V poslednú januárovú nedeľu v čabianskom Kultúrnom stredisku Csabagyöngye prebiehalo naozaj zaujímavé predstavenie s názvom Naše pekné rodisko. Program zostavil Tanečný súbor Balassi. Súbor má mimoriadne pestrú a bohatú minulosť a vždy sa usiloval o spracovanie tradičných tancov a scén, berúc do ohľadu národy a národnosti žijúce v Békešskej Čabe.

Ani toto predstavenie nie je výnimkou: „Čo všetko skrýva klenotnica Békešskej župy v juhovýchodnom kúte Maďarska? V našom dedičstve sa objavujú charakteristické črty cigánskych, maďarských, rumunských, švábskych, srbských, slovenských a židovských tradícií. Dielo zobrazuje ich pestrosť, pričom rozpráva aj o sile súdržnosti národností počas stáročí.“

Svetová premiéra bola fascinujúca. Začala sa spoločnou kavalkádou, potom nasledovali charakteristické zvyky národností: u Slovákov svadba a slávny komlóšsky marš, pričom medzi účinkujúcimi bola aj mladá nositeľka titulu majsterka ľudového umenia Zuzana Častavanová, pôvodom Sarvašanka, ktorá spievala držiac v rukách Tranoscius. Spoločné vystúpenie národností slúžilo aj ako rámec predstavenia, na konci ktorého si opäť spolu zatancovali poďakujúc sa fascinovanému obecenstvu. Počas tanca znela živá hudba kapely Talléros, ktorej členovia pochádzajú tiež z rôznych národností, no spája ich vášeň pre ľudovú hudbu.

Organizátori netajili svoje prekvapenie, keď už hodinu po otvorení pokladne boli všetky lístky vypredané. Ihneď ubezpečili ďalších záujemcov, že pracujú na organizovaní ďalšieho čabianskeho predstavenia, ktoré dovtedy poputuje po ďalších národnostných osadách v župe.

Zaujímavá je aj javisková dekorácia predstavenia, ktorá sa objavila aj na PR materiáloch. Ide o pre Čabu príznačné drevené čipky, ktoré sú súčasťou miestneho kultúrneho dedičstva a zdobili frontálne alebo bočné podsteny domov našich predkov – najmä tých, čo boli postavené z váľkových tehál v 60. rokoch XIX. storočia.

Nazrime trošku do dejín tanečného súboru, ktorý v súčasnosti vedú s obrovským nadšením a odborným prístupom k folklóru členovia rodiny Mlinárovcov. Tanečný súbor Balassi vznikol v roku 1948. Jeho umeleckými vedúcimi boli Miklós Born, od r. 1990 Pál Mlinár a od r. 2013 stojí na jeho čele Pál Mlinár mladší. Súbor okrem zberu a prednesu tradičných ľudových tancov z čistého prameňa ich aj spracúva do produkcií pre dospelých i deti. O. i. spolupracuje s Jókaiho divadlom v Békešskej Čabe a zapája sa aj do výučby v Umeleckej škole ľudového tanca. Vždy bol skvelým partnerom čabianskych Slovákov, s ktorými sa spoločne podieľal na rôznych podujatiach, ako napr. Dolnozemský jarmok či Národnostný festival V pokoji a mieri, kde okrem vystúpení členovia súboru zrealizovali tanečný dom na uzavretej ulici, účinkovali aj v obľúbenom seriáli pre gymnazistov Adamovia a Evy, ktorého sa spočiatku zúčastnili aj čabianski slovenskí gymnazisti. Spolu s našou Slovačou boli súčasťou programu Radničných večerov, a v neposlednom rade v čabianskom Dome slovenskej kultúry otvoril výstavu druhej najväčšej súkromnej zbierky ľudových krojov Slovenska (vo vlastníctve rodáka z Békešskej Čaby Pavla Kraska žijúceho v Nitre – pozn. a.) práve ten Peter Mlinár, ktorý je režisérom, maskérom, divadelným výtvarníkom a choreografom predstavenia Naše pekné rodisko.

Predstavme ho našim čitateľom z odbornej i ľudskej stránky:

– Ako ste sa dostali k tomu, aby ste pripravili celovečernú choreografiu, v ktorej predstavujete odlišnosti i súvislosti pokladov rodiska ako jedného celku?

