju zberateľskú činnosť začal s pomocou kamaráta, etnografa a choreografa Ivana Ivančana v bývalej Juhoslávii, odkiaľ sa vrátil do Maďarska s bohatou zbierkou originálneho materiálu. V roku 1959 založil Ústredný národnostný tanečný súbor (neskôr Chorvátsky umelecký spolok Fáklya – Luč), kde pôsobil až do svojej smrti v roku 2017. Vo svojej výskumno-zberateľskej činnosti pokračoval aj po návrate z Juhoslávie, najmä v krajoch obývaných južnými Slovanmi (Chorvátmi, Srbmi, Slovincami) spolu s hudobným skladateľom Tihamérom Vujićićom. Z tohto obdobia pochádza aj množstvo jeho slovenských, nemeckých a rumunských materiálov a choreografií. Bol zakladateľom gréckych súborov v gréckej obci Beloiannis a v budapeštianskom gréckom klube Paparigas. Bol profesorom telesnej výchovy v srbsko-chorvátskej základnej škole a gymnáziu v Budapešti a v rokoch 1976 až 1989 bol umeleckým vedúcim profesionálneho tanečného súboru Budapest. Po odchode do dôchodku intenzívne pokračoval v tvorivej práci a každoročne predstavoval svoje nové diela. Námetmi jeho takmer 150 choreografií boli grécke drámy a biblické príbehy, ale inšpiroval sa aj archaickými ľudovými zvykmi, národnostným folklórom a ľudovými detskými hrami. Jeho choreografie s večne platnými pravdami tancovali, aj dodnes tancujú umelci Maďarského štátneho ľudového súboru, Tanečného súboru Honvéd, Baletu z Pécsu a Stredoeurópskeho tanečného divadla.

Ivett Körtvélyesi

Foto: autorka, Andrea Kiss-Kohut, Katarina Bacsi