Rodiskom Juraja Bielika je Békešská Čaba, presnejšie jej najslovenskejšia štvrť nazývaná Jamina. Tu uzrel svetlo sveta 2. septembra 1926 v chudobnej robotníckej rodine. Toho času väčšina v tejto mestskej štvrti žijúcich obyvateľov hovorila iba po slovensky. Dokonca tu, v Jamine, bola jedna z mála slovenských škôl v celej krajine.

Bolo teda samozrejmé, že ho rodičia zapísali do slovenskej evanjelickej školy, kde mu uvedomelí slovenskí učitelia vštepovali lásku k materinskému jazyku. Ako dvadsaťročný sa stal pracovníkom Sekretariátu Antifašistického frontu Slovanov (AFS) v rodnom meste a neskôr, keď sa zakladali pobočky organizácie po celej krajine, odišiel pracovať do jej budapeštianskeho ústredia. Juraj Bielik stál pri kolíske Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku (DZSM), o čom svedčí aj jeho členský preukaz s poradovým číslom 9. Od jeho založenia (19. decembra 1948) zastával v ňom rôzne funkcie od radového pracovníka až po najvyšší post generálneho tajomníka. Od roku 1957 bol povereným generálnym tajomníkom, definitívne ho vymenovali až v roku 1960. Podľa neho najťažšie obdobie organizácia prežívala v čase revolučných udalostí v roku 1956. Aparát Zväzu ostal bez vedenia, poverený tajomník opustil krajinu, vydávanie týždenníka Naša sloboda bolo zastavené a redakčný kolektív rozpustený. Za takýchto okolností bol Juraj Bielik poverený v júli 1957 vedením aparátu. Jeho najdôležitejšou úlohou bolo vytvoriť podmienky pre vhodnú činnosť Zväzu a pre znovuvydávanie jeho týždenníka, čo sa mu podarilo po ťažkých bojoch s vtedajším vedením. Periodikum s novým názvom Ľudové noviny začalo vychádzať až po niekoľkomesačnej prestávke 4. októbra roku 1957.

Juraj Bielik sa aj osobne vo veľkom pričinil o to, že DZSM mal obrovské zásluhy na zorganizovaní slovenského národnostného školstva, na vytvorení širokej siete kultúrnych aktivistov a referentov, na sprostredkovaní slovenskej ľudovej kultúry v rámci kultúrnych zájazdov po celej krajine, na oživení slovenskej publikačnej činnosti, na zakladaní slovenských klubov, literárnych scén, na otváraní stálych výstav národopisných zbierok, alebo na poriadaní celoštátnych i miestnych festivalov. Na historickom IV. zjazde Zväzu roku 1969 ho zvolili, ale nevyplnil celý mandát generálneho tajomníka.

Nasledovali roky jeho diplomatickej služby v Československu. Najprv sa dostal do Bratislavy, kam ho vymenovali za generálneho konzula a o štyri roky neskôr sa stal riaditeľom Maďarského kultúrneho a informačného strediska v Prahe. Po rokoch služby svojej vlasti v zahraničí, v materskej krajine, všetkými svojimi silami slúžil šľachetnej úlohe, nezlomne sa usiloval o zbližovanie a upevňovanie priateľstva dvoch krajín a ich národov, o prehlbovanie maďarsko-československých stykov v oblasti politiky a kultúry.

Juraj Bielik sa po odchode do dôchodku v roku 1987 vrátil medzi svojich rodákov. Ako aktivista Čitateľskej služby Podniku vydavateľstva časopisov v Budapešti sa podieľal na propagovaní a rozširovaní nášho slovenského týždenníka Ľudové noviny. Svoje bohaté životné skúsenosti potom od roku 1995 až do svojej smrti uplatňoval aj ako poslanec a podpredseda slovenskej samosprávy svojho bydliska, XIII. obvodu Budapešti. O bohatom, prácou naplnenom živote Juraja Bielika svedčí aj viacero štátnych vyznamenaní a vyznamenaní od spoločenských orgánov, medzi nimi i vyznamenanie Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Za našu národnosť, ktoré dostal v roku 2007 v Baňačke. Tomuto vyznamenaniu sa zvlášť veľmi tešil, videl v ňom uznanie svojej dlhoročnej svedomitej práce medzi rodákmi. Juraj Bielik zomrel 13. mája 2008. Odpočíva na budapeštianskom cintoríne na Mederskej ceste. Na jeho počesť pred niekoľkými rokmi založila Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti aj štipendium, o ktoré sa môžu uchádzať študenti resp. poslucháči denného štúdia, ktorí ovládajú slovenský jazyk, preukážu aktivitu v kultúrnej oblasti našej národnosti a sú ochotní zapojiť sa do činnosti slovenskej samosprávy. Samospráva si uctila jeho pamiatku aj dvojjazyčnou pamätnou tabuľou na dome, kde Juraj Bielik až do svojej smrti býval.