Dvojjazyčné predstavenie Shakespearovej drámy v Budapešti

Divadlo má jediné pravidlo, že nemá žiadne pravidlá. Aby režisér oslovil publikum – a najmä mladých – v prípade, ak ide o povinnú literatúru pre gymnáziá, musí použiť pomôcky, integrované hosťujúce texty, hity, pesničky, či moderné rekvizity kdekoľvek a akokoľvek v inscenácii, a nik nebude plakať nad anachronizmom, ak atypické riešenie vytvorené v záujme výrazu je adekvátne posolstvu a obsahu, ktoré chce režisér odovzdať. A tak sú možnosti reinterpretácie a významovej aktualizácie neobmedzené. Našťastie, veď vydržať 4-hodinové maratónske predstavenie bez emocionálneho napojenia, vtipného súčasného výroku alebo chytľavej pesničky je skoro nemožné.

Národné divadlo v Košiciach (NDKE) a Národné divadlo v Budapešti uviedli 17. januára v Košiciach premiéru inscenácie Attilu Vidnyánszkého, dvojjazyčnú adaptáciu Shakespearovej hry Romeo a Júlia, ktorá vznikla v koprodukcii oboch divadiel. Odvtedy je inscenácia na repertoári košického divadla a 20. mája bola uvedená aj na Medzinárodnom stretnutí divadiel Madách (MITEM) v Národnom divadle v Budapešti. Predstavenie maďarské publikum už pozná (veď ho do známej nehody dvoch hercov 10. novembra 2023 mali na repertoári aj v budapeštianskom divadle). V dvojjazyčnej verzii Júliinu rodinu – Capuletovcov – hrajú slovenskí herci, a Montagueovcov – Romeovú rodinu – maďarskí herci. Rodiny sú rozdelené nie iba ideologicky ale aj jazykovo. Geniálny nápad, rezonancia na konštantnú slovensko-maďarskú situáciu s tragickým happy endom. Dvojjazyčnosť napodiv neubrala na pôžitku z predstavenia, skôr dodala inscenácii zvláštnu príchuť, v ktorej sa súhra oboch jazykov po chvíli stala skutočne harmonickou.

Po predstavení mali diváci možnosť stretnúť sa s hercami a tvorcami predstavenia v aule Národného divadla. Režisér a riaditeľ Attila Vidnyánszky pozdravil početné publikum a mikrofón odovzdal choreografovi, režisérovi, generálnemu riaditeľovi Ondrejovi Šothovi, ktorý hovoril o spoločnej histórii, kultúre a umení dvoch krajín, ktoré nás spájali aj v tých najtemnejších časoch a dodnes sú väzbou. Spomenul aj svoje profesionálne začiatky, „…keď som učil na VŠVU aj maďarských hercov, kde učila aj Viola Thiringová, herečka Divadla Vertigo, maďarskí herci mali veľmi zvláštne a silné vnútorné emócie, vynikajúco sa s nimi spolupracovalo. Zopár z mojich žiakov pracuje tu v Budapešti, a keď som učil na 12 hereckých katedrách po celej Európe, dobre som poznal slovenských, českých, poľských a maďarských hercov. Dúfam, že aj dnešná generácia bude podobne nezabudnuteľná. Chcem sa poďakovať riaditeľovi a divákom, ktorí nás videli už viackrát, lebo pre nás to bola obohacujúca inšpirácia. A v neposlednom rade nesmierna vďaka patrí našej Košickej pani konzulke Ágote Heteyovej, ktorá videla predstavenie Milada Horáková, a cez jej kontakty a odporúčanie sme sa dostali aj na festival MITEM. Protagonistka hry je československá novinárka, ktorú v 50. rokoch obesili na výstrahu, za jej demokratické idey. Chcem sa poďakovať maďarským a slovenským hercom, tanečníkom a technickým pracovníkom, že zvládli tú spoluprácu tak krásne, a že sa dokázali navzájom všímať a vnímať.“

Potom sa ujala slova riaditeľka Činohry NDKE, herečka Alena Ďuránová: „Ďakujem za šialený nápad obom riaditeľom. Pochádzam z Rožňavy, kde 80% obyvateľov hovorí po maďarsky, a ja nerozumiem ani slovo. Čo tým chcem naznačiť? Keď prišla medzi slovenských hercov informácia o tejto spolupráci, zalapali sme po vzduchu z šoku, ako to celé bude fungovať. Čo sa jazyka týka, na prvej skúške po desiatich minútach všetky zábrany padli a slovenskí aj maďarskí herci sa naladili okamžite na rovnakú vlnu. Romeo a Júlia bol vynikajúci nápad na spojenie, veď všetci príbeh dobre poznáme a oba tímy vedeli presne čo budú hrať a čo je cieľom. Stal sa nádherný zázrak, že zdanlivo rozdielne jazyky sa spojili v jeden a zbúrali všetky zdanlivé rozdiely, spoločenské i jazykové.“

V role „viachlavého draka“ sa uplatnil herec Peter Cibula, ktorý tlmočil zo slovenčiny, z maďarčiny ale niekedy aj z angličtiny a späť, a pritom hral v inscenácii Júliinho otca. Na tlačovej besede po predstavení prezradil zopár pikošiek ako prežil skúšky v role tlmočníka, asistenta réžie a herca, keď mal srdcervúci prejav, držal v náručí svoju jedinú a teraz už mŕtvu dcéru Júliu a popritom tlmočil ostatným režisérove pokyny. „Bol to schizofrenický stav,“ povedal s úsmevom a poznamenal, že to bola vynikajúca práca, spolupráca nielen na profesionálnej, ale aj ľudskej úrovni. Herečka Janka Balková, predstaviteľka Júlie, je vďačná, že jej zverili tento archetyp ženy, ktorá zosobňuje lásku v najväčšej čistote, odovzdanosti a odvahe zároveň. Poslednou otázkou stretnutia bolo, ako sa mohli herci pochopiť bez spoločného jazyka. Hra dvojice sluhov Petra (József Rácz) a Šamšona (Peter Čižmár) bola plná improvizácii, ale bez spoločného jazyka. Čo je tajomstvom úspechu dvojice? „Ja neviem,“ priznal József Rácz, „dodnes to tak robíme. Rukami, nohami a gestikuláciou experimentujeme a ide nám to.“ Na záver riaditeľ Národného divadla a režisér predstavenia ešte dodal: „Premiéra v živote súboru sa podobá pôrodu. Matka tiež zabudne na problémy počas tehotenstva, keď drží svoje dieťa prvýkrát na rukách. Bolo to prirodzené skúšobné obdobie, s vynikajúcimi hercami sme sa za pár minút pochopili. Pre mňa po odbornej stránke bolo mimoriadne zaujímavé, že hudba dvoch jazykov sa rýmovala. Po určitom čase človek ani nevnímal a nerozlišoval, že na javisku hovoria dvomi jazykmi, lebo na nonverbálnej úrovni to začalo fungovať.“ A akú zodpovednosť má táto profesia? „Na festivale MITEM tu boli rôzne koprodukcie, ktoré budujú mosty, v rozpadajúcom sa svete máme túto obrovskú zodpovednosť.“

O prípravách a skúškach na netradičné predstavenie, náročnosti skúšobného procesu a koordinácii súborov nakrútili werkfilm „Határtalan szerelem – Láska bez hraníc“, ktorý je k dispozícii na webovej stránke Národného divadla. A na predstavenie sa diváci môžu tešiť v novej divadelnej sezóne 2025/2026. Nenechajte si ju ujsť!

(ik)

Foto: autorka