V budapeštianskom divadle Katakomba sa 7. decembra odohrala mimoriadna divadelná udalosť. Po viacročnej prestávke uviedla amatérska zložka Slovenského divadla Vertigo premiéru. Veselohru „Ako sa nebáť hadov“ od renomovanej dramatičky a scenáristky Zuzany Križkovej režírovala Margita Garajszká.

Večer bol zároveň slávnostne osobnou dojímavou rozlúčkou s dlhoročnou riaditeľkou Vertiga Danielou Onodiovou, ktorá po predstavení symbolicky odovzdala štafetu M. Garajskej.

V predstavení amatérskej zložky Vertiga sme videli v hlavných úlohách osvedčené talenty, z ktorých štyria – Mirka Kováčová, Ildika Záluszká, Csaba Lampert a Mária Tóthová – boli pri tom, keď Vertigo vznikalo a účinkovali v jeho prvom predstavení. Ich návrat na pódium po viac ako päťročnej pauze, spôsobenej pandémiou a inými objektívnymi okolnosťami, bol pre divákov vítaným a dojemným momentom. Náročný skúšobný proces, ktorý zahŕňal aj online skúšky a letné sústredenie, vyústil v kompaktnom a živom hereckom výkone, ku ktorému prispela aj „nová krv“ Dóra Sebőková.

Réžie sa ujala Margita Garajszká, ktorá je zároveň aj členkou profesionálnej zložky Vertiga. Po predstavení v záverečnom príhovore jej odstupujúca riaditeľka symbolicky odovzdala „režisérske žezlo“, vyjadrujúc plnú dôveru, že divadlo pod jej vedením nájde novú energiu a bude úspešne pokračovať. Dojímavý večer „plný symboliky, kontinuity a hlbokých osobných prepojení“ pokračoval osobným vyznaním odstupujúcej riaditeľky. Prepojenie s autorkou hry, Zuzanou Križkovou je veľmi silné. „Poznajú“ sa od narodenia, ich matky ležali po pôrode v tej istej nemocničnej izbe, hoci ich priateľstvo začalo až na VŠMU, pretrváva celý dospelý život. „Je nádherné, že moju poslednú hru v tejto funkcii napísala práve ona,“ dodala riaditeľka.

Po skončení premiéry malo predstavenie neočakávané pokračovanie – moment, ktorý prekročil hranicu medzi hrou a realitou. Totiž z javiska sa ozvalo volanie o pomoc. Na tento fiktívny signál zareagoval herec divadla András Nagy z hľadiska, slovami: „Kto tu potrebuje pomoc? Ak treba, môžem pomôcť aj ja...,“ čím plánovane vstúpil do priestoru predstavenia. Jeho slová sa stali spúšťačom finálnej, najdojemnejšej scény večera. Postupne všetci prítomní súčasní aj bývalí herci, technici, spolupracovníci všetkých doterajších predstavení v nekonečnej záplave kvetov a dobrých slov sa s Danku Onodiovou rozlúčili.

Tento moment sa stal skutočným vyvrcholením večera, spojil minulosť so súčasnosťou, umenie so životom a oslávil neviditeľné putá spoločenstva, ktoré sú skutočným základom každého trváceho divadla.

Po skončení druhého dejstva, sa všetci presunuli na pohostenie do miestnosti, ktorá bola ozdobená fotografiami, rekvizitami a kostýmami všetkých predstavení.

Celý večer bol tak nielen umeleckým zážitkom z novej, hravou formou a „groteskným spôsobom“ vyrozprávanej hry o strachoch a ľudských vzťahoch, ale aj silným emocionálnym prejavom úcty a vďaky. Oslavovala sa tak takmer tridsaťročná história divadla Vertigo pod vedením Danky, nezlomné odhodlanie jeho tvorcov a prechod k novej kapitole. Rozlúčkové „Dovidenia!“ a „Viszontlátásra!“ tak neznelo ako koniec, ale ako sľub pokračovania v inej forme.