– Nášmu tanečnému súboru vždy záležalo na folklóre národností Békešskej župy, ich tanečnej, hudobnej kultúre a kroji. Podrobne sa nám ho podarilo spracovať hlavne u Rumunov (Elek, Méhkerék, Kétegyháza) a čiastočne, najmä čo sa týka spevnej a tanečnej kultúry, u slovenskej národnosti. Preto mi napadlo, čo keby sme zostavili produkciu, v ktorej by sme zvyky týchto dvoch národností doplnili tradíciami najpočetnejších minorít žijúcich začiatkom storočia v Békešskej župe. Znamená to dokopy sedem národností. Pravdupovediac myšlienka sa vo mne zrodila už dávno, v roku 2001, keď som videl koprodukciu tanečných súborov Budapest a Honvéd v réžii Ferenca Nováka „Tatu“ s názvom Dunajská rapsódia. Prezentovali v nej tance národností žijúcich pozdĺž Dunaja. Tento námet sa mi veľmi usalašil v mysli, roky vo mne dozrieval a keď to okolnosti umožnili, rozhodol som sa zrežírovať dielo s podobným námetom o našej rodnej zemi. Pri prezentovaní rôznych národností som dbal na to, aby som ich čím dokonalejšie typizoval, aby som predstavil naozaj príznačné črty každej a našiel kľúčové body, v ktorých sa líšia, čo nebolo vždy ľahké, veď počas viacstoročného spolunažívania sa navzájom ovplyvňovali či už jazykovo, ako aj v oblasti kultúry, nátury, mentality, či folklóru. Dbal som na to, aby som v scénach popri zviditeľnení tohto vzájomného vplyvu poukázal aj na silné a jedinečné črty tej-ktorej národnosti.

– A to isté platí aj pre choreografiu, veď viacerí ste režírovali rôzne časti diela. Čo nám o tom môžete povedať z odborného hľadiska? Kto sú vystupujúci – iba mladí dospelí, alebo aj deti a seniori?

– Národnosti sa v predstavení neobjavujú v časovom poriadku, teda nie v poradí ich usadenia sa. Choreografia znázorňuje skôr zemepisnú ako historickú charakteristiku Békešskej župy, keď národnosti prichádzajú v rôznom počte a z rôznych smerov. Je to vec, ktorú si divák možno ani nevšimne, nosí však v sebe hlbší obsah a význam. V produkcii vystupuje štyridsať dospelých členovi TS Balassi, ktorí predstavujú takmer každú národnosť. Nie sú teda špecifikovaní iba na tanec jednej národnosti, ale vystupujú v troch resp. štyroch scénach. Priznám sa, veľmi to sťažilo našu prácu, veď sme museli brať do úvahy viac národností s iným temperamentom a mentalitou: napr. rumunskú a srbskú oproti slovenskej a nemeckej. Veľa sme sa preto rozprávali s príslušníkmi národností, ako sa sem dostali, aké vplyvy zažili v rámci svojej komunity. Bol to zaujímavý aspekt našej práce.

Jedným z najdôležitejších elementov predstavenia sú kostýmy. Je známe, že pracujem aj ako návrhár kostýmov. Pripravil som už veľa autentických ľudových predstavení, ako aj divadelné produkcie, v tomto predstavení sa obe kombinujú. Považoval som totiž za veľmi dôležitú dôveryhodnosť folklóru, aby každá scéna na javisku bola do posledného detailu autentická – vrátane doplnkov. V súčasnosti sa na javisku pri prezentácii ľudového tanca objavujú prevažne svadobné kroje, ktoré si v skutočnosti do tanca neobliekali. Toto predstavenie som zostavil tak, aby odev odzrkadľoval význam scény, teda napr. pri svadobnej scéne Slovákov je každý oblečený do svadobných šiat, ale napr. v scéne fašiangov Nemcov v Eleku možno vidieť ich každodenný odev. Takisto pri napodobňovaní kôz – tzv. „turkajárás“ v obci Méhkerék sa objavia zimné šaty, kým pri scéne z Battonye sú Srbi na slávnosti Sv. Jána oblečení v letných šatách a na žatevnom bále v Szeghalme sa objavujú odevy bálového typu. Takto som sa usiloval typizovať scény. Predchádzala tomu dlhá pátracia práca, počas ktorej som získal veľa poznatkov, aby som ich mohol spracovať na javisko. A čo bolo ešte zložité? Národnosti stáročia ovplyvňovali jedna druhú, čo viedlo k podobnostiam aj v odevoch, a ja ako návrhár kostýmov som mal za úlohu ponúknuť ich tak, aby národnosti na javisku napriek tomu boli dobre „spoznateľné” svojimi charakteristickými črtami.