A teraz subjektívne

Dostala som pozvanie na decembrovú predpremiéru amatérskeho Divadla Vertigo v budapeštianskom divadle Katakomba. Osobitnú príležitosť na toto skoré uvedenie vytvoril odchod Danky Onodiovej z postu riaditeľky divadla. Osem ochotných ochotníkov a Danka založili v roku 1996 Slovenské divadlo, a už v decembri 1997 uviedli premiéru hry Okasen a Nikoleta, ktorej bola sama dramaturgičkou a režisérkou. Krásne tak svoj cyklus s nimi uzatvorila komédiou „Ako sa nebáť hadov“. Vďaka pozvaniu, ktoré prišlo v poslednej chvíli, som mohla vidieť kus uznávanej scenáristky a dramaturgičky Zuzany Křižkovej, napísaný špeciálne pre tento súbor.

Aj keď som do Katakomby prišla unavená, vyčerpaná a so svojimi osobnými problémami, vôbec som neoľutovala, že som do nedele zhustila ešte jednu akciu navyše. Mala som to šťastie byť počas uplynulých desaťročí svedkom cesty týchto amatérov, ich „dospievania“ a rozvoja – a treba povedať, že boli v skvelých rukách. Danka ich chránila, opatrovala a učila tak, ako to dokáže len starostlivá matka. A práve ona z nich vytiahla to najlepšie – nie didakticky, ale prostredníctvom úloh šitých na mieru, rozhovorov, rád, s obrovskou trpezlivosťou. To všetko sme mohli vidieť na javisku, tentoraz už v citlivej a istej réžii Margity Garajszkej. Režisérska koncepcia, práca so scénou a herecké vedenie už sú jej dielom, no základy, na ktorých stavia, pochádzajú práve od Danky.

A Zuzana Křižková? Tá im dala priestor ukázať, ako hlboko vnímajú ľudské slabosti. Postavili pred divákov grotesknú zrkadlovú hru o vzťahoch, prekypujúcu humorom a zdravou sebairóniou.

Už na počiatku bolo jasné, že ide o šikovnú partiu ľudí, ktorí sa nestali profesionálmi „len“ preto, že život má niekedy nečakané zákruty. Teraz však na javisku skutočne zažiarilo, v podaní Mirky Kováčovej, Ildiky Záluszkej, Márie Tóthovej a Csabu Lamperta, pôvodné jadro Vertiga. V záverečnej scéne sa k nim pridala aj mladá herečka Dóra Sebőková, účastníčka letných táborov Vertiga.

A čo sa dialo na javisku? Do zotavovne prichádzajú tri ženy v najlepšom veku, všetky tri rovnakého mena – Anika Horvátová, ale úplne inej nátury, medzi nimi pobehuje ošetrovateľ, ktorý sa chce zapáčiť jednej z nich, lenže nevie ktorej. Jednoduchá komická zápletka, jednoduchá, no geniálne funkčná scéna a charakterotvorné nenásilné kostýmy. Pohybová stránka bola rovnako dôležitá ako ostatné zložky inscenácie, no a prekvapením bol neuveriteľne prirodzený rap troch Aník.

Charakter a energiu réžie bolo z javiska cítiť naplno. Divadlo s amfiteátrovým usporiadaním – herný priestor dole, hľadisko hore – má mimoriadnu dynamiku, a pre túto hru bola táto perspektíva obzvlášť šťastná. Keďže som nemala k dispozícii ani text, ani autorské inštrukcie k inscenácii, domnievam sa, že krátke úderné scény a kabaretne ladené hudobné vsuvky v prvej polovici predstavenia boli zámernou režisérskou voľbou. Tieto prelomové momenty nielenže naladili diváka na ďalšiu scénu, ale tiež uvoľnili napätie, ktoré v nás vyvolalo spoznanie slabostí postáv, alebo ich blízkych. A na to, aby sme túto horkú pilulku – jemne zabalenú v komédii – dobrovoľne prehltli, sú potrební tvorcovia nielen profesionálne, ale aj ľudsky vyspelí. A to Margitka je. Sme radi, že je na palube.

A späť k názvu hry – náhody totiž neexistujú. Had je univerzálnym starovekým symbolom múdrosti, poznania, premien (zhadzovania starej kože), liečenia, plodnosti, večnosti a intuície. Aj keď niekedy predstavuje aj klam, jeho hlavné posolstvo je spojené s vnútornou silou a cyklami života. Začal sa nový cyklus, začala sa nová éra Vertiga.

Ivett Körtvélyesi

Foto: autorka, Imrich Fuhl

Fotogaléria