Absolvoval som aj veľa ciest s cieľom pátrať po ľudových zvykoch a tancoch, ktoré existujú už iba ako nahrávky v archíve zberateľov. Bola to veľká výzva, ale mojou úlohou bolo zblízka spoznať národnosti, ich príslušníkov, ktorí možno už nepestujú tradície, ktoré predstavujeme na javisku, ale stále disponujú národnostnou identitou, a tak stretnutia a dlhé rozhovory s nimi veľmi prispeli k spoznaniu ich charakteru, temperamentu. Veď napriek tomu, že všetci žijeme už moderným občianskym životom, naša mentalita skrýva veľa vecí zdedených po našich predkov.

– Vy ste režisér, návrhár kostýmov, pripravujete ich a robíte aj choreografiu. Zrejme táto téma vám je veľmi blízka. Ale predsa, ak by ste si mal vybrať, ktorá z vymenovaných úloh vám je najbližšia?

– Neviem povedať, ktorá z mojich úloh mi je najbližšia. Neviem, lebo v každej z nich som sa snažil nájsť samého seba a do každej som sa snažil vložiť všetko, aby sme mohli zostaviť predstavenie, ktoré je jednak zábavné pre divákov a pritom cenné pre odborníkov. Predstavenie sme pripravovali s vedomím, že si ho pozrú aj príslušníci národností, poprední predstavitelia obcí i župy, o to viac sme sa snažili, aby tam boli všetky národnosti dôstojne zastúpené.

– Prosím, prezraďte nám trochu aj o slovenskej časti predstavenia. Čo a ako v ňom znázorňuje Zuzka Častvanová. Spieva iba po slovensky?

– V predstavení sa národnosti objavujú v rôznych formách. Niektoré v skupinových scénach – sú to najmä tie, ktoré sa týkajú spoločenských momentov ako napr. fašiangy, bál na Sv. Jána, žatevný bál, alebo prípravy na svadbu. Pritom sú scény komorného charakteru, napr. cigánske rodinné stretnutie, od Rumunov z Eleku sa objaví iba pár, či z Dévaványe maďarský pastier, ktorý prezentuje ako sa zabáva, aby sa zbavil pocitu osamelosti.

Z týchto scén časovo najdlhšia a obsahovo najhustejšia pasáž patrí slovenskej národnosti. Keďže slovenská národnosť je v Békešskej župe najpočetnejšia, myslel som si, že jej treba venovať najviac pozornosti. Nie je ale tajomstvom ani to, že sám mám slovenský pôvod a aj preto bolo pre mňa dôležité venovať sa v takej miere tejto národnosti. V scéne sú spracované tri Slovákmi obývané osady: Békešská Čaba, Sarvaš a Slovenský Komlóš. Z každej sme spracovali niektoré ich charakteristiky.

Čo sa týka Békešskej Čaby, tá sa objaví už v samotnej javiskovej dekorácii – inšpirovalo ma práve ľudové staviteľstvo Békešskej Čaby a jej okolia. Textílie a keramika, ktoré sa objavujú v scéne, sú taktiež čabianske a všetko sú to originály! Keď v následnej kostolnej scéne zazvoní zvon, ide o zvon čabianskeho evanjelického kostola a na spev, ktorý počujeme, aj keď ho spievajú v celej Békešskej župe, sme použili jeho čabiansky variant. Slovenská scéna sa začína spevom Zuzany Csasztvanovej, pôvodom zo Sarvaša. S ňou sa už dlho poznáme, ale toto bola naša prvá spolupráca. Piesne zaspievané v tejto scéne sú výlučne spevy sarvašských Slovákov.

Posledný segment scény predstavuje komlóšskych Slovákov, veď v tanci a hudbe sme použili folklór komlóšskej slovenskej národnosti. Teda slovenská scéna neprezentuje iba jednu obec, ale chcel som poukázať na sedliacky folklór slovenskej národnosti celej Békešskej župy.

Predstavenie ukázalo, že v tzv. „Kúte búrok“ (Viharsarok) v Békešskej župe, národnosti – v tomto prípade sedem – žijú v harmónii a symbióze, čím dotvárajú pestrú kultúru Maďarska, založenú na vzájomnej úcte. Jazyk tanca verne odovzdáva a šíri medzi ľuďmi toto posolstvo. Všetkým odporúčam pozrieť si toto špičkové, zábavné a vzrušujúce dielo. Ďalšie predstavenia v Békešskej Čabe v Kultúrnom stredisku Csabagyöngye sú naplánované na 23. marca so začiatkom o 16.00 a 19.00 hodine.

Hajnalka Krajčovičová
vedúca čabianskeho regiónu ÚKSM

Foto: Judit Altová